Povinný článok č. 3

31. october 2018 at 12:20 | Simona Gray |  život
Písanie týchto článkov začína byť stále ľahšie a ľahšie. Dnes som sa na to dokonca tešila (nie; nezobudila som sa celá natešená, s myšlinkou "jeeej, dnes napíšem na blog ďalší shitty článok, supeeer!". Zobudila som sa otrávená, lebo mi do očí svietilo slnko). V mysli som si prechádzala veci, ktoré spomeniem ale, keďže som to ja, zabudla som ich...shit happens.

Dnes je Halloween a posledné tri dni som strávila premýšľaním nad tým, čo také špeciálne by som mohla robiť; nakoniec som sa rozhodla pre prechádzku, vyrezávanie mojich úbohých tekvíc, jednu epizódu Hill House a potom ďalšiu prechádzku po tme. A ešte je tu písanie poznámok na nanowrimo, ktoré začína zajtra - a ja mám zatiaľ v hlave len zbežnú myšlienku a pár creepy scén.
Áno, tento rok som sa rozhodla pre horror; Škára v Cene Fantázie zožala celkom úspech (doteraz nechápem, ako sa mohla dostať do finále - niečo také mi ani nenapadlo. Teraz mám z toho celkom zmiešané pocity, pretože keď som si to znova čítala, hrozne som sa chytala za hlavu a chcela sa prepadnúť pod zem. To mám za to, že som lenivá robiť úpravy) a ja mám už asi mesiac ceľmi creepy náladu, tak prečo to nevyužiť? Horrory som mala vždy rada a nie je nič lepšie ako vydesiť samú seba opisom spánkovej paralýzy či tej neznámej veci, ktorá šuchoce v stenách a rozhodne to nie sú potkany.

Včera nám v škole začalo voľno a mám ho až do konca týždňa - rada by som ho využila tým, že konečne dočítam Záhady Udolfa, ktoré som si požičala od jednej kamarátky ešte niekedy v marci.
Strašne sa hanbím za to, ako dlho mi to trvá.
Nemôžem sa na to ale poriadne sústrediť a vždy som začala čítať nejakú inú knihu, takže Udolfo zapadalo prachom. Teraz už mám ale len nejakých posledných 80 strán a úprimne? Neviem sa dočkať. až to zavriem a vrátim. Bolo to rozhodne zaujímavé čítanie (uhm...dostala som sa k tomu kvôli Opátstvu Northanger a bola som hrozne zvedavá), ale už nikdy viac.
A ak sa nedozviem, čo bolo za tým blbým závesom, niečo si to odnesie. Gotické romány sú fajn, pokiaľ sa nenaťahujú donekonečna.

Rada by som svojim nie veľmi početným čitateľom dala do pozornosti fakt, že som sa vrátila na Hipstragram - takže ak máte záujem o občasné nie veľmi kvalitné fotky prírody a kníh, ktoré čítam, link na môj profil nájdete v menu. Od zajtra sa tam pravdepodobne začnem sťažovať na to, ako nestíham nanowrimo a budete svedkami môjho ďalšieho novembrového nesúpechu v priamom prenose (aj keď v kútiku duše stále verím tomu, že tento rok tých 50 000 slov zvládnem, aj keby som potom mala stráviť pol roka úpravami - ale, priznajme si to: ako sa poznám, úpravy zase nebudú, because fuck them :D)

Želám všetkým pekný Halloween, nezabudnite zapáliť nejakú tú sviečku a ciao!

 

Andrzej Pilipiuk - Upír z činžáku, Upír z okrsku

30. october 2018 at 19:09 | Simona Gray |  recenzie
S Pilipiukom som prvýkrát prišla do kontaktu niekedy v druhom - treťom ročníku na strednej. Bolo to, ako inak, vďaka môjmu osobnému životnému guru, vďaka kamarátke, ktorá mi už za tie roky, čo sa poznáme, stihla predstaviť celú hromadu dosť coolových vecí.

Vtedy som ale ešte nebola pripravená na to, aby som pochopila a zamilovala si krásu poviedok o upíroch žijúcich v komunistickom Poľsku; väčšina vtipov šla mimo mňa. Navyše ma to ani tak nebavilo - čo sa týka Jakuba Vandrovca, prečítala som asi jednu knihu a keď sa mi do rúk dostal Upír z činžáku, prečítala som asi prvé dve poviedky.

Pilipiuk je trochu podobný Pratchettovi; na prvý krát si ho možno nezamilujete. Chce to čas.

Teraz, o niečo staršia, som po ňom siahla znova (ehm, kamarátka si kúpila Upíra z okrsku a vychvaľovala to tak dlho, až som si to od nej nenápadne vypýtala) a tentokrát, o stovky komunistických memes a vtipov múdrejšia, ma to chytilo a hneď to bol iný zážitok.

Nuže, občane, tvrdíš, že upíři neexistují? V Polsku, v socialistické zemi, kde je ateismus v módě, a teď takové spátečnictví. A křížem se ohánět? A vodu, tfuj, svěcenou stříkat? A česnek sypat, jen granulovaný a z importu z bratrského Československa?

Pilipiuk (som si istá, že to nie je jeho skutočné meno), poľský autor známy najmä vďaka jeho sérií o Jakubovi Vandrovcovi, neslávne slávnemu lovcovi upírov, vlkov a všetkej možnej pliagy, ktorá sa kedy v Poľsku pohybovala) údajne začal Upíra z činžáku písať po tom, ako uvidel vo výklade kníhkupectva alarmujúce množstvo kníh o upíroch. Ako správny spisovateľ - oportunista si povedal: Prečo nie? A tak začala vznikať paródia na romány o upíroch.


Povinný článok č. 2

27. october 2018 at 18:01 | Simona Gray |  život
Ach jaj.

Hovorila som si, že sem budem pridávať články častejšie. Ale viete, ako to je - človek mieni, ale život mení. Bola som zaneprázdnená - stále som zaneprázdnená - ale tento víkend som doma. Dobrý čas na zameškanie povinností. A že ich je veľa!

V škole sa mi pomaly začali hromadiť veci (trvalo pol semestra, kým sa vôbec nejaké objavili) a zatiaľ som celkom motivovaná na to, aby som sa im aj venovala. Minulý rok o takomto čase som sa už vykašľala na celý Olomouc a dni som trávila sedením na intráku, jedením a zabíjaním času.
Som skutočne šťastná, že tento rok to tak nie je.

Počas posledných dní som sa vlastne cítila celkove veľmi šťastná. Spokojná. Po nekonečne dlhom čase mám pocit, že ma takmer nič netrápi. Zrejme to bude tým, že nestíham na starosti ani myslieť. Čo je fajn - keď vás prestanú trápiť vaše problémy, je to takmer akoby už bola polovica problému vyriešená. Niekedy síce máte divné, úzkostné sny, v ktorých ukrývate mŕtvoly a tesne po prebudení premýšľate nad tým, čo poviete polícií, ale inak to fakt odporúčam.
Niektoré problémy nemajú trpezlivosť; keď si ich dostatočne dlho nebudete všímať, tak to vzdajú.

Stala sa aj jedna neuveriteľná vec; ja, Simona Gray, žena, ktorá pravidelne kričí na akékoľvek druhy technológie pri prvom prejave neochoty spolupracovať, som sa rozhodla dať im druhú šancu.
Môže za to hlavne moja kamarátka, ktorá sa už celé mesiace premávala s čítačkou Kindle, tak som si povedala, kašľať na to, it looks cool a kúpila som si ju. Tri dni dozadu mi na ňu prišiel nádherný obal s motívom Van Goghovej Starry NIght. Vyzerá úžasne.
Ale to nie je všetko - po pol roku chodenia okolo horúcej kaše som si kúpila aj nový mobil, pretože ten starý bol už skutočne nebezpečenstvom pre moje duševné zdravie, čo zase mňa robilo nebezpečenstvom pre spoločnosť.
Pohroma je už ale zažehnaná a ja môžem mať v mobile konečne stiahnuté viac ako tri aplikácie.
A namiesto Messenger Lite môžem používať normálny Messenger. Včera som objavila krásu filtrov. Zabila som pri nich asi polhodinu.

Posledný mesiac mi ubehol tak rýchlo, že som ani poriadne nemala čas uvedomiť si, že je jeseň. A znova som nenapísala ani riadok. Dokonca aj písanie tohto článku ma fyzicky bolí - ide to ako z chlpatej deky. S novembrom ale prichádza aj nanowrimo a hoci som ho ešte nikdy nedokončila, vždy sa mi podarilo dostať sa späť do sedla .
Môj november sa tento rok bude niesť v znamení výziev - za zmienenie stojí minimálne nanowrimo a fakt, že chcem skúsiť prežiť celý mesiac len na 40 eur. V poslednom čase som totiž začala celkom rozhadzovať a...podliehať kapitalizmu. *ussr national anthem plays in the distance*.
A pozerala som jedno video Life of Boris. A povedala som si, že by som mohla pomôcť svojej peňaženke. A mohla by to byť vo všeobecnosti zaujímavá skúsenosť, ktorú budem dokumentovať tu na blogu.
Tešte sa na mnoho intrákových receptov.

Na dnes sa lúčim. Rozhodla som sa, že si konečne pozriem Amerických bohov.

Ciao!

 


Súmrak

18. october 2018 at 21:34 | Simona Gray |  poviedky
Počas leta som sa cítila nostalgicky za časmi, keď som písala o Lokim. Vzniklo toto. Enjoy.

Povinný článok č. 1

18. october 2018 at 20:47 | Simona Gray |  život
Včera večer som v práci pri zakladaní kníh objavila niečo, čo ma zaujalo. (Uhm...niežeby som tam inak nenachádzala veci, čo ma zaujmú. Denne nájdem desiatky kníh, ktoré si chytím, zbežne prelistujem a založím späť do poličky s prísľubom, že sa po ne čoskoro vrátim. Ale teraz to bolo iné.)

Našla som to v oddelení motivačnej literatúry, keď som sa tam snažila niekde vmestiť 8. návyk. Zelená kniha. Ani neviem, prečo som ju vytiahla z police a pozrela sa na ňu bližšie, ale stalo sa to a uvidela som, že je to príručka tvorivého písania. Tak som Coveyho dala na miesto a odložila si ju. A potom si ju kúpila.

Volá sa Jedno po druhom a napísala ju Anne Lamottová. Nikdy predtým som o nej nepočula, ale dnes som tú knihu začala čítať na ceste vlakom domov a musím povedať, že je celkom inšpirujúca.

Tak som sa rozhodla, že budem písať každý deň. Budem písať každý deň, aj keď to bude len nudné zhrnutie môjho dňa, ako napríklad tento krátky text. Budem písať každý deň, pretože je to dôležité a pretože cvičenie robí majstra.

Už sú to asi tri mesiace, čo som naposledy napísala niečo poriadne. A aby ste mali nejakú predstavu o mojom zúfalstve, tá "poriadna" vec je asi 1000-slovná random poviedka o Odinovi a Lokim. Je tam trochu lacného humoru.

Asi týždeň-dva dozadu som sa vrátila k jednému starému nápadu, z ktorého som mala napísaný prvý odstavec. Len s vypätím všetkých síl sa mi podarilo pripísať tam asi 200 slov.
Som na tom až takto zle.

Zajtra idem na vyhodnotenie jednej súťaže a ja sa cítim ako podvodník, pretože som už tak dlho nič poriadne nenapísala. Spisovatelia (aj tí, ktorí sa na nich len hrajú, ako ja) predsa píšu. Ja v poslednej dobe len zabíjam čas. Aj keď je pravda, že ho zabíjam celkom príjemne.

Počas posledných dní som sa ale znova začala cítiť inšpirovaná, čo beriem ako dobré znamenie, pretože môj zošit s nápadmi na poviedky už celkom dlho zapadal prachom. Verím, že to, čo teraz potrebujem, je len znova si vybudovať zvyk písať. Navyše je tu o chvíľu november a s ním aj nanowrimo - aj keď som ešte nikdy tých 50 000 slov nedala, je to vždy dobrá nakopávačka.


Môj vlak dnes meškal asi 20 minút (čo je ešte fakt dobrý čas) a keďže sa nedokážem dlho venovať jednej veci, okrem Jedno po druhom som začala čítať aj The Subtle Art of Not Giving a Fuck (zo svojej úžasnej Kindle čítačky. Fakt odporúčam :3). Knižku o tom, ako mať veci v p*či som si chcela prečítať už strašne dlho, vlastne odvtedy, ako som kúsok z nej našla na internete počas jedného leta, keď som mala pocit, že by mi bolo lepšie, keby som mala veci viac v paži.
Od toho leta som sa naučila mať veci v paži aj sama, pretože inak by som sa medzičasom zbláznila, ale kniha sa mi páči aj tak. Zdá sa, akoby bol rozprávačom Deadpool skrížený s Lokim a rozhodne si nedáva servítku na úśta.
Je to skvelé čítanie a ako toto píšem, myslím aj na to, ako si ľahnem do postele (konečne moja posteľ, nie intráková, yay!) a budem pokračovať v čítaní. A budem môcť čítať aj počas zajtrajšej cesty vlakom.

Ak nezhorím.


Tak ľahko sa ma nezbavíte

12. october 2018 at 23:35 | Simona Gray |  život
Už ma to vstávanie z mŕtvych nebaví. Chýbajú mi časy, keď som blogovala ako normálny človek a nepridávala som jeden článok za dva mesiace.
Posledné tri alebo štyri mesiace som túto rutinu vykonávala na bloggeri. Chýbali mi ale možnosti voliteľného boxu v menu, tak som sa vrátila sem.
Znova.
Dúfam, že tu už aj zostanem, aspoň na nejaký čas a to aj napriek tomu, že blogovanie sa už zdá byť dávno mŕtve. Moje introvertné ja (to, čo z neho zostalo) sa ale odmieta posadiť za kameru a navyše si ešte stále pamätám bolesť robenia videí, ktorú som zažila v časoch, keď som spravila svoje fanvideá na Sherlocka.
To boli časy. To som ešte bola mladá.
Teraz mi vŕzgajú kosti, mám boľavý chrbát a v izbe sa mi sušia bylinky.
Chcem tým povedať, že zostanem len pri článkoch. Na(ne)šťastie pre všetkých zúčastnených.

A našťastie pre mňa som opäť začala chodiť do školy a znova brigádujem v Martinuse. Som spokojná na oboch miestach a občas mám pocit, že posledný rok sa ani neodohral. Zdá sa mi to také surreálne; tie momenty, tie dni, keď som bola tak strašne zúfala a frustrovaná, až som takmer liezla po stenách, akoby sa stali niekomu inému.
Stali sa však mne a ja som sa poučila. Teraz ma už tak ľahko nič nerozhodí. Nie po vstávaní o polpiatej ráno a práci v kaviarni.
Ak sa chcete naučiť trpezlivosti, sebaovládaniu a máte sado-maso sklony, odporúčam vám prácu v kaviarni. Určite si prídete na svoje. Najmä keď vám dvakrát za deň vypadne páka, vy sa obaríte, všade je káva a pred vami stojí zákazník, ktorý sa na vás usmieva ako slniečko na hnoji a čaká na svoju objednávku. A vy ste spali asi štyri hodiny, nemali ste ani raňajky, na obed pôjdete ktovie kedy a je vám fakt do plaču, lebo máte dostať krámy.
Myslite na to, keď si pôjdete najbližšie objednať vaše pumpkin spiced latte. A nechajte sprepitné aspoň tých zasraných dvadsať centov.

Lúčim sa. Amen!

O tom, ako som zrejme zabila svoj notebook

10. may 2018 at 14:53 | Simona Gray
Čo je šťastie?
Ja neviem. Fakt. V posledných dňoch nemám ani šajnu, pretože väčšina vecí je fakt na nič.
Občas sa zdá, že moje stredné meno je Šťastie, ale potom sa stane niečo, čo mi pripomenie, že to prvé je Žiadne.

V časoch, ako sú tieto mám strašne nepríjemný pocit, že príde koniec sveta. Pretože nie je možné, aby sa v takom krátkom časovom úseku stalo tak veľa zlých vecí - aj keď za to možno môže fakt, že som doma a čas pre mňa plynie inak, ako keď som niečím zamestnaná.
Včera, včera Rajecká Anča zrazila človeka. Motorkára. Mal asi 32, ženu a dieťa. Žena je vraj tehotná. Stalo sa to ani nie mesiac po tom, ako zrazila a na mieste zabila chodcu.
Vraj to bol opäť ten istý rušňovodič. Chudák.

Minule som premýšľala, či v Rajeckej Anči môže strašiť. Je to celkom starý vlak. A zrazila kopec ľudí. Keď vás zrazí vlak, musí to byť strašné. Najmä vtedy, ak nie ste na mieste mŕtvi.

Tentokrát v ňom sedela moja mama. Rozprávala mi o tom, ako začula náraz, ako počula škrípanie motorky, keď ju vlak ťahal zo sebou (pretože Anča hneď nezastaví; Anča musí brdziť dlho).

Včera večer sa rodičia znova hádali a ja som to nevydržala. Začala som kričať. Ziapať, plakať. Myslím, že som sa zrútila - pamätám si, že asi minútu som mala pred očami len tmu. Potom som sa zobrala a išla von, len v pyžame. Asi polhodiny som a prechádzala po meste.
Keď som sa vrátila, ešte stále sa hádali.

Uzlina pod uchom mi ešte stále celkom neodpuchla, ešte stále si ju tam cítim, maličká hrčka, pár milimetrov veľká. A stále občas cítim tú divnú bolesť, ktorá mi vystreľuje spod sánok. Sestra mi hovorila, že keď bola vtedy chorá, cítila to isté. Krčná mi minule povedala, že som zrejme alergička a môže byť dlhšie trvať, kým sa úplne vyliečim. Možno to bude tým. Je mi to jedno.

A dnes...
Akoby toho všetkého nebolo dosť, dnes som si na notebook vyliala čaj. Bol to sypaný Earl Gray, fancy stuff. Ale notebooku bolo jedno, že to bol fancy stuff. Zapnúť sa nezapne, a ja som zrejme prišla o všetky súbory. Všetky poviedky. Všetky filmy, fotky.
Nehovoriac o tom, že ten notebook nebol ani rok starý a zarobila som si naň sama. Boli to peniaze, ktoré som dostala za tlmočenie na svadbe. To je mi ľúto najviac.
Šťastie ale je, že mám stále svoj starý notebook, ktorému nefunguje klávesnica a je skutočne pomalý, ale poslúži svojmu účelu, kým nevymyslím niečo lepšie. Šťastie je, že som natoľko egoistická, že som niektoré poviedky posielala kamarátom na facebooku, takže sa mi podarilo získať naspäť aspoň niektoré.

To je pre mňa momentálne definícia šťastia. Šťastie v nešťastí.

To be or not to be?

8. may 2018 at 16:05 | Simona Gray |  život
Kedysi, keď som bola mladšia, ma blogovanie bavilo.

Mala som pocit, že mám svetu čo povedať, hoci, popravde, bola som hlúpa a nevedela som nič. Teraz by som možno aj mala čo povedať, ale veľmi sa mi do toh nechce, pretože viem, že na tom aj tak nezáleží.
Kedysi pre mňa blogovanie bolo oddychom. Teraz je mi to fakt jedno.

Som v stave, kedy je mi skoro všetko jedno. Po rokoch hypochondrie a úzkosti sa do takého stavu proste raz dostať musíte a keď tam už ste, je to vykúpenie.
Fakt.
Je skvelé byť schopný vykašľať sa na to, či je to pichanie, ktoré občas cítite kdesi v chrbte, znakom, že máte niečo s obličkami, alebo sa proste málo hýbete a príliš veľa sedíte. (spoiler: definitívne je to kvôli tomu, že stále sedím. S prekríženými nohami. Vysvetľovalo by to aj tú ťahavú bolesť v stehnách. ...moje kamarátky mali pravdu, som ako stará žena na dôchodku).

Včera som premýšľala nad tým, ktoré veci vo svojom živote by som mala ukončiť a s ktorými by som mala pokračovať. V nasledujúcich týždňoch by som rozhodne chcela skončiť s jednou konkrétnou vecou - vlastne som s tým chcela skončiť už posledný rok, ale nikdy som sa neodhodlala. (Nie, neberiem drogy, nebojte sa. Je to oveľa prozaickejšie).
Môj problém je v tom, že mám problém vzoprieť sa autoritám a za autoritu ľahko príjmem takmer kohokoľvek. Bola som tak vychovaná. Navyše mám veľmi divný cit pre zodpovednosť, ktorý mi občas dosť komplikuje život a prináša mi bezsenné noci.
Taktiež mi napadlo, že by som si mala zrušiť aj tento blog; dni svojej slávy už má dávno za sebou a nezostala po nich ani len spomienka (skutočne; obnovením tejto stránky som, bohužiaľ, nezachránila staré články - všetky moje fanfiction o Doktorovi Who, ktoré boli svojho času celkom populárne, sú nenávratne preč). Ale dnes som premýšľala znova a rozhodla som sa, že blog si ešte nechám. Aspoň pár mesiacov a uvidím, ako sa to bude vyvíjať.



Knižná výzva na rok 2018

17. april 2018 at 12:17 | Simona Gray
Viem, je už apríl a tieto články sa väčšinou píšu na začiatku roka, ale hádam mi prepáčite, keďže na začiatku roka som tento blog ešte nemala.
S knižnou výzvou som ale začala aj sama pre seba. Tento rok chcem prečítať 100 kníh - zatiaľ mám 25. Verím tomu, že sa mi to podarí ( a ak by to náhodou nevychádzalo, som ochotná stráviť tohtotočný Silvester čítaním tých najtenších kníh, ktoré doma nájdem, aby som to dobehla).

Snažím sa zameriavať hlavne na klasiku, knihy v angličtine a nejakú náučnú literatúru. A zároveń si pripomínam knihy z detstva.

  1. Mary Shelley: Frankenstein
  2. Ursula K. Le Guin: Čarodej Zememorí
  3. George Orwell: Zvieracia farma
  4. Ernest Hemingway: Starec a more
  5. Roald Dahl: Podivuhodný příběh Henryho Sugara a jiné povídky
  6. Stephen King: Nočná zmena
  7. Paul Halpern: Vesmír
  8. J. K. Rowling: Harry Potter and the Goblet of Fire
  9. A. A. Milne: Winnie-The-Pooh
  10. Ryszard Kapuscinski: Impérium
  11. Jane Austenová: Jana Elliotová
  12. Pat Welsh: Crowfieldska kliatba
  13. Spencer Johnson: Kam sa podel môj syr
  14. Michail Afanasievič Bulgakov: Puškin
  15. Aldous Huxley: Brave New World
  16. Bulgakov: Moliére
  17. William Shakespeare: Macbeth
  18. Joanna Harris: Runemarks
  19. William Blake: Selected poems
  20. Gabriel García Márquez: Kronika vopred ohlásenej smrti
  21. James Joyce: Dubliners
  22. Astrid Lindgrenová: Oslavy v Bullerbyne
  23. Astrid Lindgrenová: Veselo je v Bullerbyne
  24. Friedrich Nietzsche: Aphorisms on Love and Hate
  25. A. A. Milne: Dva lidé
  26. Lucy Maud Montgomeryová: Annin vysnívaný domov
  27. Guido Knopp - Uchopenie moci
  28. Thomas Hardy: Ľudia z lesa
  29. Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba
  30. Colm Toibín - Brooklyn
  31. Terry Pratchett - Erik
  32. Tochman - Akoby si kameň jedla
  33. John Boyne - The terrible thing that happened to Barnaby Brockett
  34. Astrid Lindgrenová - Leto na ostrove Saltkraken
  35. Ursula L. K. Guinová - Hrobky Atuanu
  36. Bruno Ferrero - 40 príbehov z púšte
  37. Erich Maria Remarque - Čas žitia a čas umierania
  38. Elisabeth Asbrink - 1947
  39. Sun Tzu - Umění války
  40. Friedrich Nietzsche - Súmrak modiel
  41. Michael White - Niccolo Machiavelli: Nepochopený muž
  42. Niccolo Machiavelli - Mandragora
  43. Terry Pratchett - Pohyblivé obrázky
  44. Niccolo Machiavelli - Súkromná korešpondencia
  45. Terry Pratchett - Pyramídy
  46. Michael Scott - The Magician
  47. J. R. R. Tolkien - The Adventures of Tom Bombadil
  48. Markus Zusak - The Book Thief
  49. Terry Pratchett, Neil Gaiman - Good Omens
  50. F. M. Dostojevskij - The Meek One
  51. Astrid Lindgrenová - Pipi Dlhá Pančucha
  52. Gabriel García Márquez - Generál v labyrinte
  53. Juraj Pado - Modré oči jesene
  54. Ann Radcliffová - Záhady Udolfa I.
  55. Gail Honeyman - Eleanor Oliphant is completely fine
  56. Tempi Movimentati
  57. Lenka Hrubíková - Slivky v čokoláde
  58. Andrzej Pilipiuk - Upír z okrsku
  59. Emily Bronte - The NIght Is Darkening Around Me
  60. Joanne Harris - The Gospel of Loki
  61. John Keats - The Eve of Saint Agnes
  62. Andrzej Pilipik - Upír z činžáku

A tak som vstala z mŕtvych

17. april 2018 at 10:17 | Simona Gray |  život
Nie ako zombie, aspoň dúfam.
Ešte asi pred rokom tento blog prekvital a to aj napriek tomu, že som sa v tej dobe pripravovala na maturitu (je to len rok? Nechce sa mi tomu veriť. Zdá sa mi, akoby to bolo najmenej päť rokov - tak veľmi som sa odvtedy zmenila, tak veľmi sa odvtedy zmenilo všetko okolo mňa). Potom som si ho zrušila, pretože ma chytil posledný, smiešny závan puberty a "oh, začnem novú školu, nikto ma tam nebude poznať, bude to nový začiatok, let the past die, kill it if you have to". Pár týždňov dozadu mi prišiel nejaký e-mail od blog.cz a pochopila som z neho, že táto adresa by sa ešte dala obnoviť - bohužiaľ, všetky články sú, pochopiteľne, preč. Zaujímavé ale je, že obrázky mi tu v zložkách zostali.

A čo je so mnou?
Odkedy som skončila školu, išlo to so mnou dolu vodou (chyba za chybou; ako som si mohla mylieť, že študovať históriu je dobrý nápad? Som praktický človek; čo by som robila s históriou a žurnalistikou, navyše vyštudovanými v Česku?). Pár mesiacov po tom, ako som skončila som aspoň pracovala v Martinuse; teraz už ale nie som len tam a nečinnosť ma ubíja. Je to tým horšie, že som sa ocitla v akomsi začarovanom kruhu nešťastia a nespokojnosti - najprv mi našli fibroadenóm, potom sa mi zapálili uzliny (aspoň dúfam, že to bol len zápal; je to už takmer týždeň, čo som dobrala antibiotiká, ale jedna z nich je ešte stále viditeľne zväčšená) a potom je tu tá katastrofálna situácia a atmosféra, v ktorej som nútená žiť. Rátam dni, ktoré mi ešte zostávajú do začiatku ďalšieho semestra (za predpokladu, že pôjde všetko podľa plánu a vezmú na na UMB; pravdepodobnosť, že by sa to nestalo, je malá, ale aj tak mám občas strach).
Som nešťastná a občas sa cítim sama. Cítim sa ako zviera uväznené v klietke a nedokážem sa poriadne nadýchnuť.
Ale to nevadí. V podobnej situácií som už bola mnohokrát predtým a vždy som prežila. Som bojovník - stojím, radšej sa ohnem, akoby som sa mala zlomiť. Viem prežiť a viem, že ak vydržím, koleso sa znova otočí a ja budem na vrchole. A zatiaľ môžem robiť to, čo viem najlepšie - vytiahnuť z momentálnej situácie všetko, čo sa dá a využiť to vo svoj prospech. Život mi dal citróny a ja si urobím limonádu.
Na ničom mi už príliš nezáleží. Keď vám na niečom záleží a potom sa to pokazí, bolí to a človek sa z toho dlho spamätáva. Preto je lepšie zachovať si odstup a udržiavať si realistický, možno až cynický pohľad na svet - budete tak pripravení na všetko a nič, čo sa vám stane, vás už neprekvapí.

Where to go next