School, life and everything...

Yesterday at 19:23 | Simona Gray |  thoughts of simona gray
Hello, guys.
Hoci mám už testy a podobné veci za sebou, môj deň stále nemá dostatočne veľa hodín na to, aby som zvládala všetko. Najmä v stredy nie. Stredy sú zlé. Domov prídem asi o pol piatej a kým sa spamätám, je sedem hodín večer.

Dnes som zistila, že trpím kompulzívnym nakupovaním kozmetiky. Šla som zo školy na vlak. Cesta viedla okolo dm-ky, mala som pár minút k dobru, nejaké peniaze...a odrazu som vychádzala von s linkou na oči. Spomínam si, že som ešte držala v ruke aj pár lakov na nechty a púder a sľúbila som si, že sa vrátim po také roztomilé malé balenie aussie vecí na vlasy a mini krémov na ruky...Shit fuck. I might have a serious problem.
A už dva týždne bojujem s tým, či si idem farbiť vlasy alebo nie.
Keby ste niekedy povedali môjmu starému ja, že bude míňať peniaze na kozmetiku, vysmialo by sa vám do očí. Moje terajšie ja by tomu starému urobilo nechty.
Ale ja za to nemôžem. To Bohyňa Fandomu.
A zajtra budem opäť v pokušení. Ráno idem na krčné a potom pôjdem do mirage vyzdvihnúť objednávku do Martinusu (ehehehe, hádajte, kto bude mať svoj výtlačok Farby mágie? Ja :D)...a je tam dm-ka. Možno nebol najlepší nápad zaobstarávať si tú kartičku...it´s tempting.
Na druhej strane by sa mi celkom bodol biely lak na nechty a chcela som aj tú trblietavú očnú linku, ktorú si kúpila Fandom...huh.

V škole sa mi posledný mesiac darí celkom fajn (*búcha na drevo ako zmyslov zbavená*) a dokonca si robím aj poznámky na španielskej histórií a literatúre, ale mám pocit, že je to dosť spojené skutočnousťou, že som si založila Instargram a objavila som krásu study aesthetics. Me likey. Môj instagram je plný mačiek, study aesthetics a travelling photos. I am doomed.
Mám už aj (tuším) pouzatvárané známky a hádam po prvý krát za päť rokov sa kvôli polroku nestresujem a dokonca je mi to všetko aj viac menej jedno.
Hlavne že môžem robiť impulzívne nákupy v drogérií...
 

Everything´s okay, just my back hurts...and wi-fi wants to kill me

Saturday at 11:19 | Simona Gray |  thoughts of simona gray
Hell week je konečne za mnou (neviem, ako sa to stalo, ale z tej skúšky som dostala 95%....some things remain mystery) a ja si môžem opäť v pokoji písať články, čítať knihy, počúvať radioplays a čítať fanfiction. Errr...mohla by som čítať fanfiction, keby som ešte všetky dobré neprečítala.

Je tu len jedna vec, ktorá mi kazí radosť. Moje kríže. A keby to boli len kríže. Ale ono je to polka krížov a aj ta ma väčšinou ani tak nebolia kríže, ako skôr noha. Hlavne keď sedím. It´s terrible. Fakt ma to otravuje. Doktor mi povedal, že mám skoliózu, ale zo skoliózy ma nemôžu bolieť kríže. Ja si myslím, že mám zacvaknutý nerv. V blízkej budúcnosti sa musím dohrabať na ortopédiu. Ak dovtedy neumriem.

Ďalšia (a posledná) položka na mojom zozname sťažností je...zasraté wi-fi. Alebo za to môže tento pri***** notebook, neviem, ale nech je to akokoľvek, ak chcem ísť na Internet, musím behať po celom dome a aj to ma pripojí maximálne tak na pol hodiny a je spomalený ako Carlos II. Mám z toho strašné nervy a ak to takto ešte bude pokračovať viac ako dva týždne, skončím v zvieracej kazajke.
Agh. Aj teraz, ako píšem tento článok, ma znova odpojilo.
Fuck this fucking shit.
Chce sa mi z toho plakať.
Na druhej strane teraz trávim pri notebooku oveľa menej času ako zvyčajne.

*some time later*
Wifi stále nejde.

*even more later*
...fucking shoot me.

*after a shile of swearing and running around the house like an idiot*
No, fuck it. I am going to shoot someone. No, not someone...Something. Where is that fucking router?!

*sits next to a window so she has wifi and looks into the camera like she is on the Office*
...pls, stop this misery...


...príprava na vysokú...

10. january 2017 at 19:34 | Simona Gray |  thoughts of simona gray
Seriózne, ľudia. Tuším som už týždeň nepridala článok a to sa na mňa nepodobá ale mám na to pádny dôvod. Myslím, že zajtra umriem.
Fakt.
Mám ústnu skúšku zo španielskej histórie a literatúry (keby bola aspoň písomná, to by som tam niečo napísala!) a písomku z maturitných tém z politológie. Za sebou. A to, aby mi náhodou nebolo smutno, som sa ešte rozhodla ísť ráno na preventívnu prehliadku.

Na tú španielčinu som sa učila od Nového roka a aj tak mám pocit, že neviem nič. THIS is creepy. Ale ešte horší je fakt, že je mi to už viac-menej jedno a to i napriek tomu, že tá skúška tvorí 30% mojej polročnej známky (a to už nespomínam fakt, že známky, ktoré som už tento polrok dostala, zďaleka nie sú také, aké by som si priala) a ak to pokašlem, vyslúžim si veľa sklamaných pohľadov od učiteľov.
Just why.

Mám asi osem myšlienkových máp (sú aj farebne zvýraznené. Dokonca som ich odfotila a dala na Instagram. You know. aesthetics.) , mobil plný rozličných poznámok, ktoré som si pofotila od spolužiačok a učila som sa z nich ešte aj dnes ráno, keď som čakala u zubárky. Prezentácie som videla už niekoľkokrát a keď som sa posledné tri dni zobudila, tak som okrem kašľania a smrkania (uhm...povedala som si, že zaexperimentujem a vysadím lieky od alergie a sprej. Never again) neustále myslela na random názvy bitiek (Batalla del toro. Batalla de Covadonga. Batalla de Navas de Tolosa. Batalla de Lepanto...) a útržky dejov z diel španielskej literatúry... (ešte som sa ani nepozrela na Dona Quijota. Neznášam Dona Quijota a ak si vyberiem otázku, kde o ňom bude treba hovoriť, skočím z okna. Fakt).

Držte mi palce.
Nateraz sa s vami lúči Simona Gray

PS: really, wish me luck! Ešte som sa ani nepozrela na politológiu!
 


Počuješ to...?

5. january 2017 at 13:27 | Simona Gray |  I write
Počuješ to?
Počuješ to dunenie v diaľke?
Nie je to hrom. Nie je to prichádzajúca búrka. Prestaňme konečne márniť čas metaforami a nazvime veci ich pravým menom.
,,Už prichádzajú."
Mala strhanú tvár a unavené oči. Len prikývla a potom sa pokúsila postaviť. Nohy ju však neudržali a keby ju nebol zachytil, padla by na studenú kamennú podlahu.
,,Opatrne, madam," varoval ju, no ona ho ignorovala a tvrdohlavo sa postavila na vlastné nohy. Potom prišla k oknu a pozrela na mesto pod sebou.
Čoskoro bude horieť. Nech spraví čokoľvek, čoskoro bude horieť. Už sa nedali zastaviť. Počula ich. Prichádzali.
Ak má toto mesto horieť, budem to ja, kto ho podpáli. Nedovolím im aby ho podpálili.
,,Počujete to, kapitán?"
,,Či počujem čo?"
,,Koniec."
Kapitán nervózne prestúpil z nohy na nohu. Vyzerala šialene. Nečudoval sa jej. Každý na jej mieste by teraz vyzeral šialene. Ona ani nemohla utiecť, ako obyčajní obyvatelia. Oni mohli svoje životy navŕšiť na káry, vozy a kone, alebo ich len hodiť do tašky a utiecť, ale ona nie. Ju ťažila Zodpovednosť. Ju ťažila Moc.
Bolo mu to ľúto.
Pokrútil hlavou. ,,Je mi to ľúto, vaša Jasnosť," povedal. ,,Ale nepočujem nič."
,,A predsa vieš, že prichádzajú."
Zneistel. ,,Tie správy priniesli poslovia, vaša Jasnosť. A okrem toho je to celkom logický záver, vaša Jasnosť. Prichádzajú."
,,Je už príliš neskoro," povedala mdlo. ,,Sme zatratení."
,,Zatratení je podľa mňa príliš silné slovo, vaša Jasnosť," namietol kapitán. ,,Takého veci sa stávajú často. Prídu, pokúsia sa vyplieniť mesto, narazia na mojich mužov a potom zase odídu. Sú to len barbari, vaša Jasnosť. Oni nemajú cit pre stratégiu. Zato my áno."
,,Mesto bude horieť..."
,,Nebude, vaša Jasnosť. Dávam vám svoje slovo."
Nehovorila nič. Počúvala. Počúvala dunenie v diaľke, ktoré počula ona. Duneniu, ktoré tak veľmi pripomínalo prichádzajúcu búrku ale ona dobre vedela, že to búrka nie je.
,,Počúvajte to, Kapitán."
Kapitán potlačil povzdychnutie a započúval sa.
V diaľke zahrmelo.

Dobrú noc, pán prezident

3. january 2017 at 17:52 | Simona Gray |  writing challenge
Prvá poviedka z mojej WRITING CHALLENGE (also, ak niekto chce, môže sa tiež kľudne zapojiť...) vznikla dnes. Teda...začala som ju písať už prvého, ale dokončila som ju dnes. Bolo to na prompt "Neotáčaj sa" a ak niekto - okrem Bohyne Fandomu - spozná, kým som sa inšpirovala pri hlavných postavách, má u mňa cukrík.

Where to go next