Zima prišla akosi skoro

6. april 2014 at 8:17 | Simona Gray |  I write
Zdravím !!!
Tak, pár dní som sa neozvala, je mi to ľúto, ale vyzerá to tak, že Múza sa na mňa akosi vykašľala....včera večer som akurát napísala toto....



Je neskorá jeseň a lístie na stromoch už dávno opadlo mŕtve k ich koreňom. Všetko je pochmúrne. Obloha je oceľovosivá, slnko nevyšlo už niekoľk dní. Aj keď...v tejto časti roka vychádza len málokedy.
Prechádzam svojou zvyčajnou cestou. Cez malý park, okolo detského ihriska, ktoré zvykne byť o takomto čase plné kričiacich a smejúcich sa detí.
Ale dnes je tam ticho. Nijaké štebotanie malých školákov, ktorí práve vyšli zo školy a užívajú si ten čas, keď sú ešte malé a nevinné deti a ktorý čoskoro pominie, hoci oni o tom nevedia.
Ich dnešnú neprítomnosť pripíšem pochmúrnemu počasiu.
Začína slabo mrholiť, drobné kvapôčky dažďa poprašujú listy hnijúce na zemi a asfalt začína tmavnúť. Stromy ohýba severák, zhadzuje z ich holých konárov posledné tohoročné lístie.
Ale....jeden zvuk tam predsa len je - začínam ho vnímať, keď prídem bližšie. Rytmické vŕzganie starej hojdačky, ktorá tam stála, ešte keď som ja bola dieťaťom. Takže predsa tam niekto je, aj napriek takému pochmúrnemu počasiu.
Už stojím pred ihriskom, pri drevených lavičkách pod stromami, kde zvyknú sedávať rodičia, sledujúc svoje deti v ich hrách.
A vtedy uvidím ženu.
Vyzerá ako každá iná - a predsa z nej mám zvláštny pocit. Akoby z nej čosi vyžarovalo. Akési zvláštne mravčenie, ktoré cítim pri pohľade na ňu ma prinúti sadnúť si na navlhnutú lavičku a pozorovať ju.
Je mladá, môže mať okolo dvadsať päťky, plavé vlasy má rozpustené, divoko vejúce vo vetre. Na hojdačke sedí malý, asi päť či šesť ročný chlapček s vláskami farby ohňa, vytŕčajúcimi spod modrej vlnenej čiapočky.
Ona stojí za ním a hojdá ho.
Hore, k šedej oblohe.
Vyššie a vyššie.
Chlapček sa nesmeje. Iné dieťa by sa určite smialo, som si tým istá, radovalo by sa z pocitu lietania, ale tento chlapec sa nesmeje. Prečo asi?
A prečo ma to vôbec zaujíma?! Nie je to moja starosť. Mala by som ísť, prídem neskoro do práce a....
Ale nedokážem to. Niečo mi hovorí, aby som tam ďalej sedela a čakala, čo sa bude diať.
Čo je na nej také zvláštne? Čo ma prinútilo sledovať celkom neznámu ženu?
Neustále sa ustarane obzerá, ako človek, ktorý sa mal s niekým stretnúť, ale ten dlho nechodí a čakajúci sa začne obávať, čo sa mu mohlo stať.
Odrazu prestane hojdať svojho syna (pretože som akosi inštinktívne cítila, že to môže byť jedine jej syn), zastaví hojdačku rukou a pozerá smerom ku chodníku, presne opačným smerom, akým som prišla ja.
Chlapček zoskočí z hojdačky dolu.
Otočím hlavu a sledujem ženin pohľad. Spozorujem vysokého muža, kráčajúceho smerom k nim. Má vlasy rovnakej farby ako ten chlapček - je to jeho otec.
Ale dieťa sa ani teraz nezačne usmievať, ani sa nerozbehne do náručia otcovi, na ktorého čakal spolu so svojou matkou.
Keď príchodziaci konečne prekoná vzdialenosť, ktorá ho oddeľovala od jeho rodiny, zastane pred nimi a skloní hlavu.
Ako kajúcnik, ako vinný človek, ktorý sa rozhodol oľutovať svoje skutky a hanbí sa za ne.
Plavovlasá žena na neho chvíľu pozerá, vidím, že po lícach jej tečú slzy - a potom ho objíme. On tiež váhavo zdvihne ruky a zovrie ju v náručí.
Potom, keď sa konečne pustia, muž si čupne k chlapcovi a pohladí ho po hlave.
Až teraz si všimnem, že aj on plače. Postrapatí svojmu synovi ohnivé vlasy a niečo povie, ale slová mu od úst odtŕha vietor, takže ich nepočujem.
Čoho som to vlastne svedkom?
V diaľke zahrmí. Inštinktívne zdvihnem hlavu k oblohe a čudujem sa - veď na dnes nehlásili búrky...
Keď sa znova pozriem na detské ihrisko, musím si rukami pošúchať oči.
Zmizli.
Tam, kde len pred pár sekundami stál muž so ženou a ich dieťa, tam teraz nie je nik. Nič nenaznačuje tomu, že by tam niekedy boli.
Len ticho vŕzgajúca hojdačka.
Na strom, pod ktorým sedím, priletí vrna. Zlovestne zakráka.
Pokrčím plecami, konečne vstanem a idem za svojimi povinnosťami. Ako každý.
Búrka bola nakoniec mimoriadne silná, málokto si takú pamätal. Oblohu neustále pretínali blesky a hromy duneli takmer bez prestávky.
O týždeň neskôr začalo snežiť. Prudko sa ochladilo.
Zima prišla toho roku akosi skoro.




 

1 person judged this article.

Comments

1 Bellasmilee Bellasmilee | Email | Web | 8. april 2014 at 10:56 | React

Moc se mi líbí tvůj blog! :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement