Koniec

Thursday at 19:28 | Simona Gray |  thoughts of simona gray
Možno ste si všimli, že som sa posledné dni príliš neozývala. Well, I had a reason. Dnes som zmaturovala a zakončila tak päť rokov na strednej škole. Čakajú má tri mesiace ničnerobenia (well...ničnnerobenia....pracujem a ešte s Bohyňou Fandomu píšeme, but you get the point) a ja už mám kopec plánov a dúfam, že stihnem aspoň polovicu z nich.
 

Akademický týždeň v plnom prúde

17. may 2017 at 19:10 | Simona Gray |  thoughts of simona gray
Hello, guys.
Nie, neumrela som, nachádzam sa stále medzi živými. I keď mám momentálne k stretnutiu s Cháronom veľmi blízko....

John Green: An Abundance of Katherines

8. may 2017 at 17:17 | Simona Gray |  good books
Som zhrozená. Som zahanbená. Chcem sa prepadnúť pod zem. Objavila som totiž YA, ktorá sa mi páči a napísal ju John Green, ktorého som hejtovala od toho ošiaľu s Fault in our Stars, pretože som hipster.
 


Mandela effect - pamätám si to správne?

7. may 2017 at 12:17 | Simona Gray |  mystery
Otázka: kedy a kde umrel Nelson Mandela?

Čas sa kráti

5. may 2017 at 18:55 | Simona Gray |  thoughts of simona gray
Čas je neúprosný a nezaujíma ho, či mu budeme stačiť. Nepočká na nás, nespomalí. Buď sa prispôsobíme jeho tempu, alebo zaostaneme.

Mám pred sebou už len štyri dni strednej školy. Mám pred sebou už len štyri dni na mieste, na ktorom som strávila posledných päť rokov svojho života. Na mieste, kde som si prešla svojimi teenagerskými rokmi, mieste, ktoré ma sformovalo a zmenilo. Budúci piatok naposledy vojdem do budovy svojej strednej školy ako žiačka.

Bola to divoká, bláznivá jazda, počas ktorej si každý z nás občas poplakal, ponadával, ale zažil aj nespočetné množstvo úžasných momentov, ktoré si budeme pamätať ešte dlho. Bude mi smutno. Bude mi to chýbať.

Včera sme začali riešiť rozlúčku a všetko to na mňa akosi doľahlo. Hoci počas tých piatich rokov som si nejedenkrát hovorila, ako sa teším na deň, keď ´odtiaľto konečne vypadnem´, teraz, keď sa ten deň skutočne blíži a vidím, ako sa v diaľke zmráka, nie som si taká istá.

Chcela by som vrátiť čas. Chcela by som vrátiť čas a byť znova prváčka, menšia (uhm...mladšia) a nevinná, nemať ani zdania o subjuntíve či košickom národnom programe a pozerať do budúcnosti veľkými očami. Chcela by som byť znova v druháku a písať shitty poviedky o Lokim počas španielskej chémie a biológie. Chcem sa znova nanovo stretnúť s ľuďmi, ktorí tvoria dôležitú časť môjho života. Chcem ich znova spoznať. Chcem byť znova tretiačka a opakovať, že sa neviem dočkať štvrtáku. Chcem, aby sa vrátil minulý rok a ja som znova trávila pondeľnajšie poobedia na literárnom seminári.
Tak strašne by som chcela vrátiť čas.

Ale ako som už povedala, času na nás nezáleží. Dáva nám vždy len jednu šancu a okamihy sú prchavé ako ranná hmla a nech sa usilujeme akokoľvek, nikdy ich neprinútime, aby trvali večne.

Koniec sa nám zdá vždy tak neskutočne vzdialený, pokiaľ odrazu nie je tu a je rad na nás, aby sme povedali zbohom.

Včera som si poplakala. A asi si ešte aj poplačem. Vlastne mi aj teraz tečú slzy, prečo by som to nepovedala. Pocity nie sú niečo, za čo sa treba hanbiť. Slzy znamenajú, že sme nažive. Každý koniec je len začiatkom niečoho nového a je len na nás, či ho prijímeme s otvorenou náručou, alebo sa budeme silou mocou držať konca, ktorý tak strašne bolí.

Bola to divoká jazda a som za ňu vďačná. Sú veci, ktoré by som zmenila, ale len drobnosti, a podstata, to najdôležitejšie, je dokonalá taká, aká bola.

Where to go next