III. kapitola

3. december 2013 at 18:03 | Simona Gray |  Prekliata krv
Na. nevládzem, prepisovala som to vyše hodiny....

III. kapitola
De die in diem - Zo dňa na deň

Cez víkend sme šli s ockom na turistiku. Chceli sme vytiahnuť aj mamu, ale tá mala plné ruky práce so zabíjaním jeho obľúbenej postavy, tak nám len povedala, aby sme si to užili, a zabuchla za nami dvere, šťastná, že môže v pokoji písať a nikto ju nebude otravovať.
Keď sme sa vrátili, bola vysmiata ako slniečko na hnoji a strkala ockovi do ruky notebook, aby si prečítal, ako úžasne opísala smrť toho chudáka.
Mama je občas krutá.
Ale vysvitlo, že opis tej smrti na nejaký čas vyčerpal jej spisovateľské schopnosti, pretože cez víkend sa už k počítaču ani nepriblížila - namiesto toho sa rozhodla, že začne jesenné upratovanie. A mama je buď dezorganizovaný šialenec, alebo pedantná puntičkárka. A keď nepíše a nemá inšpiráciu, mení sa na to druhé.
A ockom sme boli radšej, keď písala.

A dni plynuli a už tu bol takmer koniec septembra. Listy stromov zmenili farby a hory okolo nášho mestečka boli ako z obrazu nejakého impresionistického maliara, ktorých mala mama tak rada.
Aj v škole bolo zatiaľ všetko fajn. Učivo sa dalo zvládnuť a ja som z ničoho neprepadala. Zatiaľ. Ale naša trieda pripravovala imatrikulácie pre prvákov a občas to u nás vyzeralo, že sa schyľuje k tretej vetovej vojne.
Vtedy som si ešte myslela, že mojím najväčším problémom bude, ka si zniva zabudnem úlohu zo španielskej biológie, alebo ak na imatrikuláciach neschvália môj návrh s divokým západom. Čo problém. Myslela som, že to bude hotový koniec sveta.

Koncom septembra sme si s Danielou znova na seba našli čas a po škole sme sa vybrali smerom ku našej obĺúbenej kaviarni, kde robili neprekonateľné espresso.
Kráčali sme po rušnej ulici, obiehali sme študentov s batohmi , matky s plačúcimi deťmi v kočíkoch, podnikateľov v oblekoch a s kufríkmi v rukách, telefonujúcich, že nemôžu prísť na stretnutie, lebo iviazli v zápche, ale v skutočnosti sa ponáhľali za milenkami.
A vtedy som to uvidela. Tam, kde bol ešte na začiatku mesiaca obchod s oblečením, tam teraz visela fialová tabuľa so strieborným nápisom Secret Moon.
Zastavila som, potiahla Danielu za rukáv a ukázala som na svoj objav. Obchodík, ktorý nepatril medzi číňaky, fastfoody a obchody s lacným tovarom ma fascinoval. Ako dcéra Zuzany Steinerovej, ktorá sa pri pomyslení na wikánstvo, ezoretiku, špiritistické, démonické a s tým súvisiace veci tešila ako dieťa v hračkárstve, som presne vedela, čo mám v tom obchode nájdem.
Nečakala som na Danielu a vstúpila som do šera obchodíka.
Na oknách tam boli tmavofialové závesy, cez ktoré penikalo len málo svetla. Bolo to tam zapratané všetkým od plátených vreciek s bylinkami , cez rôzne farebné sviečky až po špiritistické dosky.
Vznášala sa tam vôňa vosku, bylín a ešte čohosi, čo som akosi nevedela identifikovať, ale i napriek môjmu zriedkavému pobytu v sakrálnych stavbách som mala pocit, že je to kadidlo.
Daniela sa po obchode nedôverčivo obzerala. Zo skúsenosti som už vedela, že takéto miesta nie sú veľmi podľa jej gusta.
"Pomôžem vám?" ozval sa ženský hlas, niekde spoza políc s knihami o náboženstve, astrále a o duchoch.
"Ehm....nie, len sa obzeráme," odvetila som a svoju pozornosť som obrátila na knihu o severskej mytológií.
Spoza police vyšla nízka žena v krátkych čiernych šatách, sieťovaných pančuškách a na nohách mala vysoké čierne čižmy.
Vyzerala tak trochu ako postava z jedenj maminej knihy. Strapaté čierne vlasy jej odstávala na všetky strany a oči mala orámované čiernou linkou.
Áno, ako vystrihnutá z maminej knihy. Bola by sranda, keby ešte aj bola upírka.
Vyzerala dosť desivo.
"Fajn," povedala," ak budete potrebovať pomoc, nech sa páči."
Povedala to tónom, ktorý znamenal " skú sa otravovať a otrieskam ti tú mytológiu o hlavu akoby to bol bájny Mjolnir!"
Musím to tu ukázať mame, bez ohľadu na znehutenú a frustrovanú predavačku. Bude nadšená ako malé dieťa. Možno by som jej mohla kúpiť tú severskú mytológiu....V posledných dňoch je to jej nová obcesia. Je fascinovaná tým, že Loki porodil osemnohého koňa.
Toľko k maminej normálnosti.
Cinkol zvonček na dverách a dnu vošiel vysoký muž s tmavými okuliarmi na očiach, dlhou bielou paličkou v ruke a zo zlatým retrieverom na vodítku.
Nepríjemne som si uvedomila, že ten pohľadný muž v dlhom hnedom kabáte s tmavočiernymi vlasmi je slepý.
Začala som si pripadať trápne. Nemala som šajnu ako sa správať v prítomnosti slepého človeka.
Ale tá gotička z maminej knihy ho očividne poznala, pretože len čo vošiel, tvár sa jej rozžiarila a vykročila smerom k nemu.
"Ahoj Samuel!" zvolala nadšene, " hneď sa ti venujem. Mám tu zákazníkov, ale oni sú iž na odchode, však?" Obdarila nás dosť nepríjemným pohľadom. Tak sme sa brali.
Severskú mytológiu kúpim mame neskôr.
***
Bolo skoré ráno, vonku ešte stále vládla tma, v izbe šero. Ale muž ležiaci v posteli nespal, hoci bol unavený a rád by sa odovzdal do upokojujúceho náručia spánku.
V hlave mal priveľa myšlienok, vybavovali sa mu spomienky, ktoré si ani nepamätal.
Som patetický, pomyslel si, tak strašne patetický...
Po izbe sa znedazdajky rozľahli hlasné, ušitrhajúce tóny Manowar a Gabriela to tak vyľakalo, že takmer spadol z postele.
Musím zmeniť to hlúpe zvonenie, povedal si v duchu a naťahoval k nočnému stolíku, kde netrpezlivo vyzváňal mobil.
Neznáme číslo.
Mohol mu volať len jediný človek a Gabrielovi naskočila husia koža.
Nyjvyšší mu volali málokedy. Obyčajným rádovým lovcom ako bol on posielali správy po vyššiepostavených členoch. Nikdy im nevolali osobne.
S trasúcimi sa rukami zdvihol, priložil si mobil k uchu, držiac ho ako jedovatého pavúka, ktorý ho má každú chvíľu uhryznúť.
"Áno?" ozval sa a v duchu si nadával za to, ako sa mu trasie hlas.
"Ako pokračuje tvoja práca?" Muž, s ktorým hovoril, bol už zrejme starší, tak aspoň Gabriel súdil podľa jeho hlasu. Vlastne si ho vedel živo predstaviť; každého Najvyššieho si vedel ľahko predstaviť.
Všetko to boli starci v dlhej sutane, s krížom na prsiach, prísni, zvráskavení, odmietajúci čokoľvek nové, čo nesúhlasilo s ich ideológiou. Všetci kázali o pokore a cudnosti, ale Gabriel vedel svoje.
"Zatiaľ som sa veľmi nepohol," odvetil, žalostne si uvedomujúc, že ešte ani poriadne nevie, čo má hľadať, nieto aby urobil aj nejaký pokrok.
"Uvedomuješ si, Gabriel, že je to dôležitejšie ako poslanie nejakého hysterického ducha do večnosti?" pokračoval hlas z telefónu.
Gabriela rozčuľovalo, že Najvyšší mu tykal a oslovoval ho krstným menom, hoci ho v živote nestretol. Ibaže v Organizácií vás všetci Najvyšší poznali po mene. Vedeli deň, kedy ste sa stali lovcom, kto vás k tomu priviedol.....keď ste raz vstúpili to Organizácie, už nebola cesta späť. Gabriel vedel, že presne v tejto chvíli sedí ten, s ktorým teraz volá, v pohodlnej izbe s červeným čalúnením, v kresle, a pred sebou má spis s jeho fotkou, menom, životopisom, všetkým.
Ten úplne neznámy svätuškár má pred sebou na papieri celý jeho život. Ale ľudia sú viac než len papier.
Gabriel preklínal deň, keď sa pridal k Organizácií. Keby vedel, čo ho čaká, nikdy by to nespravil. Mohol loviť aj sám. Na vlastnú päsť.
Ibaže Organizácia po vás uprace, zahladí stopy. Dá vám falošnú identitu, ak je to potrebné, zásobuje vás zbraňami a všetkými tými vecami, ktoré potrebujete.
Ale na oblátku chce od vás absolútnu lojalitu. Oddanosť až za hrob. Nemôžete sa proste jedného dňa rozhodnúť, že to necháte tak.
Nijaký lovec nezomrel na dôchodku. Aspoň Gabriel o nikom takom nevedel.
"Áno pane, uvedomujem," zareagoval Gabriel, v duchu prosiac, aby ten chlap konečne zložil.
"Dúfam, že nás nesklameš," pokračoval Najvyšší," vieš, že tvoja sestra by bola sklamaná."
Ty nevieš nič o mojej sestre, pomyslel si Gabriel zlostne, ale nahals nepovedal nič. Bola to psychologická pasca Najvyšších, akási ich poistka. Keď mali pocit, že nejaký lovec prestáva veriť v Organizáciu, začali ho nenáoadne psychicky vydierať. Väčšinou rodinou.
Gabriel ich za to nenávidel.
MObil stíchil. Najvyšší konečne zložil a Gabriel ho videl, ako zatvára spis s jeho menom, dopíja čaj a s pocitom dobre vykonanej práce vstáva z kresla.
***
"Egypťania mali v náboženstve chaos," vyhlásial mama rázne a položila šálku s čajom na stolík," vyše dvetisícky bohov!"
"Musíš to brať tak, že ťažko verili tomu, že by jeden boh mohol byť všemohúci....a aby sa všetci klaňali jednému?" Sylvia nadvihla obočie ," lepšie sa im chápalo, keď každému bohu pridelili na starosť niečo iné. A každý uctieval boha podľa toho, čo práve potreboval!"
Bola sobota večer, sedeli sme v obývačke a popíjali čaj. Ocko čítal nejakú knihu a ja som predstierala, že sa učím chémiu, ale skutočnosť bola taká, že som pozorne načúvalo maminmu rozhovoru s jej kamarátkou Sylviou - odborníčkou na náboženstvá a mytológiu.
Bola to naša rodinná priateľka odkedy sa pamätám a keď som bola malá, jej manžel ma často strážil, keď si jeho manželka s mojou mamou urobili večer pre seba a ocko sa tiež kamsi vyparil. Vždy mi ukazoval rôzne drobné triky, vyťahoval mi spoza uší sladkosti a nechával ich znova zmisnúť, so šibalským úsmevom na perách. A nikdy mi nechcel prwzradiť, ako to orbí!
"A čo Gréci?" poznamenala som, zdvihnúc zrak od chémie," kniha, ktorá je vlastne zoznamom ich bohov a hrdinov má takmer päťsto strán...."
"Sama si to povedala," usmiala sa na mňa Sylvia," bohovia a hrdinovia. Gréci si proste nemohli odpusťiť polobožské deti s nadprirodzenými schopnosťami a všetok ten ....stuff. Grécki bohovia sa staršne nudili, tak občas zniesli svoje vznešené zadky z Olympu na zem a oplodňovali tam ľudské ženy a nymfy....Nikdy som nemala rada Grékov. Z nudy ničili smrteľníkom životy."
"...iní bohovia zase chodili na zem a pre zmenu nechali oplodniť samých seba, nemám pravdu, Sylvia?" uškrnula sa mama svojím najdiabolskejším úsmevom. Sylvia reagovala poker faceom.
"Ty. Mlč!" odsekla jej.
Mama sa nahlas rozosmiala. Ocko le pokrútil hlavou a otočil stránku na knihe.
Sylvií zrazu zazvonil telefón. Mama sa prestala smiať a ona zdvihla. "Och, ahoj čo sa deje?" Chvíľu počúvala, potom sa zamračila. Zbledla a preglgla. "Fajn. Chápem. Idem."
Tri slová. Fajn. Chápem. Idem.
Čo sa stalo?
Sylvia sa postavila, vzala si tašku, plavé vlasy si zopla do chvosta gumičkou, ktorú nosievala na zápästí.
Pozerala do zeme.
Vyhýbala sa maminmu pohľadu. Vyhýbala sa aj ockovmu pohľadu, ktorý zdvihol zrak od knihy a znepokojene na ňu pozeral.
"Sylvia..." oslovila ju mama, po smichu ani stopy," čo sa stalo?"
"Ja...my...." konečne pozrela hore, no stále im nepozerala do očí, pozerala niekde za nich. Mala strach.
Nakoniec sa zrejme prekobala, zhlboka sa nadýchla, silene sa usmiala. "Nič sa nedeje," povedala," len...len musíme na pár dní odísť."
Ocko sa postavil. " Budete potrebovať odviezť?"
"Nie...potrebujeme...byť sami. Vyriešiť....rodinné veci," odvetila Sylvia a prešla k dverám.
"Určite to bude v poriadku," vyhlásila mama, ale nezakryla, ako veľmi sa jej trasie hlas.
Mala som pocit, že sa tam odohráva niečo, čomu celkom nerozumie. Niečo, čoho podstata mi unikám je to mimo môjho chápania.
Sylvia meravo stála na polceste ku dverám, mama a ocko boli ako sochy v pbývačke. Ja akoby som tam nepatrila.
"Bude..." Sylvia sklonila hlavu, akosi trpko sa usmiala a pokrútila hlavou, ako keď sa smejete nad tým, ako dlho ste niečomu verili a nakoniec ste prišli na to, že ste sa nemohli viacej mýliť.
***
Najvyšší si so záujmom prezeral muža sediaceho pred ním. Bol vysoký a i napriek očividnej ťarche rokov, ktorá sa dala vyčítať z jeho zvráskavenej tváre vystretý ako svieca, spod pbdratého klobúka mu trčali šedivé vlasy.
"Lovec, ktorého sme tam poslali, nič nezistil a splnil svoju úlohu, hoci o tom ani nevedel," vyhlásil Najvyšší dôležitom," vyplašil ich. Podľa našich zdrojov majú kúpené letenky. Zajtra ráno opúšťajú krajinu. Máme ich....zadržať, pane?"
"Nie," odvetil mu starý muž," nech si myslia, že unikli. Že som ich stratil. Ďalej ich však sledujte. Nenápadne. Potom už vaša úloha skončí a každý pôjdeme svojou cestou."
Starec vstal zo stoličky a oprel sa o drevenú palicu s bohato zdobenou rukoväťou. Chystal sa odísť.
"A čo bude potom?" opýtal sa Najvyšší opovážlivo.
"Súmrak," odvetil mu starec a vážne sa na neho zadíval svojím zdravým okom
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement