Zelená je dobrá farba, VI. kapitola

6. february 2014 at 21:11 | Simona Gray |  Zelená je dobrá farba
Hehehe. Zdravím, členovia Lokiho armády, som tu s ďalšou kapitolou Zelenej :D Dúfam, že siju užijet tak, ako som si ju užila ja pri jej písaní :D
Oh, a je tu aj ilustráciu od kamarátky, bohyne fandomu Ebony :D Nakresila Amy vyhrážajúcu sa Lucy, že ju s Lokim zavraždia :D


(C) EbonyRia

A teraz už na šiestu kapitolu.... :D Vaše názory sú vítané :D

"Mala by si niečo zjesť."
"Nie, Amy, vážne. Tých vločiek si sa ani nedotkla."
"Ak to takto pôjde ďalej, vezmem ťa ku svojej terapeutke."
"Mohli by sme sa ísť dnes niekam prejsť. Keď sa vrátim z kancelárie. Poznám dobrú čínsku reštauráciu. Keď sme chodili na strednú, mala si rada čínu."
Nechcela som jesť. Vločiek som sa nedotkla preto, lebo v hrdle mi občas navrela hrča, ktorú som nemohla prehltnúť. Na terapeutku som kašľala. Namiesto toho som písala temné, krátke poviedky za ktoré by sa nemusel hanbiť ani samotný Poe. A čína bolo to posledné, čo mi chýbalo ku šťastiu.
Chcela som ho späť.
"Amy, počúvaš ma vôbec?" Zodvihla som hlavu a pozrela som do Luciných ustaraných očí. Bolo mi jej aj trochu ľúto. Vedela som, že sa za môj terajší stav trochu obviňuje - keby zostala vtedy pekne v New Yorku a nemiešala sa do toho, môj život by sa tak nezmenil.
A tak strašne by to nebolelo, keď sa znova vrátil do normálu.
"Hej, počúvam," povedala som nakoniec a prinútila som sa prehltnúť lyžičku vločiek. Chutili ako blato a bolo mi z nich na vracanie.
"Už dlho si chcela vidieť Stark Tower. Mohli by sme sa okolo prejsť," Lucy ďalej štebotala, tak ako každé ráno, dúfajúc, že ak obráti moju pozornosť iným smerom, tak sa konečne pozviecham. Ibaže ja som sa nechcela pozviechať.

Boli to už dva mesiace. Pár dní pred Vianocami sa počas jednej z našich prechádzok v lese objavil Thor so správou, že Loki sa má vrátiť na Asgard. Že Odin si premyslel jeho trest a našiel spôsob, ako môže odčiniť svoje skutky a podobné kecy. Ale ja som nepčúvala. Ani som nebola ohromená tým, že predo mnou stojí skutočný boh hromu, vnímala ako nepriateľa, votrelca, ktorý odo mňa prišiel vziať Lokiho. A tak som tam len nemo stála ako soľný stĺp a predstierala som, že mi na tom nezáleží. Že mi je jedno, že Loki sa vráti na Asgard a ja ho už nikdy viac neuvidím.
Ale vo vnútri som kričala.
Ani sme sa poriadne nerozlúčili. Ja som to nedokázala. Loki ma len naposledy pobozkal a potom s Thorom zmizli.
A odvtedy som ho nevidela.
Hneď, ako som sa vrátila domov, zavolala som Lucy. Potrebovala som sa vyplakať. Nevedela ma utešiť, ani ona nie. A keďže išli Vianoce, navrhla mi, aby som prišla ku nej. Nechcela som byť sama. Nedokázala by som to. A tak som posledných niekoľko týždňov bývala u Lucy. Presťahovala sa z bytu, kde žila so spolubývajúcimi do o niečo menšieho ale útulnejšieho viac v centre mesta. Hoci mi hovorila, že to bolo preto, lebo jej liezli na na nervy, mala som pocit, že sa presťahovala kvôli mne. Zrejme ma považovala za trosku a nerátala s tým, že sa s Lokiho odchodom ešte niekedy zmierim.
Úprimne? Ani ja som s tým nerátala.

Nakoniec sa jej podarilo vytiahnuť ma z domu. Ale tam to aj skončilo. Nemohla ma prinútiť hovoriť o normálnych veciach, jej inokedy vtipné poznámky sa mi zdali suché a nudné. Patetické. Bolo to patetické. Všetko.
Námestie, po ktorom sme prehádzali. Ľudia sediaci na lavičkách, kŕmiaci holuby, nezaujímajúci sa o to, že ich život nie je nič viac len nudný stereotyp, ničím sa neodlišuje od životov miliónov ďalších ako sú oni.
A vtedy sa stalo niečo, čo ten stereotypný obraz, ktorý som mala pred očami, doslova rozmetalo na kúsky.
Ozval sa výbuch, niečo ma zrazilo na zem a ja som sa znenazdajky ocitla uprostred pekla.

Počula som výkriky. Neľudské stony, ktoré patrili ľuďom. Ako v spomalených záberoch som videla trosky, ktoré padali všade okolo mňa.
Ležala som na zemi, na tvrdom betóne. Pri dopade na brucho som si odrela dlane a uvedomila som si, ako strašne ma pália.
Vo vzduchu sa vznášal prach. Ľudia zdesene pobehovali okolo, nevediac, čo sa deje. Bolo to akoby som zrazu bola v jednom z tých filmov o jedenástom septembri, kde ľudia zúfalo stoja uprostred rumoviska a kamera vezme do záberu všetku tú skazu a plač.
Ibaže toto bolo skutočné. A zábery z filmov boli v porovnaní s týmto nič. A to som kdesi čítala, že v nich majú tendenciu dramatizovať.
Blbosť.
Skôr, ako som sa stihla spamätať, niekto ma dvíhal zo zeme a ťahal preč, preč od centra tej skazy, toho pekla....
Prvotný šok zrazu opadol a ja som sa prestala cítiť ako v spomalených záberoch. Zrazu sa všetko odohrávalo strašne rýchlo. Okolo bežali ľudia, kričali mená tých, ktorý sú možno mŕtvych...
Preboha.
Lucy.
"Lucy!" vykríkla som a chcela som sa vytrhnúť tomu, kto ma ťahal, ale nepodarilo sa mi. "Pustite ma, musím nájsť svoju kamarátku!" naliehala som, nepozerajúc na neho.
"Vieš, že je drzé hovoriť s ľuďmi a nepozerať im pri tom do tváre?"
Zmeravela som a pre zmenu prišiel ďalší šok.
Stál vedľa mňa v tom debilnom zelenom kostýme a dokonca mal na hlave aj tú helmu. Čudovala som sa, že sa mu vďaka tým rohom nepreváži a neskĺzne mu dopredu na oči.
To by bol pohľad pre bohov.
Vytrhla som sa mu. "To si spravil ty?" zaútočila som na neho, " znova ti preskočilo? Myslela som, že si sa zmenil!"
"Znova. Znova ma obviňuješ bez toho, aby si si overila fakty," ohradil sa trochu urazene, "prečo to stále robíš?"
"Možno preto," odvetila som mu, " že si to ty."
Loki & Helmet. Still better lovestory than Twilight.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Lucy Lucy | 7. february 2014 at 12:10 | React

Tohle je prostě dokonalost! v jedné chvíli bych Lokiho nejradši objala a v další bych mu dala facku. Feels..:D

2 Oksanatum Oksanatum | Email | Web | 14. february 2017 at 20:32 | React

lek na podagre dna leczenie <a href=http://seeknet.pl/>http://seeknet.pl/</a> dna moczanowa a dieta dieta na dne moczanowa

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement