Miluješ ma?

19. june 2013 at 21:20 | Simona Gray |  I write
Tak, toto je jedna z tých deprimujúcich poviedok. Dve a pol postavy (keď si to prečítate, pochopíte) . Ja som vydesila seba samú, keď som to písala.

MILUJEŠ MA?
Je tam, ticho. Ležím v posteli a znova nemóžem spať.
Je tu. Vedel som, že príde. Zjavila sa vo dverách ako tieň a potom nečujne prešla cez celú izbu, ľahla si ku mne do postele.
Cítim jej studené telo vedľa seba. Dlhými studenými prstami mi preberá vlasy. Trasiem sa.
"Miluješ ma?" pýta sa.
"Prečo ma takto trápiš?" odpovedám jej otázkou. Prichádza každú noc. Presne tri týždne.
"Tak miluješ ma?" Cítim, že mi zlostne zovrela pramienok vlasov. Bolí to.
Do očí sa mi tisnú slzy. Radšej ich zavriem. A možno ich zatváram len preto, že som zbabelý. Lebo ju nechcem vidieť. Ale prikryť oči viečkami nestačí. Pretože ona je stále tam. V mojej hlave.
"Ja ťa milujem...a nikdy ťa neopustím."
Pootočím hlavu a odvážim sa otvoriť oči. Ale ona je preč. Miesto vedľa mňa je prázdne.
"Povedz, či ma miluješ." Kľačí pri posteli a rukami, studenými ako ľad ma drží za hlavu. Nedokážem zavrieť oči. Nedokážem od nej odtrhnúť zrak.
Tvár má bielu ako stena, pod očami bez bielka má fialové kruhy a vlasy má polepené krvou.
Neodpovedám jej. Po celom tele mám zimomriavky.
"MIluješ ma. Viem to." Biela tvár sa jej stiahne do démonického úškľabku. Potom si pritiahne moju tvár bližšie a ja cítim jej pery na svojich. Snažím sa odtiahnuť, ale nejde to.
"Povedz, čo je to s tebou? Toto je už tretí pohár. To sa na teba nepodobá."
Neodpovedám. Namiesto toho si nalejem štvrtý a vypijem ho do dna.
Patrick sa na mňa skúmavo zahľadí. Sedíme na gauči v jeho byte . Je noc. A ja viem, že pred ňou neutečiem. Nájde si ma.
"Nič. Som v pohode." Pozerám na dno pohára a klamem. Ale Patricka neoklame nikto. A človek, ktorého dobre pozná, ten už vôbec nie.
"Pozri, ja viem, aké to je. Ale musíš sa cez to preniesť, preboha! Vyzeráš ako samotná Smrť. Kedy si sa naposledy normálne vyspal?"
Za Patrickom stojí skriňa so zrkadlovými dvermi. Preglgnem a žalúdok mi urobí salto. Vidím ju. Vidím ju tam, v zrkadle, hneď pri vlastnej bielej tvári. Stojí za mnou, v nemocničnej košeli. Hlavu má zvesenú, vlasy jej visia cez tvár. Načahuje ruku, vidím jej chudé zápästia, poznačené infúziami, ktoré jej aj tak nepomohli.
"Pred troma týždňami," odpovedám. Zamrazí ma. Položila mi ruku na plece.
"Miluješ ma?" šepne mi do ucha. Pozerám za Patricka, na skriňu. Do očí mi vbehnú slzy.
"Odíď," hovorím.
" Ja?" Patrick na mňa nechápavo, znepokojene pozerá. Všimne si môj pohľad a tiež pozrie do zrkadla. Potom opäť na mňa.
"Ty ju nevidíš, však?" pýtam sa. Po líci sa mi kotúľa slza. Začeše mi za ucho pramienok vlasov .
Patrick na mňa pozerá tak, ako sa pozerá na vážne chorého, alebo na blázna.
"Koho mám vidieť?" pýta sa.
"Stojí za mnou," odvetím mu," chodí za mnou, od svojej smrti. Od tej prekliatej nehody! Rozumieš? To kvôli mne je mŕtva! Ja som šoféroval, ja som začal tú hádku!"
"Prosím ťa, upokoj sa," Patrick mi cez plecia preodí deku. Vie, že sa jej dotkol? "Potrebuješ lekára."
Položí si hlavu na moje plece. Hladká ma po hlave.
"Ja nikdy neodídem. Miluješ ma?"
 

1 person judged this article.

Comments

1 SeleneBlack SeleneBlack | Email | Web | 3. march 2014 at 18:17 | React

Trochu strašidelné, ale zaujímavé!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement