Adulting

5. july 2017 at 19:38 | Simona Gray |  thoughts of simona gray
Zdravím!

Som stále nažive, len som teraz trochu zaneprázdnená. Adulting je ťažké. Ako dobre, že o dva mesiace bude späť pri živote študenta.
Dávam pozor na súrodencov, pracujem a vybavujem si veci na univerzitu. A už tri dni sa hrabem k doktorovi, lebo mi slzí a hnisá jedno oko, ale ešte som sa k tomu nedostala. Možno za to môže nejaká linka na oči alebo čo. Alebo tam mám niekde zabudnutú mihalnicu. Pokiaľ ešte vidím, nejako veľmi ma to netrápi.

Závidím sestre a bratovi, pretože majú skutočné prázdniny. Ja fakt ani neviem, že mám nejaké voľno. Zrejme je to tým, že moje posledné týždne školy už boli skôr akoby som tam ani nechodila...

Niektoré moje dni ale plynú pomaly. Pozerám seriály (uhm...už som stihla pozrieť asi päť sérií Modern Family, Da Vinci´s Demons a dnes som akurát dopozerala Stranger Things. Chystám sa na Medici: Rulers of Florence a chcem dopozerať najnovšiu sériu Doctor Who. Oooh, a čoskoro tu máme aj GoT :3), chodím na prechádzky (včera som pri rieke stihla pána, ktorý tam má včely, tak mi tam všetko poukazoval :3 it was a rather nice experience!), učím sa nové veci (snažím sa. Nerada chodím spať do postele s tým, že som celý deň nič nespravila. Rak sa učím taliančinu na Duolingo a zapísala som sa na online - kurzy na Stanfordskej univerzite. Tak sa učím o rukopisoch. Ako, idem študovať históriu, tak sa mi to môže zísť) a som premotivovaná, čo sa týka nasledujúceho semestra (uhm....stihla som kontaktovať jednu zo spolubývajúcich, ktorá sa síce ešte neozvala, ale píšem si s pár budúcimi spolužiakmi a už mám vybratých pár predmetov. A podobné veci. I hate myself).

night of the demons GIF

Taktiež sa utápam v nostalgií (ale kedy nie) a píšem. Za posledných pár týždňov som toho asi napísala viac, ako za celý školský rok. Mala by som písať čo najviac, kým ešte nie som na vysokej, pretože mi niečo hovorí, že keď tam už budem, tak sa ten čas kamsi stratí. najmä ak si dám tie predmety, ktoré si chcem dať. Spomínala som, že budem mať latinčinu?
 

Cesare Borgia I.

27. june 2017 at 15:59 | Simona Gray |  Facebook Time lines
Toto som chcela urobiť už dho. Cesareho Facebook, vážení. There will be more. Nemá to byť príliš historicky akurátne, je to len pre zábavu. Enjoy :D

Nikdy

21. june 2017 at 12:50 | Simona Gray |  I write
Nikdy sa nevzdával. Nikdy.

A preto nevidel dôvod vzdať sa ani teraz, hoci sa mu zatmievalo pred očami od bolesti a ľudia okolo neho ho vyzývali, aby sa priznal a oni to mohli ukončiť.
On si ale dokázal udržať ešte posledné útržky zdravého rozumu, aby si uvedomil, že ak by sa priznal (bolo by to falošné priznanie, vynútené, pretože on nikdy nespravil nič z toho, z čoho ho vinili), znamenalo by to istú smrť; upálili by ho na hranici ako vtedy toho falošného vyslanca nebies, Savonarolu, alebo by ho obesili a nechali jeho telo, nech sa hojdá vo vetre a kŕmia sa na ňom havrany.

Vladári, pomyslel si trpko vo vzácnom momente jasnozrivosti, keď takmer necítil bolesť (neskôr si uvedomil, že len stratil cit v rukách; keď sa vrátil, vrátila sa aj bolesť v plnej sile). Človek sa môže aj rozkrájať a predsa sa im nezavďačí.


Inokedy sa mu jeho situácia zdala taká smiešna, že sa nahlas smial celé minúty, šialeným, štekavým smiechom, kým neprišiel žalárnik a nekopol ho, aby ho umlčal.

Ako ľahko sa dá spadnúť. Je to ešte ľahšie, ako keď vám zviažu ruky za chrbtom, pretiahnu lano cez kladku a vytiahnu vás až k stropu, takže vaše telo sa ocitne takmer v horizontálnej polohe a celá jeho váha spočíva na rukách. A akoby toho nebolo dosť, lano občas uvoľnia, takže padáte, ale predtým, ako sa ocitnete na zemi, kat lano znova zaistí a váš pád je prudko prerušený, ale vaše telo aj tak padá a to náhle trhnutie vám vykĺbi obe ruky.
Zatiaľ to zažil trikrát, ale niečo mu hovorilo, že to ešte zďaleka nebolo všetko.

Myslel na Florenciu. Na mesto, ktoré mu vzali.

Medici. Keď sa mu zima z kamennej podlahy zažierala do kostí, začínal ľutovať, že sa skutočne nezaplietol do nejakého sprisahania na ich zosadenie. V prvom rade by aspoň bolo úspešné.

Premýšľal, ako dlho ešte vydrží a ako dlho ho tam ešte plánujú držať bez priznania. Nerobil si nádeje, že sa sami od seba rozhodnú, že je nevinný a nechajú ho ísť - sú to Medici a tí si vždy dali záležať na tom, aby sa so svojimi nepriateľmi vysporiadali tvrdo.

A on odmietal žobroniť o milosť. Toľko sebaúcty a hrdosti mu ešte zostalo. Neprizná sa k niečomu, čo nespravil a nebude kvôli tomu ani prosiť ako pes.

Na chodbe sa ozvali ťažké kroky a štrngot kľúčov. Dvere jeho cely sa otvorili.

,,Buongiorno." Na boľavé plecia mu dopadli ťažké ruky a prinútli ho vstať. Krútila sa mu hlava a chvíľu bojoval s túžbou zvracať, ale nakoniec ju potlačil. Sebaúcta, pomyslel si. Hrdosť.

Zvládne to. Nevzdá sa. Dnes môže byť v nemilosti, ale to sa môže v budúcnosti zmeniť. Nikdy neveril v osud, ale v tej chvíl veril, že mu možno bude priať. A nevzdá sa. Bude robiť všetko preto, aby sa opäť dostal do ich priazne a potom všetci uvidia. Pretože on má niečo, čo oni nie a nech robia čokoľvek, nikdy sa toho nevzdá.

·Forma mučenia, ktorá je opisovaná v tomto kúsku sa nazýva strappado a je to skutočne nechutná, bolestivá vec, ktorú mohli vymyslieť len ľudia.
Niccolo Machiavelli bol po svojom uväznení a mučení rodinou Medici vylúčený z politického života a hoci sa snažil, do politiky sa už znovu nedostal - zabránila mu v tom náhla smrť.

 


Neil Gaiman: Americkí bohovia

17. june 2017 at 16:05 | Simona Gray |  good books
Amerických bohov som po prvý krát čítala asi tri alebo štyri roky dozadu, keď som ešte bola mladá a hlúpa a z nejakého teraz už nepochopiteľného dôvodu som bola posadnutá Marvel Lokim a Tomom Hiddlestonom (ugh, temné časy). Knihu mi vtedy požičala jedna kamarátka a spomínam si, že som ňou bola úplne unesená (knihou, nie kamarátkou).

Mala som na ňu také dobré spomienky, že som si ju nedávno požičiala znova - ale keď som začala čítať, bola som trochu...sklamaná. Viete, ako si ľudia radi spomínajú na komunizmus ako na zlaté časy? No, tak podobne som si aj ja spomínala na Amerických bohov. Rovnako ako pri komunizme, ani moje spomienky na túto knihu úplne neodrýžali realitu...

Vždy som si o Neilovi Gaimanovi myslela, že ho mám rada, ale keď sa nad tým tak zamyslím, skutočne som od neho prečítala len dve knihy- a aj to jednu z nich napísal spolu s Terrym. Garevayeard book, Stardust, Neverwhere - tieto knihy som začala čítať, ale nedočítala som ich. Nebavili ma.

Wait, musím sa opraviť. Nepoli to dve knihy, ale tri. Ešte Anansiho chlapci. To som čítala len nedávno a prečítala som to asi za dva dni, to bolo dobré... Ale poďme späť k veci.

John Boyne: Beneath the Earth

13. june 2017 at 17:44 | Simona Gray |  good books
Ako ste si už mohli všimnúť, mám slabosť pre Johna Boynea. Taktiež mám jeho dve podpísané knihy a fotku s ním.

Beneath the Earth je zbierka Boynových najlepších krátkych poviedok (zatiaľ). Keď som ju objavila v kníhkupectve Panta Rhei, chodila som sa na ňu pozerať vždy, keď som potrebovala zabiť čas (vlastne som si prvé dve poviedky prečítala tam...) a chystala som sa, že si ju kúpim. Nakoniec mi ju kúpila kamarátka na Vianoce, čo jej nikdy nezabudnem.

Tieto poviedky v sebe rozhodne nemôžu poprieť svojho autora - tak, ako vo väčšine Boynových diel, aj tu nájdeme jeho obvyklé témy: vojnu, homosexualitu a to, ako sa s ňou ľudia vyrovnávajú či ako ju prijímajú, a, samozrejme, spisovateľov. Spisovatelia radi píšu o spisovateľoch, pretože je to niečo, čo je nám dôverne známe a nikto nás nemôže kritizovať za to, že sme niečo popísali zle.

I napriek tomu ale nemôžeme povedať, že by bol Boyne jednotvárny autor - témy sa mu síce dosť často opakujú, ale zakaždým ich vie podať iným spôsobom. John Boyne brilantne prepína medzi pohľadmi dieťaťa, teenagera a dospelého, obnaží pred nami dušu a myseľ vojaka...
John Boyne je jednoducho majster.

"Bad reviews," I said. ,,Do you find them depressing?"
"It´s better than getting no reviews, I suppose."

Zbierka Beneath the Earth obsahuje celkom dvanásť poviedok, ktoré vo vás zanechajú pretrvávajúci pocit strachu,
zhnusenia a úzkosti. Tak trošku by som to prirovnala k pocitu, ktoré mám z poviedok Stephena Kinga.

Beneath the Earth sú poviedky verné svojmu názvu - prezrádzajú nám, čo skrývajú jednotilví ľudia, jej protagonisti, pod povrchom, pod svojím zovňajškom, pod zemou.

Devätnísťročný chlapec vám s desivým chladom a odosobnenením vyrozpráva svoj životný príbeh, chlapec, ktorý je napoly Angličan a napoly Francúz sa napokon rozhodne, že je predovšetkým Ír, v poviedke plnej nezrozumiteľných slov sa dozviete, že spisovateľ sa musí vedieť aj predať a v poslednej poviedke si s hrôzou prečítate o tom, že keď je zem vaša, môžete si do nej zasadiť, čo len chcete...

Pokiaľ máte radi tvorbu Johna Boynea, krátke poviedky s nádychom niečoho hrozivého, alebo len hľadáte niečo zaujímavé, čo ste ešte nečítali - potom vám túto knihu odporúčam. Ak si ju chcete kúpiť, môžete ju rovno začať hľadať na srovname.cz.

Ďalšie knihy od tohto autora: The Absolutist, Chlapec na vrchole hory

Where to go next