V. kapitola, 2/2

31. december 2013 at 11:48 | Simona Gray |  Prekliata krv
Druhá časť.


V kuchyni sa stole už boli prichystané šálky, čakajúce len na to, keď voda začne vrieť a mama zaleje čaj.
A v strede stola ležalo niekoľko starých kníh.
Váhavo som zastala vo dverách, v rukách ešte stále zvierajúc notebook, až kým ma mama mávnutím ruky nepozvala k stolu.
Tak som si tam sadla. Vedľa ocka, ktorý stále vyzeral, akoby sa mu práve zrútil celý svet.
Mama zaliala čaj a ja som si nervózne zohrievala ľadové ruky na horúcej šálke, čakajúc, čo bude ďalej.
Mama klepla dlaňou po jednej z kníh.
"Vieš, čo to je?" opýtala sa.
Áno, vedela som. Poznala som tú knihu. Bola to jedna z tých, čo patrila Syl...no, tým dvom.
"Poetická Edda," odvetila som nechápavo, s nadvihnutým obočím. Ale hlboko v mojej mysli sa začala formovať odpoveď. Podozrenie. Teória. Príliš šialená na to, aby to bola pravda.
"Áno, Poetická Edda," súhlasila mama a začala pohládzať chrbty starých kníh, " a toto je ešte staršie vydanie. Táto jedna je originál. Jedna z najstarších na svete."
Ocko si zhlboka povzdychol a schoval si tvár do dlaní. Očividne sa na tomto nechcel podieľať. Pozorne som mamu sledovala. Tvárila sa vážne. A trošku...manicky. Ale to ona vždy.
"Mýty a legendy nevznikli len tak, mávnutím čarovného prútika," vyhlásila," ver mi, nebolo by ľahké to vymyslieť len tak, z ničoho. Vymýšľala som náboženstvo do jednej knihy. Už nikdy viac. Všetky takéto povedačky majú reálny základ. Veď vieš - bez vánku sa ani lístoček nepohne.
"Poetická Edda," pozerala som na tie knihy, akoby sa ma chystali uhryznúť, " chceš mi povedať, že...že...tie mýty sú...skutočné..."
"A čo som ti akože doteraz hovorila?" ucukla mama," a nie len tie mýty. Všetko. Za všetkým je aspoň kúsok pravdy. Za všetkým hľadaj reálny základ. Si inteligentná, Annabel. Hovorím, že je to realita. Všetko. A na stole máme knihy o nórskej mytológií. Už vieš odpoveď."
Odpoveď tam bola. Ako som uvidela tú Eddu. Poznala som škandinávsku mytológiu. Mama mi to rozprávala na dobrú noc. A možno nakoniec nič nie je príliš šialené na pravdu.
"Tak kto sú?" opýtala sa mama.
Preglgla som. "Loki a Sigyn."
***
Ulice Londýna, pred dvoma týždňami
Loki mal ľadové ruky a vedel, že za to nemôže chladné, londýnske počasie. Už dlho nebol taký nervózny.
Keď vystúpili z lietadla, v každej vrane videl Odinových verných pomocníkov, ľakal sa každého zafúkania vetra, každého mraku, ktorý by mohol sľubovať búrku.
"Kam pôjdeme?" oslobodila ho zo zajatia pochmúrnych obáv jeho manželka. Sigyn. Úbohá, verná Sigyn, príliš láskavá na to, aby ho opustila a zachránila tak aspoň seba samú.
"Neviem..." pokrútil bezradne hlavou. Nepoznal Londýn. Nemal tam nikoho známeho, čo by mu mohol nejakým spôsobom pomôcť.
Keď mu včera večer Simona povedala, že v meste je Lovec z Organizácie, z tej hlúpej Organizácie, ktorá do všetkého strká nos, proste kúpil letenky na čo najskoršie lietadlo. Nezaujímalo ho, kam letí. Proste potreboval zmiznúť. Nepremýšľal. Konal za neho strach dlho štvaného zvieraťa.
"Mali by sme ísť do nejakého nenápadného hotela," povedala Sigyn, silno mu zvierajúc ruku," počkať..."
"Počkať načo?" precedil cez zuby Loki, možno trochu podráždenejšie, než mal v úmysle, " kým nás Odin nájde, odvlečie na Asgard a urobí, ako si Norny zmysleli?"
Mlčala. Loki vedel, že je už unavená z utekania. Že ju to už proste nebaví. Ani on už nevládal. A občas mal pocit, že by možno bolo jednoduchšie prestať sa skrývať, a prijať, čo pre neho prichystali.
Norny. Tie tvrdohlavé ženy sediace pri studni pri koreňoch Iggdrasilu, mysliace si, že majú v rukách osud celého sveta... Že si môžu s osudmi všetkých živých bytostí robiť, čo chcú a že sa im nikto nevzoprie, že všetci budú poslúchať...ale časy sa zmenili. A on odmieta hrať podľa ich hry.
Žiadny Ragnarok.
Ale čo keď sa mýli?
"Pane, chcete odvoz?" zakričal na nich zarastený chlap v umastenej šiltovke z okna čierneho londýnskeho taxíka, ktorý pri nich z ničoho nič zastavil, hoci ani jeden z nich oň nežiadal.
Lokimu sa to nepáčilo. Ľudia sa o taxíky skôr bijú, nie? Taxíky nezastavujú len tak pri ľuďoch kráčajúcich po ulici.
Už sa chystal povedať nie a rýchlo zmiznúť, vypariť sa v nejakej tmavej bočnej uličke londýnskej metropoly, tušiac čosi zlé, ale Sigyn, dôverčivá Sigyn sa rozbehla k nemu, nemysliac na to, že to môže byť pasca, že to môže byť ktokoľvek, že nemôže veriť nikomu..
"Sig..." zakričal, ale jeho manželka už nasadla. Tak ju so srdcom búšiacim až kdesi v krku nasledoval.
Bol pripravený ju z toho auta vytiahnuť, byť sa o holý život, ak by sa ukázalo, že mal pravdu, a je to pasca...ale keď otvoril dvere, prekvapene zmeravel.
Pretože taxík zvnútra vôbec nebol taxík. Bola to luxusná limuzína so sedadlami potiahnutými čiernou kožou. Z neviditeľného rádia zneli tóny orchestra a jeho žena, sediaca v kútiku pri okne s dymovým sklom, vyzerala rovnako prekvapene ako on.
A oproti nemu, spokojne sa usmievajúc, akoby sa nič nedialo, s prekríženými nohami a pohárom červeného vína v ruke sedela Hel.

_____________________________

Tak? čo si o tom myslíte?
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement