Lokasenna, Prvá kapitola, 1/3

12. may 2014 at 18:08 | Simona Gray |  Lokasenna
Dnes sme boli v divadle na Čakanie na Godota. Ako....chápem, že tá hra má symbolizovať neustále čakanie nás ľudí na niečo, čo nikdy nepríde, a premárňovanie našich životov týmto čakaním, čakaním na niekoho, kto by nám mal zmeniť život, ale nič o ňom nevieme....ale aj tak som tej hre veľmi nepochopila. A strašne ma rozčúlilo, keď som počula známe, ako sa robia strašne múdre a tvrdia "bola to absurdná dráma, nemá to dávať zmysel, ide tam o to, že všetci prežívali ten istý deň dokola a len jeden si to pamätal...." Ako, s prepáčením, ale toto tá hra fakt nesymbolizovala. Samuel Becket tým toto rozhodne nemyslel.
A, mám druhú časť Lháře. Lezie mi na nervy Jenny.
Teraz....teraz si užite prvú časť prvej kapitoly Lokasenny. Loki tu ešte nie je (hej...kam všetci zmizli...?) ale objaví sa čoskoro, v plnej paráde :D


Prvá kapitola

Sindre bola jedným z tých smoliarov, ktorým život rozdal najhoršie karty. Bola jednou z tých rokmi deprimovaných dievčat, ktoré mali veľké plány a svetlú predstavu o svete, ale nakoniec im nič nevyšlo a oni odrazu konečne videli svet taký, ako naozaj je- nie preto, že by sa poriadne nesnažili, alebo by neboli schopné...ale jednoducho preto, lebo nemali tie známosti, ktorá zaručovali úspech tým menej talentovaným a menej šikovným. A občas, občas nechali druhých, aby za nich robili tie dôležité životné rozhodnutia, ktoré určujú našu budúcnosť.
Smutná, všeobecne známa pravda, ktorá vládne svetu.
Toľko k americkému snu. K jej americkému snu.
Vyhodili ju z práva. Na svoju obranu mohla tvrdiť, že to bolo neopodstatnené a zosnované dcérou jedného profesora, s ktorou si nepadla do oka. Taktiež však musela uznať, že jej výsledky neboli najlepšie a na prednášky veľmi nechodila. Na zbagatelizovanie tejto skutočnosti ale mohla dokázať, že pracovala, aby mala aspoň nejaké peniaze.
Ale teraz už bolo všetko jedno. Jej americký sen skončil skôr, ako vôbec poriadne začal. A ani ten začiatok sa na ten sen veľmi nepodobal.
Na ničom už nezáležalo. Zaradí sa ku stovkám, tisíckam tých, ktorý skončili podobne. Zaradí sa k zástupom tých, ktorí neboli schopní ďalej bojovať a len apaticky prijali svoj osud.

"Nájdeš si prácu tu," povedala jej mama do telefónu, "určite sa pre teba niečo nájde. Na rohu otvorili nový antikvariát - vieš, tam, kde mala kedysi Astrid s manželom tie fitness pomôcky."
Pamätala si na Astrid. Vysoká blondínka, kedysi modelka a víťazka miss, ale pre ňu len otravná, pištiaca fiflena z veľkomesta, ktorá si myslela, že je viac ako ostatní. A tiež si myslela, že fitness pomôckam sa v ich meste bude dariť.
Blbosť. Obyvateľom takého malého, zapadnutého mestečka ako je Geiranger boli nejaké fitness pomôcky ukradnuté. A jej manžel bol grobian. Sindre ho neznášala. Bola rada, keď museli fitness pomôcky zavrieť.
Jej mama ďalej trkotala o tom, kde všade by ju mohli prijať, že by mohla vodiť turistov po lese, okolo rieky, že by im možno mohla ukazovať fjordy, ale ona počúvala len na pol ucha.
Nerada telefonovala so svojou matkou a neznášala, keď sa jej snažila organizovať život. Stačilo už to, že si na jej naliehania nakoniec predsa len kúpila letenku domov a nezostala v Amerika, nepokúsila sa zabojovať, dovolila, aby zmenila túto dôležitú cestu v jej živote. Nemusí meniť ešte aj tie maličké chodníčky, ktoré jej zostali.
Ale teraz skutočne nemala náladu ani silu sa s ňou hádať. Už jej nevládala prízvukovať, že je dospelá, že si prácu nájde sama a že vlastne ani nie je jej dcéra.
Chcela si ešte dobaliť veci a ísť sa prejsť. Tak len prikyvovala a nechala Eve rozprávať, v duchu sa modliac, aby už konečne stíchla.
Keď jej macocha konečne zložila, hodila mobil na gauč, akoby to bol nejaký odporný hmyz. Vonku sa už stmievalo.


Nemala so sebou veľa vecí a tak jej balenie netrvalo veľmi dlho. Pár kusov oblečenia, hygienické potreby, malé vrecúško s kozmetikou. Anglický slovník a učebnica práva. Notebook v čiernej taške cez plece, v ktorej bočných vreckách sa nachádzali jej osobné doklady a letenka na nasledujúcu deň, do Alesund Airpot Vigra, najbližšieho letiska pri Geirangeri, s medzipristátím v islandskom Reykjavíku.
Nemala so sebou nič viac, nič, čo by mohlo len zbytočne zaberať priestor. Nijaké osobné veci. Strohosť zrejme zdedila po svojom otcovi. Dokonca aj jej spomienky na neho boli také - akési hmlisté, studené a prázdne. Bol členom cudzineckej légie a zomrel na misií, keď mala šesť.
Neplakala. Nechápala tomu. Nerozumela smrti.
Slnko už zapadlo za vysoké, špinavé budovy odľahlejšej časti New Yorku, kde žili len také stratené existencie ako bola ona. Svetla bolo čoraz menej, ale, ako to už pri západe slnka býva, bolo to najsilnejšie svetlo dňa. Odrážalo sa od špinavých okien a rezalo v očiach. Na chodníku pod oknom už svietili pouličné lampy, okolo ktorých sa už zbiehali nočné mory, pripravené na svoj nočný úlet.
Už sa nepôjde prejsť. Namiesto toho si dopraje kúpeľ a možno, možno si pozrie telku, aby jej tie nezmysly aspoň na moment otupili myseľ, aby aspoň na chvíľu nemusela myslieť na to, že zajtra odchádza zo Štátov, že nasadne do lietadla, ktoré ju odvezie späť do Nórska.
Povzdychla si. Išla si napustiť vaňu.
V televízií nebolo nič, čo by ju zabavilo. Samé reprízy patetických seriálov, ktoré boli všetky na jedno kopyto, nejaké reality show, na ktoré bola vysoko alergická a akási spevácka súťaž, výberové kolo, kde sa chudáci, ktorých IQ dosahovalo záporné hodnoty, strápňovali pred stovkami divákov. Nikdy nechápala zmysel týchto show. Nakoniec radšej znechutene vypla.

Okolo nej bola tma. Nepreniknuteľná, nekonečná, pohlcujúca...Necítila pod nohami nijaký priestor, nijakú pevnú zem, len prázdno. Mala pocit, že je v akomsi vákuu, z ktorého sa nikdy nedostane. Ako čierna diera. Nič nemôže uniknúť z čiernej diery. Ani len svetlo. A čas v nej kolabuje.
Urobila krok dopredu, hoci to malo byť nemožné, keďže tam nebola nijaká reálna hmota. Ako môže kráčať v totálnej prázdnote? Z fyzikálneho hľadiska to bolo vylúčené. Potom si pomyslela, že zrejme sníva a v snoch zákony fyziky predsa neplatia. Tak len pokrčila plecami a kráčala ďalej.
Bolo to akoby kráčala celú večnosť a nepohla sa ani len o milimeter, pretože tma okolo nej sa nijako nezmenila. Zrejme by mohla pokojne prejsť aj celé kilometre a aj tak by sa nikde nedostala. Možno je naozaj v čiernej diere, povedala si, ale potom si spomenula na jeden dokument, ktorý kedysi videla, a tam hovorili, že pri prechode čiernou dierou sa človek pretiahne ako špageta. Nemala pocit, že by bola ako špageta. Takže v tom dokumente buď klamali alebo je niekde inde.
Kráčať ďalej by zrejme nemalo ktovieaký zmysel, tak si sadla na zem, ktorá tam vlastne ani nebola a zložila si hlavu do dlaní. Mala pocit, že prudko padá do prázdnoty pod sebou, ako Alica do zajačej diery, cítila, že žalúdok má až kdesi v krku. Také niečo sa môže diať len v sne.
"Tak už si tu aj ty," ozval sa odkiaľsi hlas a ona zdvihla hlavu, vyskočila a obzerala sa, akoby v tej tme niečo mohla vidieť. Pocit padania už zmizol.
"Si v Ničote," začula ten hlas po čase, ktorý bol možno pár stotinami sekundy a možno celými stáročiami. Teraz sa už nezačala obzerať. Len načúvala.
"Aj teba oklamal. Netráp sa tým...oklamal už mnohých. Ten zoznam má celé metre a ty na ňom nie si prvá. A nebudeš ani posledná." Bol to ženský hlas, bez pochyby. A hovoril akosi pohŕdavo.
"Je mi to ľúto, je mi to ľúto, je mi to ľúto..." opakovala tá žena stále dookola, zopakovala to toľkokrát až tie slová celkom stratili svoj význam a zmenili sa len na akési nezrozumiteľné bľabotanie.


Otvorila oči a chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že tá tma nad ňou je len noc, nijaká nekonečná temnota, z ktorej niet úniku. Potom si povedala, že tma noci je len slabá káva v porovnaní s tou z jej sna.
Digitálne hodiny na teraz prázdnom nočnom stolíku vedľa postele ukazovali päť tridsaťšesť ráno.
Povzdychla si, dobre vediac, že už viac nezaspí, nie s vedomím, že o niekoľko hodín bude sedieť v lietadle do Alesundu. A už vôbec nie po ďalšom psycho sne, povedala si v duchu a posadila sa. Zdvihla ruky nad hlavu, preplietla si prsty a napla sa ako tetiva luku, aby si aspoň trochu vystrela zlámaný chrbát. Znova spala v nejakej divnej polohe, nejako poskladaná medzi vankúšmi. Chrbát jej to bude pripomínať ešte celý deň.
Zažmurkala do tmy a striaslo ju pri pomyslení na jej sen. Chcela ho čo najskôr dostať z hlavy, tak, ako všetky predtým.
Vždy mala také sny, odkedy si pamätala. Akoby pred spaním vyfajčila krabičku cigariet, v ktorých nebol len tabak, a ešte k tomu pridala nejakú sympatickú pilulku.
Keď bola menšia, verila, že sny ukazujú budúcnosť a bola tým fascinovaná. Teraz tú myšlienku zamietala. Budúcnosť by človek nemal poznať, hovorievala si, mohol by sa pokúsiť zmeniť ju a to by všetko pokazilo. Budúcnosť musí ostať skrytá, pretože len tak jej istota, že všetko pôjde tak, ako má.
Sú to len sny.
Keď bola malá, snívalo sa jej, že je na pustej, vyhorenej pláni, ktorá bývala kedysi lesom, aspoň tak mohla posudzovať z obhorených pahýľov stromov všade naokolo. Stromy zhorené na popol. Mŕtve. Pred ňou, na otvorenom priestranstve, ktoré predtým zrejme bolo lúkou, pretože sa tam nepovaľovali nijakú zvyšky stromov, stál kamenný oltár. Keď podišla bližšie, zafúkal letmý vánok, ktorý k nej privial pach rozkladajúceho sa mäsa a hniloby. Bol to pach smrti. Po ďalších pár krokoch uvidela, že na oltári sú bez ladu a skladu nahádzané kosti. Lebky zvierat a ľudí. Niektoré boli ešte potiahnuté hnijúcim mäsom, sčasti obhoreným, na ktoré sa zbiehali roje čiernych múch. Z očných dier lebiek vyliezali červy a obnažené zuby sa posmešne škľabili.
Na druhý deň sa dozvedela, že jej otec zomrel. Za nepriateľskou líniou stúpil na granát, ktorý ho roztrhal. Nemali ani len telo, aby ho mohli pochovať.
A raz sa jej snívalo o dvoch vežiach, siahajúcich až k oblohe. Tie veže padali, ona stála obďaleč a pozerala na ne, sledovala, ako sa pri páde betón mení na prach a úlomky, ktoré ničím nepripomínali pýchu budov čnejúcich sa k nebesiam. Snívalo sa jej to asi tri dni pred Dvojičkami. Keď potom v televízií videla zábery ukazujúce kopu trosiek, mrazilo ju v žalúdku.
Ale i napriek tomu stále presviedčala samú seba, že sú to len sny. Nič viac.
 

1 person judged this article.

Comments

1 Niky Niky | 12. may 2014 at 20:03 | React

Wow :O to je úžasné. Píšeš jako profík C:. Je to vážně úžasné strašně se mi líbí tvůj styl :)..

2 Krystý Krystý | Web | 12. may 2014 at 20:26 | React

Nádhera! Těším se na další kapitolku! :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement