O tom, ako som zrejme zabila svoj notebook

10. may 2018 at 14:53 | Simona Gray
Čo je šťastie?
Ja neviem. Fakt. V posledných dňoch nemám ani šajnu, pretože väčšina vecí je fakt na nič.
Občas sa zdá, že moje stredné meno je Šťastie, ale potom sa stane niečo, čo mi pripomenie, že to prvé je Žiadne.

V časoch, ako sú tieto mám strašne nepríjemný pocit, že príde koniec sveta. Pretože nie je možné, aby sa v takom krátkom časovom úseku stalo tak veľa zlých vecí - aj keď za to možno môže fakt, že som doma a čas pre mňa plynie inak, ako keď som niečím zamestnaná.
Včera, včera Rajecká Anča zrazila človeka. Motorkára. Mal asi 32, ženu a dieťa. Žena je vraj tehotná. Stalo sa to ani nie mesiac po tom, ako zrazila a na mieste zabila chodcu.
Vraj to bol opäť ten istý rušňovodič. Chudák.

Minule som premýšľala, či v Rajeckej Anči môže strašiť. Je to celkom starý vlak. A zrazila kopec ľudí. Keď vás zrazí vlak, musí to byť strašné. Najmä vtedy, ak nie ste na mieste mŕtvi.

Tentokrát v ňom sedela moja mama. Rozprávala mi o tom, ako začula náraz, ako počula škrípanie motorky, keď ju vlak ťahal zo sebou (pretože Anča hneď nezastaví; Anča musí brdziť dlho).

Včera večer sa rodičia znova hádali a ja som to nevydržala. Začala som kričať. Ziapať, plakať. Myslím, že som sa zrútila - pamätám si, že asi minútu som mala pred očami len tmu. Potom som sa zobrala a išla von, len v pyžame. Asi polhodiny som a prechádzala po meste.
Keď som sa vrátila, ešte stále sa hádali.

Uzlina pod uchom mi ešte stále celkom neodpuchla, ešte stále si ju tam cítim, maličká hrčka, pár milimetrov veľká. A stále občas cítim tú divnú bolesť, ktorá mi vystreľuje spod sánok. Sestra mi hovorila, že keď bola vtedy chorá, cítila to isté. Krčná mi minule povedala, že som zrejme alergička a môže byť dlhšie trvať, kým sa úplne vyliečim. Možno to bude tým. Je mi to jedno.

A dnes...
Akoby toho všetkého nebolo dosť, dnes som si na notebook vyliala čaj. Bol to sypaný Earl Gray, fancy stuff. Ale notebooku bolo jedno, že to bol fancy stuff. Zapnúť sa nezapne, a ja som zrejme prišla o všetky súbory. Všetky poviedky. Všetky filmy, fotky.
Nehovoriac o tom, že ten notebook nebol ani rok starý a zarobila som si naň sama. Boli to peniaze, ktoré som dostala za tlmočenie na svadbe. To je mi ľúto najviac.
Šťastie ale je, že mám stále svoj starý notebook, ktorému nefunguje klávesnica a je skutočne pomalý, ale poslúži svojmu účelu, kým nevymyslím niečo lepšie. Šťastie je, že som natoľko egoistická, že som niektoré poviedky posielala kamarátom na facebooku, takže sa mi podarilo získať naspäť aspoň niektoré.

To je pre mňa momentálne definícia šťastia. Šťastie v nešťastí.
 

To be or not to be?

8. may 2018 at 16:05 | Simona Gray |  život
Kedysi, keď som bola mladšia, ma blogovanie bavilo.

Mala som pocit, že mám svetu čo povedať, hoci, popravde, bola som hlúpa a nevedela som nič. Teraz by som možno aj mala čo povedať, ale veľmi sa mi do toh nechce, pretože viem, že na tom aj tak nezáleží.
Kedysi pre mňa blogovanie bolo oddychom. Teraz je mi to fakt jedno.

Som v stave, kedy je mi skoro všetko jedno. Po rokoch hypochondrie a úzkosti sa do takého stavu proste raz dostať musíte a keď tam už ste, je to vykúpenie.
Fakt.
Je skvelé byť schopný vykašľať sa na to, či je to pichanie, ktoré občas cítite kdesi v chrbte, znakom, že máte niečo s obličkami, alebo sa proste málo hýbete a príliš veľa sedíte. (spoiler: definitívne je to kvôli tomu, že stále sedím. S prekríženými nohami. Vysvetľovalo by to aj tú ťahavú bolesť v stehnách. ...moje kamarátky mali pravdu, som ako stará žena na dôchodku).

Včera som premýšľala nad tým, ktoré veci vo svojom živote by som mala ukončiť a s ktorými by som mala pokračovať. V nasledujúcich týždňoch by som rozhodne chcela skončiť s jednou konkrétnou vecou - vlastne som s tým chcela skončiť už posledný rok, ale nikdy som sa neodhodlala. (Nie, neberiem drogy, nebojte sa. Je to oveľa prozaickejšie).
Môj problém je v tom, že mám problém vzoprieť sa autoritám a za autoritu ľahko príjmem takmer kohokoľvek. Bola som tak vychovaná. Navyše mám veľmi divný cit pre zodpovednosť, ktorý mi občas dosť komplikuje život a prináša mi bezsenné noci.
Taktiež mi napadlo, že by som si mala zrušiť aj tento blog; dni svojej slávy už má dávno za sebou a nezostala po nich ani len spomienka (skutočne; obnovením tejto stránky som, bohužiaľ, nezachránila staré články - všetky moje fanfiction o Doktorovi Who, ktoré boli svojho času celkom populárne, sú nenávratne preč). Ale dnes som premýšľala znova a rozhodla som sa, že blog si ešte nechám. Aspoň pár mesiacov a uvidím, ako sa to bude vyvíjať.



Knižná výzva na rok 2018

17. april 2018 at 12:17 | Simona Gray
Viem, je už apríl a tieto články sa väčšinou píšu na začiatku roka, ale hádam mi prepáčite, keďže na začiatku roka som tento blog ešte nemala.
S knižnou výzvou som ale začala aj sama pre seba. Tento rok chcem prečítať 100 kníh - zatiaľ mám 25. Verím tomu, že sa mi to podarí ( a ak by to náhodou nevychádzalo, som ochotná stráviť tohtotočný Silvester čítaním tých najtenších kníh, ktoré doma nájdem, aby som to dobehla).

Snažím sa zameriavať hlavne na klasiku, knihy v angličtine a nejakú náučnú literatúru. A zároveń si pripomínam knihy z detstva.

  1. Mary Shelley: Frankenstein
  2. Ursula K. Le Guin: Čarodej Zememorí
  3. George Orwell: Zvieracia farma
  4. Ernest Hemingway: Starec a more
  5. Roald Dahl: Podivuhodný příběh Henryho Sugara a jiné povídky
  6. Stephen King: Nočná zmena
  7. Paul Halpern: Vesmír
  8. J. K. Rowling: Harry Potter and the Goblet of Fire
  9. A. A. Milne: Winnie-The-Pooh
  10. Ryszard Kapuscinski: Impérium
  11. Jane Austenová: Jana Elliotová
  12. Pat Welsh: Crowfieldska kliatba
  13. Spencer Johnson: Kam sa podel môj syr
  14. Michail Afanasievič Bulgakov: Puškin
  15. Aldous Huxley: Brave New World
  16. Bulgakov: Moliére
  17. William Shakespeare: Macbeth
  18. Joanna Harris: Runemarks
  19. William Blake: Selected poems
  20. Gabriel García Márquez: Kronika vopred ohlásenej smrti
  21. James Joyce: Dubliners
  22. Astrid Lindgrenová: Oslavy v Bullerbyne
  23. Astrid Lindgrenová: Veselo je v Bullerbyne
  24. Friedrich Nietzsche: Aphorisms on Love and Hate
  25. A. A. Milne: Dva lidé
  26. Lucy Maud Montgomeryová: Annin vysnívaný domov
  27. Guido Knopp - Uchopenie moci
  28. Thomas Hardy: Ľudia z lesa
  29. Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba
 


A tak som vstala z mŕtvych

17. april 2018 at 10:17 | Simona Gray |  život
Nie ako zombie, aspoň dúfam.
Ešte asi pred rokom tento blog prekvital a to aj napriek tomu, že som sa v tej dobe pripravovala na maturitu (je to len rok? Nechce sa mi tomu veriť. Zdá sa mi, akoby to bolo najmenej päť rokov - tak veľmi som sa odvtedy zmenila, tak veľmi sa odvtedy zmenilo všetko okolo mňa). Potom som si ho zrušila, pretože ma chytil posledný, smiešny závan puberty a "oh, začnem novú školu, nikto ma tam nebude poznať, bude to nový začiatok, let the past die, kill it if you have to". Pár týždňov dozadu mi prišiel nejaký e-mail od blog.cz a pochopila som z neho, že táto adresa by sa ešte dala obnoviť - bohužiaľ, všetky články sú, pochopiteľne, preč. Zaujímavé ale je, že obrázky mi tu v zložkách zostali.

A čo je so mnou?
Odkedy som skončila školu, išlo to so mnou dolu vodou (chyba za chybou; ako som si mohla mylieť, že študovať históriu je dobrý nápad? Som praktický človek; čo by som robila s históriou a žurnalistikou, navyše vyštudovanými v Česku?). Pár mesiacov po tom, ako som skončila som aspoň pracovala v Martinuse; teraz už ale nie som len tam a nečinnosť ma ubíja. Je to tým horšie, že som sa ocitla v akomsi začarovanom kruhu nešťastia a nespokojnosti - najprv mi našli fibroadenóm, potom sa mi zapálili uzliny (aspoň dúfam, že to bol len zápal; je to už takmer týždeň, čo som dobrala antibiotiká, ale jedna z nich je ešte stále viditeľne zväčšená) a potom je tu tá katastrofálna situácia a atmosféra, v ktorej som nútená žiť. Rátam dni, ktoré mi ešte zostávajú do začiatku ďalšieho semestra (za predpokladu, že pôjde všetko podľa plánu a vezmú na na UMB; pravdepodobnosť, že by sa to nestalo, je malá, ale aj tak mám občas strach).
Som nešťastná a občas sa cítim sama. Cítim sa ako zviera uväznené v klietke a nedokážem sa poriadne nadýchnuť.
Ale to nevadí. V podobnej situácií som už bola mnohokrát predtým a vždy som prežila. Som bojovník - stojím, radšej sa ohnem, akoby som sa mala zlomiť. Viem prežiť a viem, že ak vydržím, koleso sa znova otočí a ja budem na vrchole. A zatiaľ môžem robiť to, čo viem najlepšie - vytiahnuť z momentálnej situácie všetko, čo sa dá a využiť to vo svoj prospech. Život mi dal citróny a ja si urobím limonádu.
Na ničom mi už príliš nezáleží. Keď vám na niečom záleží a potom sa to pokazí, bolí to a človek sa z toho dlho spamätáva. Preto je lepšie zachovať si odstup a udržiavať si realistický, možno až cynický pohľad na svet - budete tak pripravení na všetko a nič, čo sa vám stane, vás už neprekvapí.

Where to go next