I. kapitola

3. november 2013 at 17:09 | Simona Gray |  Prekliata krv
Zdravím, tu je prvá kapitola Prekliatej krvi :D Všetky postavy sú vymyslené, len miesto je skutočné a nie všetky veci korešpondujú so skutočnosťou. Myšlienky postáv sa nemusia zhodovať s mojimi názormi.


I. kapitola

Cras, cras, semper cras, sic evadit aetas.
Zajtra, zajtra, vždy len zajtra, tak ubieha život.

Myslím, že začiatky školskho roka sú vždy zbytočne dlhé a hovorí sa veľa nepotrebných vecí, ktoré sa hovoria každý rok. Chápem, že prváci ich počujú po prvý krát, ale načo máme trpieť aj my, starší? Pokojne by im to v triedach mohli povedať ich profesori.
Takto tu zbytočne musím stáť na balkóne a pozerať dole do átria na riaditeľa a počúvať ho, ako sa vykecáva, že naša škola má skvelé výsledky, ale že všetko sa dá ešte zlepšiť a že Európska únia nám zase neposkytla tie granty , ale že to nevadí, a že traja naši študenti sú na pobyte na severe Francúzska a ďalší traja sa pre zmenu škvaria v Španielsku.
Že dúfa, že cez prázdniny sme veľmi nevyšli z cviku a že už teraz želá veľa šťastia maturantom a také tie podobné kecy.
Nemám mu to za zlé, možno to aj jeho nudí, ale pre svoje vlastné (ale hlavne naše) dobro by to mohol skrátiť.
Aj keď, pravdou je, že potom by to už nevyznelo tak učene.
A učenosť je predsa to, na čom si dnes všetci zakladáme, nie?
"Čau, Bell !" ozval sa niekoľko krokov odo mňa známy hlas. Prestala som pozerať na riaditeľa a pohľadom som sa snažila preniknúť cez masu študentov.
A uvidela som Danielu.
Moja najlepšia kamarátka, o niekoľko centimetrov vyššia ako ja, stále natlačená pri zábradlí (rovnako ako ja) a lakťami štuchala ostatných študentov, aby si vybojovala aspoň trocha osobného priestoru.
Usmiala som sa na ňu a kývla som jej a zároveň som si k nej usilovne začala raziť cestu kostnatými lakťami,ktoré som zdedila po mame (vlastne, neviem, či existuje niečo, čo by som po nej nezdedila, čo sa výzoru týka...)
Poslala som do čerta jednu zdesenú prváčku a prikrčila som sa pod prísnym pohľadom nejakej baby z piataku, ale podarilo sa mi zaujať miesto pri Daniele.
Nezmenila sa. Stále rovnako usmievavá. rovnako dobrosrdečná, rovnako veselá.
Len bola trocha viac opálená a vlasy jej vybledli od slnka.
"Tak, " začala som," aké boli prázdniny?"
Ale Daniela sa pozerala dolu do átria a priložila si prst k perám, aby som bola ticho.
"Noví profesori," odôvodnila svoje konanie.
"Aha..." Sledovala som jej pohľad. Mala pravdu. Dole už boli nastúpení učitelia (t.j., naša popravčia čata, ako vraj zvykla hovoriť mama, keď chodila na strednú). Starí na to, aby ich predstavili prvákom a noví na to, aby ich predstavili komplet všetkým.
Noví boli všetci mladí, ako vždy. U nás väčšinou prichádzali noví profesori tesne po výške. Najmladší francúzsky lektor mal dvadsaťštyri. teda, minulý rok mal. Teraz už je starší. Logicky. Ale ja tak je najmladší člen popravčej čaty.
A čo nám prišlo tento rok....?
Prekonala som svoju nechuť voči nudným rečiam a naklonila som sa ponad zábradlie, aby som lepšie videla. Minulý rok odišla jedna slovenčinárka do dôchodku a ja som bola zvedavá, kto ju nahradí.
Chápte ma, mala som starú paniu rada, aj keď sa mylne domnievala, že vďaka tomu, že moha mama je spisovateľka, budem rešpektovať tú hrôzu, ktorú nám Ministerstvo predpisuje ako povinné čítanie. Vzhľadom k tomu, že táto pani čítala mamine knihy, som jej radšej nehovorila, že moja mama brala na strednej (a stále berie) túto "pravekú literatúru" za nutné zlo a vždy, keď na to príde reč a ona práve nič nepíše, rada si zanadáva na tých idiotov, ktorý ten hlúpy zoznam kníh predpisujú rok čo rok a ani sa nenamáhajú ho nejako modifikovať.
Ale stará pani, ktorá ma nazývala Anabelka a pripomínala mi moju starú mamu mi aj tak bude chýbať. Dúfam, že si užije dlhý a pokojný dôchodok.
Dole v átriu stála vysoká blondína vo voľných džínsoch a mikine s kapucňou, ktorú som správne považovala za novú telocvikárku. Prosím, nech tento rok nebeháme a venujeme sa radšej...ja neviem, yoge!
Stredne vysoký, tmavý chlap s čiernymi kučeravými vlasmi bol nový španielsky lektor. Meno mal také dlhé, že som si ho nezapamätala . Pre mňa a Danielu bude aj tak Juan.
Posledným pánom na holenie, novým profesorom literatúri ( stál tam už len on, tak mi došlo, že nahrádza moju milovanú starú profesorku) bol vysoký chlap, ktorý mi pripadal, akoby nakupoval oblečenie v armyshope. Károvaná košeľa, obnosené vyblednuté rifle a kožené topánky .
Tie topánky som mu žrala.
A predpokladala som, že väčšia časť prváčok slintá po jeho hnedých očiach a svetlohnedých vlasoch a modlia sa, aby ich učil slaninu.
Fajn, niežeby som ja neslintala. Všetko v rozumnej miere. A mňa bude učiť, ich nie. POčula som zvesti, že prvákov má tento rok Pravdová, skončila totižto s piatakmi.
Pár krát som ju zazrela na chodbe a stačilo mi. Úprimnú sústrasť, prváčky. A príjemné snívanie o profesorovi (Gabriel Horváth, volal sa Gabriel Horváth) zatiaľ čo ja s ním budem mať hodinu.

Po zdanlivo nekonečnom riaditeľovom príhovore sme sa mohli konečne odobrať do tried.
S Danielou sme si sadli niekde do stredu, aby sme neboli moc na očiach, ale aby sme ani nepútali pozornosť príliš veľkou vzdialenosťou od Čertovho trónu, čiže katedry (ďalší zo stredoškolských výrazov mojej mamy...)
Väčšina spolužiakov bola opálená dohneda a veselo sa zhovárali medzi sebou. Po triede sa ozýval smiech a vrava, každý sa chcel pochváliť so svojimi zážitkami.
Ja som bola u starej mamy. Vo Francúzsku. Vlastne sme s ockom nemali na výber - mamu na začiatku prázdnin kopla Múza a nedalo sa s ňou vydržať, tak sme sa s ocom zbalili a vybrali sa za jeho mamou ( chápete? Dospelý chlap uteká za svojou matkou, keď sa jeho manželka ponorí do vlastného sveta a šteká po všetkých naokolo. Zbabelec!)
Išli sme autom. A oco celú cestu púšťal tie svoje staré rockové evergreeny. Na kazetách. V Lyone som zistila, že mám rada Kansas.
A celé tri týždne som strávila v dome starých rodičov. S otcom.
Teda, neviem, ako ostatní, ale takto moje vysnené prázdniny rozhodne nevyzerajú. Zažijete menej zábavy, ako by ste si dokázali predstaviť.
Daniela bola v Londýne. So sestrou. Hneď by som s ňou menila.
"Čo hovoríš na toho učiteľa, čo nás bude učiť litiku?" vyrušila ma Daniela zo spomienok na nie-až-tak-dokonalé leto.
Mykla som plecami. "Prváčky ním vyzerajú byť celkom unesené," odvetila som, mlčiac o tom, že ani mne nie je až tak celkom ukradnutý.
V našej rodine sa totižto vzťah profesor -študentka neberie na ľahkú váhu.
A to hneď z niekoľkých dôvodov.
Otec je/bol profesor.
A mama študentka.
A mamu ako študentku nemyslím všeobecne.
Mama sem chodila do školy, ešte keď sa tu učila len francúzština. Keď bola piatačka, ocka prijali ako jedného z nových lektorov.
Bol od nej starší len o päť rokov. Francúz. Mama spisovateľka s kariérou pred sebou.
Ako z nejakého romantického amercikého filmu. Dokonca to aj (našťastie) skončilo happy endom.
Aj keď to bol dosť veľý škandál a oboch ich vyhodili zo školy. A dedko vraj navrhoval, aby ocka otrávili, keď ho mama pozvala na rodinný obed (žartoval, samozrejme. Aj dnes v tom ešte pokračuje - vždy, keď prídeme na návštevu, oprie v chodbe nabitú vzduchovku. Ocko sa na oplátku tvári, že mu nerozumie. Čo je po takmer sedemnástich rokoch strávených na Slovensku pekná kravina.
Ale mama si nespravila maturitu (aj keď ju ocko nútil) a Francois Vernier, ktorý si chcel spraviť doktorát a učiť na nejakej prestížnej univerzite býva v zapadnutej dedinke so zadebnenými obyvateľmi a tri razy týždenne súkromne doučuje idiotov francúzštinu.
Keby som spravila to, čo oni, asi by ma rozštvrtili.
Čiže žiadny pekný profesor literatúri.
Iba profesor literatúri.
Chcela som sa s Danielou ešte trochu pozhovárať, ale prišla triedna a začali všetky tie nudné záležitosti.
Rozdávanie kľúčikov od skrinky (ale aj tak mám tú istú skrinku! Nemohli mi ten kľúčik nechať cez prázdniny?!) podpisovanie školského poriadku (nestačí to podpísať v prváku?!), čítanie školského poriadku a potom triedna hovorila, že keď ochorieme, majú rodičia zavolať do školy.
Len som sa zasmiala. Už vidím svojich rebelanstkých rodičov, ako volajú do školy, z ktorej ich oboch kedysi vykopli kvôli romániku, aby ospravedlnili svoju dcéru.
Za celý rok ani raz neprišli na rodičovské.
A aj sa aj občas stalo, že po mňa náhodou prišli, zaparkovali takmer na druhom konci mesta.
A keď som šla robiť psychotesty, ocko sa ponúkol, že pozná jedného psychológa, že mi vypýta správne odpovede.
Zdvorilo som odmietla.
A na zápis som šla s babičkou.
Jednoducho, od pamätného roku tisícdeväťstodeväťdesiatsedem, keď si ocko spakoval veci z kabinetu a mama si vyprázdnila skrinku a spoločne opustili pôdu tejto školy, ich noha tam už viacej nevkročila.
Ale keďže si obaja vždy veľmi zakladali na jazykoch, moja stredná škola bola jasná.
Aj keď to miesto nenávideli.

Keď nás triedna pustila, zašli sme s Danielou do kaviarne, aby sme sa poriadne pozhovárali. nevideli sme sa celé dva mesiace.
Občas som Daniele závidela jej rodinu. Mala kopec súrodencov a ona bola najmladšia. Zdala sa mi šťastná.
Nechcem tým naznačovať, že ja by som nebola. Ide skôr o to, že moji rodičia nie sú takí klasickí rodičia. Mama je strašná feministka a ocko Francúz, mama je spisovateľka, a ocko je závislý na starrých rockových pesničkách. A vôbec sa nesprávajú ako rodičia - mali by ma vychovávať, neviem, dávať mi rady do života, a nie nechať ma, nech si robím ča chcem, akoby som už bola dospelá.
Sme ako traja pubertiaci na intráku. Každý si robí, čo mu napadne. Ja s mamou s mamou sme trochu ako Rory a jej mama z Gilmore Girls. Ale čo ma trápi najviac....
...som sama.

Bývali sme v útulnom, stredne veľkom dome so záhradou blízko lesa, bokom od malého, zapadnutého mestečka.
Keď mojich podarených rodičov vyhodili zo školy a mama zistila, že je tehotná, chvíľu bývali u jej rodičov a ocko začal doučovať francúzštinu.
Ale, viete, bývajte s rodičmi, keď vás vykopli zo školy za to, že ste si začali s vaším profesorom.
Občas som mala možnosť zistiť, aká nepríjemná vie byť babka.
A dedko mal vraj stále nabitú tú vzduchovku a vždy, keď išiel ockovi otvoriť dvere, išiel s ňou.
Chudák pán Vernier.
Mame, ktorá počas tehotenstva trpela depresiami sa podarilo napísať knihu. Čítala som ju a je na nej neskutočne vidno, že to písala s depkami a v potrebe peňazí, pretože všetky myšlienky, ktoré v tej knihe sú, sú úplne proti maminmu gustu, A tým pádom aj proti môjmu.
Ešte predtým, ako som sa narodila, mali našetrené (s pomocou ockových rodičov) dosť na to, aby si kúpili slušný dom. Čo najďalej od dedka a jeho vzduchovky.
A potom som sa narodila ja. Annabel Steinerová - Vernierová.
Pri výbere mena sa vraj pohádali. Ocko chcel, aby som bola Evangeline. Mama trvala na Lenore. Potom jej ocko konečne schválil Lenore.
A potom si v nemocnici, tesne pred pôrodom, prečítala Annabel Lee.
Keď ockovi povedala, že znova zmenila rozhodnutie, ten navrhol lekárovi, aby jeho ženu uspali a vymazali jej pamäť.
Doktor nesúhlasil.
Páčilo sa mu meno Annabel.
Ocko sa s menom nakoniec zmieril, pretože nič iné mu pri mame nezostávalo. A dokonca ani nezanevrel na Edgara Allana Poea.

Keď som prišla domov, po celom dome sa znova rozliehali tie ockove evergreeny a z kuchyne sa šírila vôňa, čo znamenalo, že mama práve znepríjemňuje život ďalším postavám a ocko varí.
Vlastne, u nás mama varila skutočne málokedy. Sčasti preto, že bola feministka a odmietala stať sa žienkou domácou, sšasti preto, že variť jednoducho nevedela a sčasti preto, že ocko varil rád.
Aj keď by to nikdy nepriznal nahlas.
"Salut, Annabel," pozdravil ma, keď som vošla do kuchyne. Rýchlymi pohybmi krájal cibuľu. Len som čakala, kedy si odsekne nejaký prst.
"Ahoj," odzdravila som ho a sadla som si za stôl, "mama zase píše?"
"Oui," prikývol a pridal hlasitosť na rádiu, pretože práve začala jeho obľúbená pesnička. Carry on my wayward son. "A len tak, medzi nami Bell, myslím, že sa znova chystá zabiť moju obľúbenú postavu," zveril sa mi smutne.
Rozosmiala som sa. Mama nikdy nezabíjala postavy veľmi rada, ale keď už tak spravila, vždy to boli ockovi obľúbenci.
"Nechápem, prečo mi to robí," rozhadzoval ocko rukami, pričom stále držal ten nôž," vždy..."
"Buď rád, že tam nedáva nás," poznamenala som s úsmevom na perách.
Ocko odložil nôž, utrel si ruky a sklesnuto si sadol vedľa mňa. "Nedávala," opravil ma," dnes ráno pani spisovateľka zmenila názor."
Už som nemohla. Proste som sa rozosmiala, za doznievajúcich tónov Carry on my wayvard son.

Školský rok sa začal a ja som s tým nemohla nič robiť. Ocko znova začal doučovať, takže na mňa moc času nemal a mama bola zavretá v izbe a písala. A minule sme ju našli na povale. Vraj sa jej tam dobre písalo.
V škole sme si s Danielou rýchlo zvykli na druhý ročník a už na tretí deň sme si pripadali, akoby sme boli najmenej štvrtáčky.
V našej triede začali taktiež pracovať hormóny (teda, niežeby mnulý rok nepracovali. Teraz sa len intenzívnejšie chytili žezla moci) a čoskoro sa prváčky začali sťažovať, že sa ani nemôžu priblížiť ku tretiakom bez strachu, že na nich skočia druháčky.
Teda, my s Danielou sme k nim nepatrili. Buď sme boli vyspelejšie alebo nami puberta tak netrieskala. Zatiaľ nie.
Chcem len povedať, že všetko naznačovalo tomu, že pôjde len o ďalší dlhý a mimoriadne dlhý školský rok.
A potom sa všetko začalo.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Marzia Marzia | Email | Web | 3. november 2013 at 21:04 | React

Nechtěla by jsi vyměnit ikonku? :-)

2 Daniella Daniella | 4. november 2013 at 15:40 | React

úplne supriš to je!! :D a to s tými tretiakmi!! amen tma! ale takto ti poviem.. Písanie ti feest ide! :-D

3 Simona Gray Simona Gray | Web | 4. november 2013 at 16:29 | React

[1]: Už som nad tým premýšľala...

[2]: Ďakujem :D to s tými tretiakmi som len tak začula.... :D

4 Alethea Alethea | Web | 4. november 2013 at 18:12 | React

Čo sa začalo? Oh! :D Napínaš! :D Vyzerá to úplne super, som vážne zvedavá, čo bude ďalej! :)

5 Marzia Marzia | Email | Web | 5. november 2013 at 17:38 | React

Ahoj. Ráda bych tě pozvala do mého nového KNIŽNÍHO KLUBU. Prosím, mrkni se :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement