V. kapitola

17. september 2013 at 17:28 | Simona Gray
Hello sweeties, pokračovanie Robyninho príbehu :D V tejto kapitole sa Robyn kaďečo dozvie o Paulovi...


V. kapitola
"Kto každý deň neprekonal strach, nenaučil sa základnú lekciu života."
R. W. Emerson

Nakoniec som predsa len zostala. Už len kvôli tomu, aby som sa mu poďakovala. Pretože zmiznúť len tak bez stopy, to bola skôr Samanthina parketa.
Bolo deväť hodín ráno a uvedomila som si, že do Paulovho návratu mám ešte kopu času. Pri pohovke bola moja taška -prezliekla som sa do obnosených teplákov a károvanej košele, ktorú som kúpila v sekáči.
Do plastového lavóra, ktorý som našla v kúpeľni som naliala horúcu vodu a pridala čiastiaci prášok - rozhodla som sa, že mu tu aspoň trocha upracem.
Umyla som podlahu aj obe okná v miestnosti. Bola som so svojou prácou spokojná. Utrela som prach na televízore...a potom som dostala strašnú chuť na cigaretu. Spomenula som si na Paulov odkaz, tak som sa rozhodla ísť si zafajčiť na balkón - a doplo mi, že sa naň vchádza cez spálňu. V tej som ešte nebola - nechcela som mať pocit, že sa Paulovi hrabem v súkromí.
Len cez ňu prebehnem a pôjdem si zafajčiť. Nemusím sa mu hrabať v súkromí.
Keď som však vošla dnu, musela som zastať. Aj tu bola drevená podlaha, tak ako všade v byte. Uprostred stála posteľ, tiež drevená, ale mala bledší odtieň ako podlahy. Na vysokom čele boli zavesené lapače snov - vo farebných pavučinkách z bavlniek boli povplietané korálky. Viseli z nich pierka a kožené šnúrky.
Pri stene vedľa dvier bola toaletný stolík, taký ako v starých filmoch. Boli na ňom porozkladané ozdoby do vlasov, náušnice, prstienky a strieborné retiazky. Stáli tam porozkladané voňavky, niektoré otvorené, akoby sa ich majiteľka ponáhľala a nestihla ich zatvoriť. Ale neušlo mi, že je aj na nich vrstvička prachu, rovnako ako tie knihy v polici.
V ráme zrkadla boli zastrčené rôzne obrázky - fotky Paula, pohľadnice z Paríža, Madridu, či Benátok, malé, ceruzkou kreslené obrázky - zobrazovali predovšetkým Paula a jeho priateľku, ktorá, ak som si správne domyslela, bola ich autorkou. Najviac ma však zaujala pohľadnica a motívom smutne sa tváriaceho medvedíka s teplomerom v ústach a nápisom "skoro sa uzdtav". Gýčovité, ale milé.
Na zemi pred posteľou bol vystretý mäkký fialový koberec, pod skosenou strechou stál kancelársky stôl. Bol na ňom položený zatvorený notebook, pohár s perymi a zopár zápisníkov. Na druhej strane izby stála rovnaká pohovka ako v obývačke pod oknom. Boli na nej položené dva vankúše a skrčená, tmavofialová deka..

Mohol povedať, že má priateľku. Mohol to aspoň slovkom naznačiť, hovorila som si v duchu, keď som na balkóne fajčila.
Vyfajčila som tri cigarety, popol som odklepávala do malej plastovej misky, ktorú som tam našla.
A potom som si uvedomila, že celá páchnem od cigariet . Nikdy mi to nevadilo. Ale teraz...teraz som sa prezliekla do čistého a nafajčené oblečenie som zavesila na balkón.
Keď som so všetkým skončila, boli už tri hodiny. Nechcela som sedieť so založenými rukami - tak som sa rozhodla, že niečo uvarím.
Vedela som robiť pizzu - naučila ma to jedna kamarátka, možno skutočná kamarátka, s ktorou som bývala pred Samanthou, v zapadnutej štvrti Manhatanu.
Stačila mi chvíľa otvárania a zatvárania skriniek v kuchyni a všetko potrebné som mala na stole. A čochvíľa sa pizza piekla.
Kým sa pizza piekla v trúbe, rozhodla som sa bližšie zoznámiť s Paulovou knižnicou. Psychológia ani filozofia ma nezaujímali, a inak to nebolo ani s klasickou literatúrou. Našla som však hrubú knihu o Afrike - starý výtlačok s čiernobielymi obrázkami. Afrika ma vždy fascinovala - páčili sa mi púšte, pieskové duny... A Egypt ma fascinoval.
Usadila som sa s knihou na gauči a čítala si. Už si ani nespomínam, kedy som sa mohla naposledy pokojne venovať tejto činnosti. Bolo to dávno.
A vtedy v zámke zaštrkotali kľúče a dnu vošiel Paul. Úprimne? Vyzeral prekvapene, že ma vidí.
Bez slova sa však vyzul, vyzliekol si bundu a dal si dolu hrubý, pletený šál, tašku, ktorú mal zevesenú cez plece položil ku knižnici a sadol si na stôl oproti mne.
"Mali by sme si pohovoriť," povedal vážne..
Zatvorila som knihu a položila ju vedľa seba. Pozerala som si na ruky - mala som niečo povedať. Lenže ja som akosi nevedela čo.
"Vyhodili ťa z domu?" opýtal sa Paul.
"Bývala som z jednou známou," odvetila som mu," pohádali sme sa. Keď som jej povedala, že končím, poslala ma preč."
Paul si povzdychol. Nepozeral na mňa obviňujúco, skôr zmätene. Že čo mám s tebou robiť.
"Môžeš tu zostať, kým si niečo nenájdeš," povedal napokon.
"A nebude to vadiť tvojej priateľke? " spýtala som sa.
Pozrel na mňa a v jeho očiach bolo zrazu toľko bolesti....
"Nebude, " odvetil a zavrel oči, " je už jedenásť mesiacov mŕtva."
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Gréti Gréti | Web | 19. september 2013 at 14:05 | React

Človek by na základe svojich skúseností s príbehmi iných "spisovateľov" povedal, že sa to celé bude rozvíjať totálne nereálnym smerom ktorý je pritiahnutý za vlasy. Od teba som ešte nečítala niečo iné ako Doctorovské fan-fiction takže som nevedela usúdiť, ale teraz vidím že tvoj príbeh je narozdiel od iných priam dokonalý :3
Všetko si to napísala naozaj krásne :) Na konci by som normálne očakávala dajakú sprostosť ako že by jej, úplnej neznámej skackal okolo zadku. Bolo pre mňa prekvapenie (nie v zlom :)) keď som si prečítala časť: "Nepozeral na mňa obviňujúco, skôr zmätene. Že čo mám s tebou robiť"
Naozaj excelentné, klobúk dolu :)

2 Simona Gray Simona Gray | 19. september 2013 at 19:49 | React

[1]:Wow, neviem, či som niekedy dostala taký dlhý článok. veľmi ti ďakujem, cením si to. Nevieš si predstaviť, čo to pre mňa znamená, keď niekto takto ohodnotí moje dielo :D Ďakujem :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement