Nikdy

Wednesday at 12:50 | Simona Gray |  I write
Nikdy sa nevzdával. Nikdy.

A preto nevidel dôvod vzdať sa ani teraz, hoci sa mu zatmievalo pred očami od bolesti a ľudia okolo neho ho vyzývali, aby sa priznal a oni to mohli ukončiť.
On si ale dokázal udržať ešte posledné útržky zdravého rozumu, aby si uvedomil, že ak by sa priznal (bolo by to falošné priznanie, vynútené, pretože on nikdy nespravil nič z toho, z čoho ho vinili), znamenalo by to istú smrť; upálili by ho na hranici ako vtedy toho falošného vyslanca nebies, Savonarolu, alebo by ho obesili a nechali jeho telo, nech sa hojdá vo vetre a kŕmia sa na ňom havrany.

Vladári, pomyslel si trpko vo vzácnom momente jasnozrivosti, keď takmer necítil bolesť (neskôr si uvedomil, že len stratil cit v rukách; keď sa vrátil, vrátila sa aj bolesť v plnej sile). Človek sa môže aj rozkrájať a predsa sa im nezavďačí.


Inokedy sa mu jeho situácia zdala taká smiešna, že sa nahlas smial celé minúty, šialeným, štekavým smiechom, kým neprišiel žalárnik a nekopol ho, aby ho umlčal.

Ako ľahko sa dá spadnúť. Je to ešte ľahšie, ako keď vám zviažu ruky za chrbtom, pretiahnu lano cez kladku a vytiahnu vás až k stropu, takže vaše telo sa ocitne takmer v horizontálnej polohe a celá jeho váha spočíva na rukách. A akoby toho nebolo dosť, lano občas uvoľnia, takže padáte, ale predtým, ako sa ocitnete na zemi, kat lano znova zaistí a váš pád je prudko prerušený, ale vaše telo aj tak padá a to náhle trhnutie vám vykĺbi obe ruky.
Zatiaľ to zažil trikrát, ale niečo mu hovorilo, že to ešte zďaleka nebolo všetko.

Myslel na Florenciu. Na mesto, ktoré mu vzali.

Medici. Keď sa mu zima z kamennej podlahy zažierala do kostí, začínal ľutovať, že sa skutočne nezaplietol do nejakého sprisahania na ich zosadenie. V prvom rade by aspoň bolo úspešné.

Premýšľal, ako dlho ešte vydrží a ako dlho ho tam ešte plánujú držať bez priznania. Nerobil si nádeje, že sa sami od seba rozhodnú, že je nevinný a nechajú ho ísť - sú to Medici a tí si vždy dali záležať na tom, aby sa so svojimi nepriateľmi vysporiadali tvrdo.

A on odmietal žobroniť o milosť. Toľko sebaúcty a hrdosti mu ešte zostalo. Neprizná sa k niečomu, čo nespravil a nebude kvôli tomu ani prosiť ako pes.

Na chodbe sa ozvali ťažké kroky a štrngot kľúčov. Dvere jeho cely sa otvorili.

,,Buongiorno." Na boľavé plecia mu dopadli ťažké ruky a prinútli ho vstať. Krútila sa mu hlava a chvíľu bojoval s túžbou zvracať, ale nakoniec ju potlačil. Sebaúcta, pomyslel si. Hrdosť.

Zvládne to. Nevzdá sa. Dnes môže byť v nemilosti, ale to sa môže v budúcnosti zmeniť. Nikdy neveril v osud, ale v tej chvíl veril, že mu možno bude priať. A nevzdá sa. Bude robiť všetko preto, aby sa opäť dostal do ich priazne a potom všetci uvidia. Pretože on má niečo, čo oni nie a nech robia čokoľvek, nikdy sa toho nevzdá.

·Forma mučenia, ktorá je opisovaná v tomto kúsku sa nazýva strappado a je to skutočne nechutná, bolestivá vec, ktorú mohli vymyslieť len ľudia.
Niccolo Machiavelli bol po svojom uväznení a mučení rodinou Medici vylúčený z politického života a hoci sa snažil, do politiky sa už znovu nedostal - zabránila mu v tom náhla smrť.

 

Neil Gaiman: Americkí bohovia

Saturday at 16:05 | Simona Gray |  good books
Amerických bohov som po prvý krát čítala asi tri alebo štyri roky dozadu, keď som ešte bola mladá a hlúpa a z nejakého teraz už nepochopiteľného dôvodu som bola posadnutá Marvel Lokim a Tomom Hiddlestonom (ugh, temné časy). Knihu mi vtedy požičala jedna kamarátka a spomínam si, že som ňou bola úplne unesená (knihou, nie kamarátkou).

Mala som na ňu také dobré spomienky, že som si ju nedávno požičiala znova - ale keď som začala čítať, bola som trochu...sklamaná. Viete, ako si ľudia radi spomínajú na komunizmus ako na zlaté časy? No, tak podobne som si aj ja spomínala na Amerických bohov. Rovnako ako pri komunizme, ani moje spomienky na túto knihu úplne neodrýžali realitu...

Vždy som si o Neilovi Gaimanovi myslela, že ho mám rada, ale keď sa nad tým tak zamyslím, skutočne som od neho prečítala len dve knihy- a aj to jednu z nich napísal spolu s Terrym. Garevayeard book, Stardust, Neverwhere - tieto knihy som začala čítať, ale nedočítala som ich. Nebavili ma.

Wait, musím sa opraviť. Nepoli to dve knihy, ale tri. Ešte Anansiho chlapci. To som čítala len nedávno a prečítala som to asi za dva dni, to bolo dobré... Ale poďme späť k veci.

John Boyne: Beneath the Earth

13. june 2017 at 17:44 | Simona Gray |  good books
Ako ste si už mohli všimnúť, mám slabosť pre Johna Boynea. Taktiež mám jeho dve podpísané knihy a fotku s ním.

Beneath the Earth je zbierka Boynových najlepších krátkych poviedok (zatiaľ). Keď som ju objavila v kníhkupectve Panta Rhei, chodila som sa na ňu pozerať vždy, keď som potrebovala zabiť čas (vlastne som si prvé dve poviedky prečítala tam...) a chystala som sa, že si ju kúpim. Nakoniec mi ju kúpila kamarátka na Vianoce, čo jej nikdy nezabudnem.

Tieto poviedky v sebe rozhodne nemôžu poprieť svojho autora - tak, ako vo väčšine Boynových diel, aj tu nájdeme jeho obvyklé témy: vojnu, homosexualitu a to, ako sa s ňou ľudia vyrovnávajú či ako ju prijímajú, a, samozrejme, spisovateľov. Spisovatelia radi píšu o spisovateľoch, pretože je to niečo, čo je nám dôverne známe a nikto nás nemôže kritizovať za to, že sme niečo popísali zle.

I napriek tomu ale nemôžeme povedať, že by bol Boyne jednotvárny autor - témy sa mu síce dosť často opakujú, ale zakaždým ich vie podať iným spôsobom. John Boyne brilantne prepína medzi pohľadmi dieťaťa, teenagera a dospelého, obnaží pred nami dušu a myseľ vojaka...
John Boyne je jednoducho majster.

"Bad reviews," I said. ,,Do you find them depressing?"
"It´s better than getting no reviews, I suppose."

Zbierka Beneath the Earth obsahuje celkom dvanásť poviedok, ktoré vo vás zanechajú pretrvávajúci pocit strachu,
zhnusenia a úzkosti. Tak trošku by som to prirovnala k pocitu, ktoré mám z poviedok Stephena Kinga.

Beneath the Earth sú poviedky verné svojmu názvu - prezrádzajú nám, čo skrývajú jednotilví ľudia, jej protagonisti, pod povrchom, pod svojím zovňajškom, pod zemou.

Devätnísťročný chlapec vám s desivým chladom a odosobnenením vyrozpráva svoj životný príbeh, chlapec, ktorý je napoly Angličan a napoly Francúz sa napokon rozhodne, že je predovšetkým Ír, v poviedke plnej nezrozumiteľných slov sa dozviete, že spisovateľ sa musí vedieť aj predať a v poslednej poviedke si s hrôzou prečítate o tom, že keď je zem vaša, môžete si do nej zasadiť, čo len chcete...

Pokiaľ máte radi tvorbu Johna Boynea, krátke poviedky s nádychom niečoho hrozivého, alebo len hľadáte niečo zaujímavé, čo ste ešte nečítali - potom vám túto knihu odporúčam. Ak si ju chcete kúpiť, môžete ju rovno začať hľadať na srovname.cz.

Ďalšie knihy od tohto autora: The Absolutist, Chlapec na vrchole hory
 


Life update

7. june 2017 at 12:58 | Simona Sádecká |  thoughts of simona gray
Nerobím si ilúzie o tom, že môj blog niekto (možno okrem mojich kamarátov) číta pravidelne, ale ak to robíte, možno si spomínate, že som tu kedysi písala o tom, že som si podala prihlášku na žurnalistiku a históriu do Olomouca. Prišlo mi to ako dobrý nápad. Spočiatku. Potom ale prišli pochybnosti a ja som napokon mala takto blízko k tomu, že som takmer ani nešla na prijímačky.
Mama ma ale prinútila ísť a bola to katastrofa. Testy som takmer vôbec nevedela a navyše som zmeškala vlak domov, tak som musela zostať na internáte u kamarátky (čo nebolo také zlé, bola to sranda, teda, keď som prestala plakať). Skrátka a dobre, bola som presvedčená, že som sa tam nedostala.
A keďže mi na stránku stále neprišiel nijaký návrh o prijatí, hodila som to za hlavu a začala sa tešiť do Banskej.

Dnes som si našla mail, že ma prijali.

Like...I was really, truly, absolutely shocked.
A keď som to rozdýchala, bola som...šťastná. Spokojná. Vzrušená. Nadšená! Stále som. Majú tam poschodové postele! A to som včera akurát premýšľala nad tým (uhm...pri pozeraní Modern Family, keď boli s Alex pozerať jednu univerzitu) ako mi je v kútiku duše smutne z toho, že som sa viac nesnažila a idem do Banskej. Damn...čo mi pripomína, že som už do Banskej poslala kópiu vysvedčenia. Dúfam, že sa stratí v pošte.

Gods, I am so happy. Teraz odchádzam na chatu, v sobotu idem tlmočiť na svadbu (it´s a job,yay! A budú tam Austrálčania!) a potom...potom si v pokoji sadnem a budem sa musieť psychicky preorientovať z Banskej na Olomouc. Aj keď Banskú mám stále v zálohe, ak náhodou nebudem zvládať Olomouc :3

So happy! Určite mi priniesla šťastie tá otázka s Terry Pratchettom :3

Terry Pratchett - Erik

3. june 2017 at 21:38 | Simona Gray |  good books
Dnes som si uvedomila, že okrem Dobrých znamení, som ešte nenapísala recenziu na nijakú jeho knihu. Teda, niežeby to potrebovali, pretože každé Terryho dielo je svet sám o sebe a vy si to musíte prečítať sami, aby ste to pochopili. Sú zážitky, ktoré sú príliš dokonalé na to, aby bol druhý človek schopný vám ich sprostredkovať. Knihy Terryho Pratchetta patria medzi ne. Hell, už pri písaní recenzie na Good Omens som sa zapotila.
Ale pokúsim sa o to. Pretože Terry si to zaslúži.

Where to go next