Prekliata krv - prológ

28. october 2013 at 0:00 | Simona Gray |  Prekliata krv
Tak, zdravím. Tu je sľubovaná Prekliata krv. Asi by som to mala nejako predstaviť....
Písala som to ešte minulý rok a už niekoľko mesiacov som sa chystala prepísať to, ale začala som až včera. Cítim sa, že som späť v sedle :D

Annabel je obyčajné dievča, má trošku šialenú rodinu, ale je úplne obyčajná. Nechcela sa do toho zapojiť. proste do toho spadla a potom sa začalli odhaľovať tajomstvá, o ktorých nikdy nechcela počuť.....


Prológ

Vznášam sa. Som omámená a svet okolo mňa je zvláštny. Obraz je nestály.
Čosi mi hovorí, že by sa mi to azda malo zdať divné a mala by som byť ustarostená, obávať sa neznámeho nebezpečenstva, ale ja sa o to nestarám.
Som pokojná. Aj keď akosi inštinktívne viem, že by som nemala byť.
Obraz sa mení. Ako vodná hladina, keď do nej hodíte kameň - od určitého bodu sa rozširujú kruhy, ktoré sa postupne zväčšujú, až kým celkom nezmiznú.
Uvedomujem si, že neviem, kde som.
Uvedomujem si, že neviem, kto som.
Niečo sa muselo stať.
Ale čo?
Mám zvláštny pocit. Na niečo som zabudla.Na niečo...na niečo dôležité.
Musím niekoho zachrániť.
Ale koho?
Uvedomujem si, že vlastne ani necítim svoje telo. Pokúsim sa pohnúť rukami. Ale niejaké ruky tam nie sú.
A predsa som su a teraz, vedomie, nie viac než myšlienka, uvedomujem si samú seba a viem, že kedysi som mala telo.
Ako ale môžem existovať bez tela?
Mám úlohu.
Dôležitú úlohu.
Ale akú....?
Moje myšlienky (myšlienka má myšlienky?) si robia čo chcú, v mojej mysli je to ako v úli....unikajú mi veci, miešajú sa dokopy, prelínajú sa hlučnom, nekonečnom chaose, ktorý kedysi býval jednoduchou mysľou...
...jednoduchou mysľou koho?
Kedysi som bola obyčajná, keď som ešte mala telo, keď mi to v hlave (počkať, nemám telo, nemám ani hlavu) nehučalo ako v úli.
Prečo vlastne nemám telo?
To je teraz tá najdôležitejšia otázka, snažím sa jej zachytiť, vypliecť túto jednu myšlienku z toho pomotaného klbka splašených ideií, nesúvisiacich jedna s druhou. Je to ako záchranné lano, ktoré mi pomôže dostať sa von.
Snažím sa spomenúť si. čo sa stalo naposledy.
Bola som...
Čo ak som mŕtva?
Čo ak som zomrela a toto je miesto, kam odchádzajú duše po smrti, nijaké Peklo, ani Nebo, dokonca ani ten Očistec, len večné väzenie v tomto medzisvete, kde ste iba myšlienkou?
Nemôžem byť mŕtva. pamätala by som si, ako som zomrela.
...alebo nie?
A vtedy som to začula. Výkrik! Skutočný výkrik v tomto svete bez zvukou, kde sekunda trvá storočie a vaším jediným spoločníkom je vám vaša pomätená myseľ.
Bol to hlasný výkrik, boli to ušitrhajúce decibely a ja som najskôr nerozumela.
No potom sa ten zvuk ozval znova.
"Annabel!"
Moje meno. Volám sa Annabel. A mám ešte nedorobenú prácu. Toto nie je čas môjho zomierania.
Otvorila som oči.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Gréti Gréti | Web | 30. october 2013 at 16:47 | React

Wow, to znie zaujímavo :333 Znie to tak tajomne a náramne úžasne.
A ten prológ je naozaj krásny. Dokonale si popísala to všetko čo sa jej dialo v hlave (teda keby ju mala :D), akoby som bola ona :D
Moc sa teším na prvú kapitolu :333

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement