II. kapitola

14. october 2013 at 16:28 | Simona Gray |  Fall of the Eleventh
Simona Moffat je späť.


2. kapitola

Spoločne sa ponáhľali po prázdnej bielej chodbe, Rodagei podopierala Doktora, ktorý bol stále pod vplyvom toho svinstva, ktoré mu dala.
Prečo som to spravila, pomyslela si, bože, čo som to urobila?
Ale nebola Kovarianovej väzňom, bola tam dobrovoľne. A dobrovoľne môže aj odísť.
Ale určite jej nedovolí odísť aj s Doktorom.
Zrejme porušila všetky body pracovnej zmluvy. A asi jej nedajú ani odstupné.
Bola taká hlúpa ! Keď Gallifrey bola zničená, zaprisahala sa, že sa pomstí tomu, kto to má na svedomí.
Celé jej dve regenerácie boli naplnené hnevom a túžbou po pomste. To pre Pána času nie je dobré, bola si toho vedomá. Zatrpkla . A už nikdy, nikdy nebude ako predtým.
A to vedela aj Kovarianová, keď ju našla. Ju, Rodagei, v jej jedenástom tele, ženu, ktorá prišla o všetko, ktorá už nemala nič, len hnev a nenávisť.
Keď jej povedala, že chce dostať Doktora, toho, ktorý zničil Gallifrey, súhlasila.
Ale ke´d sa ponorila do jeho spomienok...každým razom si čoraz viac uvedomovala, aký je zlomený. Čoraz viac si uvedomovala jeho bolesť. V noci ju strašili veci, ktoré videla v jeho mysli.
Ale i napriek tomu pokračovala. Chcela jeho spomienku na Gallifrey.
Dnes tú spomienku dostala. Ale želala si, aby ju nikdy nevidela.
A dnes dáva Kovarianovej výpoveď. Nech si nájde inú psychotickú Pani času, ktorá bude psychicky týrať jej väzňov.
Ona je už zrelá na dôchodok.

Boli už takmer na konci chodby, pri veľkých kovových dverách, ktoré viedli von, na slobodu. Odomykali sa na číselnú kombináciu, ktorú mala pevne zafixovanú v pamäti.
A vtedy sa po celej chodbe rozľahol ušitrhajúci zvuk alarmu a svetlá začali načerveno blikať.
Ďočerta !
"Bež..." podarilo sa jej v tom hluku začuť Doktora, " vypadni odtiaľto!"
Otvorili sa mnohé dvere, ktoré lemovali dlhú chodbu a ako mravce z mraveniska z nich povychádzali vojaci, ktorí ich obkľúčili, mieriac na nich zbraňami.
Alarm utíchol a zjavila sa Kovarianová.
Žena pár krát teatrálne tleskla, prechádzala sa pomedzi vojakov a prešla až k Rodagei a Doktorovi.
"Ale, ale, ale," povedala," niekto neposlúchal."
"Ale ja nie som váš väzeň, madam," vyhlásila Rodagei nahlas," bola som tu dobrovoľne."
"Áno, " prikývla Kovarianová, falošne zamyslene," bola." Kývla najližším dvom vojakom, ktorí ju bez milosti schmatli za zápästia a bolestivo jej vykrútili ruky za chrbát. Doktor bez jej opory padol na všetky štyri.
"Akí ste len vy dvaja patetický," povedala," poslední Páni času. Rozhodli ste sa, že zachránite vašu rasu? "
"To, čo ste mi nahovorili o Doktorovi, to boli špinavé lži. Očierňovali ste ho, využívali ste môj hnev!" kričala Rodagei, pobúrená Kovarianovou. Márne sa snažila vytrhnúť vojakom, ktorý ju držali.
"Účel svätí prostriedky, drahá," odporovala Kovarianová," a okrem toho, nie je až taký nevinný."
Postavila sa k Doktorovi a zohla sa. Drsne ho chytila za bradu a prinútila ho, aby jej pozrel do očí.
"Nie je tak, Doktor?" falošne sa usmiala, " vieš, už ma začínaš trochu hnevať. Ale len trochu. Všetky vrahyne, ktoré na teba pošlem, sa do teba zamilujú. ASi by som mala zvážiť zmenu pohlavia zamestnancov." Vzpriamila sa a podišla k Rodagei. "Sklamala si ma," sykla," ako spomínaná Melody Pondová. Nerobíš svoju prácu." S poslednými slovami jej z oka strhla klapku, vďaka ktorej si pamätala Ticho.
Rodagei zdesene zalapala po dychu a pokúsila sa jej v tom zabrániť, ale ruky jej stále držali vojaci. "Nie!" vykríkla," to nemôžete! Zošaliem....!"
Kovarianová sa nechutne usmiala. "Ale ja viem, drahá," povedala.
***
V TARDIS bolo smutné, neprirodzené ticho. Jediným zvukom bolo jej smutné vrčanie . Nebolo počuť Doktora, ako hyperaktívne pobehuje okolo konzoly a rozpráva pri tom tak rýchlo, že nikto nemá šancu porozumieť mu.
Pondovcov to ticho deprimovalo.
Už dva týždne Doktora nevideli a nemali ani poňatia, kde je. Začínali ľutovať, že ho prosili, aby ich vzal na nejakú zamrznutú planétu.
V Leathworthe už celý týždeň trvali neznesiteľné horúčavy a keď sa im v záhrade objavil Doktor s TARDIS, celý šťastní si to namierili na najbližšiu studenú planétu.
Doktor im vyhovel, ako vždy. Vysadil ich na planéte, ktorá bola z veľkej časti jedno obrovské lyžiarske stredisko .
A odvtedy ho nevideli.
Mysleli si, že im chcel len nechať nejaký čas pre seba. Ale prešli dva týždne a nič.
Tak ho teda šli čakať do TARDIS, dúfajúc, že sa len niekde zašil.
Ale on sa nevracal.
Niečo sa mu muselo stať. Kde by mohol byť bez TARDIS?
"Čo budeme robiť, Rory?" opýtala sa Amy a oprela sa o svojho manžela," kde môže byť?"
"Ja neviem," odvetil jej Rory a neohrabane ju pohladil po ryšavých vlasoch," a nevieme ovládať TARDIS!"
Amy sa zrazu prudko posadila. "Doktor hovoril, že TARDIS je telepatická, " zvolala," možno by nám mohla pomôcť!"
"Ehm, Amy...Ona je predsa stroj," upozornil Rory svoju manželku, pre prípad, že by si nevšimla taký do očí bijúci fakt.
"Ale je telepatická, hlúpa tvár !" odsekla mu Amy, " Doktor sa s ňou rozpráva. Možno by sme to mohli skúsiť!"
"Takže..."Rory sa postavil zo schodov, na ktorých doteraz sedeli, " ty myslíš, že budeme hovoriť so....strojom času?"
Ale Amy ho už nepočúvala. Zbehla ku konzole .
"Ehm, TARDIS..."začala , " možno si si to už všimla, ale Doktor zmizol a bojíme sa, že sa mu niečo stalo a ....potrebujeme pomoc. Prosím ?" Chvíľu len tak stála a obzerala sa, akoby čakala nejakú reakciu.
Ale nič sa nestalo.
"Možno hovorí len s Doktorom?" navrhol Rory a chcel urobiť krok k Amy, ale náhle zatrasenie ho zrazilo z nôh.
Amy sa zachytila zábradlia. TARDIS sa neprestávala triasť a vydávala ten zvuk. Zvuk vesmíru.
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement