IV kapitola, 1/2

28. december 2013 at 12:22 | Simona Gray |  Prekliata krv
Zdravím. Táto jedna kapitola má vyše dvetisícpäťsto slov a skoro ma porauilo, kým som ju prepísala. Aspoň mám už vlastný notebook. A blog je blbý a nechcel mi to uvrejniť v kuse. V každom prípad, užte si ju - konečne sa tu začína niečo diať. Sylvia s manželom zdrhá a pravdepodobne nie sú tými, za ktoých sa vydávajú...kto uhádne, kto sú v skutočnosti, má u mňa cukrík :D Okrem Ebony, mojej božskej kolegyne, ktorá to už vie :D
PS: Prvá časť prekliatej krvi sa volá Súmrak Bohov. Napadá vám niečo?


IV. kapitola
" All families have their secrets, most people would never know them, but they know there are spaces, gaps where the answers should be, where someone should have sat, where someone used to be. A name that is never uttered, or uttered just once and never again. We all have secrets."

Gabriel sedel na vysokej stoličke a popíjal zlatistú tekutinu s dvoma kockami ľadu, mysliac na to, že na druhý deň je opäť pondelok a on musí do školy. A navyše ho znepokojoval Najvyššieho telefonát. To, že ešte stále nič nezistil. Poslali ho tam s tým, že v Žiline je nejaká dôležitá upírka- ale on stále nemal nič.
Povzdychol si a chcel sa znova napiť, ale zrazu si k nemu sadol muž s vyhrnutým golierom a šiltovkou, ktorá mu clonila oči.
Gabriel veľmi dobre vedel, kto to je. Koniec koncov - kvôli nemu prišiel do tohto zavšiveného baru.Ale nepozrel na neho, nijako nedal najavo, že ho pozná.
Organizácia má oči všade.
Začína byť paranoidný.
Aké klišé, pomyslel si, paranoidný člen tajnej organizácie sedí v zapadnutom bare vedľa známeho z rovnakej organizácie a nemôže priznať, že ho pozná, pretože je možné, že ich niekto sleduje. Niekto môže počúvať. A ak by sa tá organizácia dozvedela, o čom hovoria, a zhodnotila by to ako neposlušnosť, ako neoddanosť spomenutej organizácií, tak by ich oboch zabili.
Ako z nejakého zlého trileru.
Muž vedľa neho vytiahol mobil a položil ho pred seba, nenútene do neho začal niečo vyťukávať. Gabriel pozeral na dno svojho pohára, napil sa, po chvíli nenápadne pozrel na slová v textovej aplikácií mužovho mobilu.
Organizácia ťa sem neposlala kvôli upírke. Potrebovali niekoho vyplašiť. Dnes ráno opustili Slovensko.
Gabriel nedal na svojej tvári nič znať, zostala ako maska. Nonštalante pozrel na televíziu na stene, na moment sa tváriac, že ho neuveriteľne zaujíma hokej, ktorý tam práve dávali. Potom si vytiahol z vrecka mobil a vytočil Elenino číslo. Pre prípad, že by Organizácia sledovala jeho mobil a chcela sa uistiť, či naozaj niekomu volal.
"Ahoj, čo potrebuješ?" opýtala sa knihovníčka veselo.
"Len sa pozhovárať," odvetil jej, vediac, že to pochopí. Už to absolvovali mnoho krát.
Bol si istý, vedel, že Organizácia odpočúva jeho hovory a on potreboval položiť mužovi vedľa seba, Damiánovi, pár otázok. Elena bola krytie.
"Tak začni," vyzvala ho Elena.
"Zaujímalo by ma," začal, v mysli starostlivo formulujúc otázku, aby sa tým, čo počúvajú, zdala nevinná, ale aby Damián, ktorý vedľa neho pozorne načúval, pochopil," prečo si ekológovia myslia, že veterné mlyny plašia vtáky."
Skvelé, Gabriel, pomyslel si sarkasticky, výkon roka. Ekológovia a vtáky. Úžasné.
Muž vedľa chvíľu počkal, napil sa, zamyslene pozrel na obrazovku nad barom, a potom začal znovu niečo písať na mobile.
Gabriel buchnutím pohára privolal barmana, aby mu znova dolial. Elena zatiaľ niečo čítala z akejsi stránky o ekológoch, aby ho tí, ktorí počúvajú, nemohli upodozrievať.
Damián medzitým dopísal, položil mobil na stôl a predviedol skvelý herecký výkon, keď sa zatváril, že ho zaujala skupinka mladých teenageriek. Gabriel náhodou vedel, že Damiánovi by sa niečo také hnusilo. Mal dcéru v ich veku.
Ten, ktorému ide o krk, spozná Lovca na míle ďaleko. Alebo ak chceš, trafená hus zagága, keď si už vyťahoval tie vtáky.
Gabriel prevrátil oči. Damián si nikdy nevedel odpustiť blbé poznámky. "A aké druhy vtákov to presne plašia?" prerušil Elenin monológ.
"Minútku...."odvetila knihovníčka a Gabriel počul, ako ťuká do klávesnice.
Aj Damián sa znova pustil do písania. Ale tentoraz to bolo rýchle.
Žiadni upíri.
"A vadí to aj nejakým väčším druhom?" položil ďalšiu otázku. "Myslíš orlov a tak?" pohotovo zareagovala Elena.
Ak ich niekto počúval, musel zomierať od nudy.
Muž vedľa Gabriela sa zdvihol, strčil si mobil do vrecka a na pult hodil za hrsť mincí. A odišiel.
Keď sa Gabriel pozrel pozornejšie, videl, že na podložke pod poháre sa vynímajú dve slová.
Tím najväčším.
***
Bolo to po prvý krát, čo som rodičov počula hádať sa. Teda...hádať sa tak strašne, že to vyzeralo vážne.
Keď Sylvia odišla, bolo v obývačke nejako napäto. Ocko sedel dvadsať minút nad tou istou stranou a mama sedela pred telkou, kde práve dávali jednu z tých stupídnych reality show, ktoré sme všetci neznášali.
Mala som dosť rozumu na to, aby som pochopila, že čakajú na to, kedy sa odpracem z izby.
Tak som sa odpratala.
Spoza zavretých dverí svojej izby som nevyrozumela, o čom sa hádajú, ale sem- tam ku mne preniklo niečo ako " keby nebol idiot, tak je všetko v poriadku" alebo "od začiatku som ti hovoril, že to nemá zmysel..."
Keď som už o pol jedenástej ležala v posteli, stále sa hádali. Stále som ich počula. Občas na pár minút stíchli, len aby nabrali nový dych a mohli začať s novou silou.
Na hlavu som si naťahovala perinu, schovávala som sa pod ňou, akoby ma mala ochrániť, ako malé dieťa. Desili ma.
Nechcela som ich počúvať.
Ráno som bola nevyspatá a bolela ma hlava- moje podvedomie vnímalo napätie z večera a celú noc ma prenasledovali stiesnené sny, ktoré som si po zobudení o šiestej ráno vôbec nepamätala.
Pristihla som sa pri tom, že ich obviňujem z toho, že mi zničili nedeľu. Aké sebecké. A malicherné. To sa nezmôžem na vyššie pocity? Som sebecká?
Pri raňajkách bolo nezvyčajné ticho. Ocko nepúšťal nijaké AC/DC ani Metallicu, mama nás neohurovala najnovšími nápadmi do knihy.
Proste sme sedeli a jedli cereálie s mliekom. Oni mlčali, ani na seba nepozreli. A to bolo ešte horšie, ako keď po sebe kričali. A podľa deky zhúžvanej na gauči a ockovej pokrčenej košele som usúdila, že spal na gauči.
A mama mala červené oči.
Ale prečo sa vlastne hádajú? Oni predsa nemajú problémy. To Sylvia. Oni sú šťastní, vždy boli.
Alebo nie?
Čo majú Sylvia a Lukáš s ich vzťahom?
"Zrušil som doučovanie na celý týždeň, " povedal ocko do ticha a asi už nebolo možné, aby bol jeho prízvuk výraznejší. Vždy, keď bol nervózny, nenamáhal sa maskovaním prízvuku. Mama si zase vždy mädlila ruky, nervózne si šúchala prsty. Tak ako teraz.
Prečo niečo nepovedia? Mohli by mi povedať, kvôli čomu sa hádajú, mám právo to vedieť! Sú to moji rodičia a ja ich dcéra. Keď sú nešťastní oni, som nešťastná aj ja.
To oni sú sebeckí, lebo sa hádajú a vedia, veľmi dobre vedia, že mi tým ubližujú. A ja som sebecká, lebo takto myslím.
Ocko zrazu nahnevane hodil lyžičku na stôl, celou silou. Narazila do krabice s mliekom a prekotila ju. Obsah krabice, ktorý sa nazýval mliekom, sa rozlial po stole a začal tvoriť jazierka a riečka,v tenkých stružkách sa lial na zem.
Ocko si znova zničene povzdychol a chytil si tvár do dlaní. Z maminej tváre sa stala maska.
"V noci som niečo našla," povedala zrazu, " možno...možno by to mohlo pomôcť."
Ocko unavene zodvihol hlavu a pozrel na ňu úplne...bez nádeje. Porazene.
"J´espere que tu ne veut pas les tirer de leurs merdie de nouveau," povedal. Dúfam, že ich nechceš zase ťahať z kaše. Voľný a menej vulgárny preklad.
"Bien sur que oui,"reagovala mama odhodlane.
"Nemáme šancu, Zuzana," namietol ocko unavene, a zdalo sa, že znova celkom zabudli, že som tam, " je to vopred prehratý boj. Oni nemajú šancu.
Mama buchla dlaňou po stole. "Tak to chcem aspoň skúsiť!"
Prestávalo ma to baviť. Skutočne. Nebola som zvyknutá, že sa hádajú a moja psychika to nezvládala.
Chytila som sa za hlavu. "Prestaňte !" vykríkla som. Obaja na mňa prekvapene pozreli, akoby sa čudovali, čo tam ešte stále robím a prečo som už dávno neodišla. Zrejme na mňa skutočne celkom zabudli.
"Annabel..." začala mama, ale nenechala som ju dokončiť. "Idete mi na nervy!" vykríkla som," ste ako malé deti..." Z očí mi tiekli slzy. Schovala som si tvár do dlaní a rozvzlykala som sa. Ocko ma objal.
"Annabel, prepáč..." počula som mamu, "len, prosím ťa, neplač...Vieš, ako neznášam, keď ľudia plačú..."
Áno, vedela som. U mamy sa akosi nevyvinul ten typický inštinkt matky, ktorý by jej hovoril, čo robiť, keď niekto plače. Nevedela utešiť plačúceho.
"Petite..." oslovil ma ocko," máme s tvojou mamou odlišné názory, týkajúce sa istého problému...teba sa to netýka. Nemusíš sa pre to trápiť..."
"Ale týka sa jej to, Francois," skočila mu do reči mama," týka sa to nás všetkých!"
"Zuzana, sil-te plais, tais-toi," umlčal ju ocko.
Mama zatskala, ale mlčala. Radšej vzala kuchynskú utierku a začala sa zbavovať Tichého oceánu mlieka na stole a pod ním.
Ešte pár krát som zavzlykala, ale utíšila som sa. Nechcela som ešte viac pripomínať päťročné dievčatko, ktoré musia tíšiť rodičia.
Keď ocko videl, že som sa upokojila, pustil ma. Pristúpil k mame a objal ju. Tá nechala kalužu mlieka kalužou a položila si mu hlavu na plece.
Vyzerali unavene. Zničene a ustráchane, ako ľudia, ktorý sú v koncoch a už nevedia, čo robiť.

 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 ebonyria ebonyria | Web | 28. december 2013 at 13:24 | React

A dostanem cukrík ak to nevyzradím? ;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement