Lokasenna, Prvá kapitola, 2/3

13. may 2014 at 20:57 | Simona Gray |  Lokasenna
Druhá časť. Musím šetriť slovami, lebo blog je blbý a ešte na prinúti rozdeliť aj túto časť. Loki je na konci spomenutý, ale už mám napísanú (ručne) časť jeho epického príchodu na scénu. Som otvorená vašim názorom. Príjemné čítanie!
A raz sa jej snívalo o dvoch vežiach, siahajúcich až k oblohe. Tie veže padali, ona stála obďaleč a pozerala na ne, sledovala, ako sa pri páde betón mení na prach a úlomky, ktoré ničím nepripomínali pýchu budov čnejúcich sa k nebesiam. Snívalo sa jej to asi tri dni pred Dvojičkami. Keď potom v televízií videla zábery ukazujúce kopu trosiek, mrazilo ju v žalúdku.
Ale i napriek tomu stále presviedčala samú seba, že sú to len sny. Nič viac.





Sindre nikdy nemala veľmi rada lietadlá a podľa možnosti sa ceste nimi vyhýbala. Keď ešte bývala v Nórsku a potrebovala sa dostať do nejakého vzdialenejšieho mesta, vždy radšej vybrala pozemný spôsob dopravy. Lietadlám neverila. Ale možno by bolo oveľa výstižnejšie povedať, že z nich mala panický strach. Keď sa lietadlo chystalo odlepiť od zeme (posledné sekundy na pôde krajiny, ktorá mala byť kedysi definíciou slobody a nezávislosti), žalúdok mala až kdesi v topánkach a rukami zvierala sedadlo tak silno, že jej obeleli hánky a starší muž s plešivejúcimi vlasmi sediaci vedľa na ňu pobavene pozrel. Sindre zažmúrila oči a tuho zaťala zuby. Nenávidela ten nepríjemný pocit, keď lietadlo vzlietalo. Rozhodne nepatrila k ľuďom zastávajúcim názor, že letecká doprava je najbezpečnejšia na svete a že najviac ľudí ročne zomrie na cestách. Desila ju predstava voľného pádu do prázdnoty, či už na morskú hladinu, ktorá by sa za ňou zavrela a už ju nikdy nepustila späť, alebo na pevnú zem, kde by sa lietadlo rozletelo a všetko by pohltili plamene. Jej telo by bolo zohavené na nepoznanie, už by viac nebola človekom, len kusom ohoreného mäsa.
Lietadlo konečne nabralo letovú výšku, vystúpilo do vrchnej časti troposféry a jej žalúdok sa konečne vrátil na svoje miesto. Vydýchla si a pán vedľa sa na ňu milo usmial. "Letíte po prvý krát?" opýtal sa.
Pokrútila hlavou. "Nie, ale toho strachu sa asi nikdy nezbavím."
Chápavo prikývol. "Ale, určite si zvyknete, nebojte sa! Moja dcéra mávala tiež panický strach a teraz je letuška."
Usmiala sa na neho, kývla hlavou, ale už nič nepovedala, čím ukončila rozhovor. Ten starý pán síce vyzeral milo, ale taktiež vyzeral na ten typ človeka, ktorý by bol schopný rozprávať celou cestou do Reykjavíku, tam by sa napil vody, a znova by pokračoval až kým by nevystúpili v Alesunde. A ona si chcela aspoň troška vynahradiť skoré ranné prebudenie.
Úspešne sa jej podarilo prespať celú cestu až do medzipristátia na malom sopečnom ostrove nad Britániou, kde ľudia verili v škriatkov zo starých povestí a teplo tam mali prakticky zadarmo. Bola rada, že tá sopka, ktorá pred niekoľkými rokmi spôsobila, že popol padal aj nad Anglickom a letecké spoločnosti hromadne rušili lety, sa znova odobrala na odpočinok.
Pán vedľa nej zaspal(zrejme sa nemal s kým zhovárať) spokojne pochrapkával a hlava mu padala na plece. Zastavila sa pri nej mladá letuška s otázkou, či nechce niečo na pitie. Poprosila ju o pohár nejakého džúsu a rozhliadla sa po cestujúcich, ktorý nastupovali. Vysoká žena so zničene vyzerajúcimi vlasmi neprirodzenej blond farby, obrovskými kruhovými náušnicami, ktoré sa jej hojdali pri každom pohybe a trojcentimetrovou vrstvou oranžového mejkapu si razila cestu uličkou niekde do zadnej časti lietadla, s ružovučkou kabelkou afektovane zavesenou na ohybe lakťa. Nejaký dôležito sa tváriaci chlap v sivom obleku, s modrou kravatou uviazanou tak na tesno, až sa Sindre čudovala, ako vôbec ešte môže dýchať, si sadol na voľné sedadlo za ňu.
Ako posledný vstúpil do lietadla vysoký, mladý muž s dlhými blond vlasmi uviazanými v gumičke, v bielej košeli a modrých džínsoch. V ruke držal malý, staro vyzerajúci kožený kufrík. Sadol si naľavo od Sindre, takže ich delila len ulička.
Dvere lietadla sa zavreli. Z reproduktorov sa ozval pilotov hlas, ktorý cestujúcich informoval, že znova vzlietajú a majú si zapnúť bezpečnostné pásy a že im želá príjemný zvyšok letu. Sindre len dúfala, že znova zaspí. Nechcela zomierať od strachu pri každej turbulencií. Stroj sa kĺzavým pohybom pohol dopredu a začal stúpať.
V mysli sa vybavil jej sen o padaní v temnote a preglgla. Nechty zatínala do poťahu sedadiel tak silno, až si myslela, že ich roztrhá. Oči mala zažmúrené a v duchu preklínala leteckú dopravu a vedcov za to, že ešte nevyvinuli teleport.
"Slečna..." votrel sa jej do podvedomia plného strachu a nadávok cudzí hlas, "ste v poriadku?"
Neochotne otvorila oči. Lietadlo už prestalo stúpať, hladko sa kĺzalo vo vzdušnom priestore.
Cestujúci naľavo od nej, ten blonďavý mladík so starým kufríkom, na ňu ustarane pozeral. Len silou vôle sa prinútila prikývnuť a odvrátila od neho zrak, ale on opäť prehovoril. "Viete, nemusíte mať strach z lietania. Na cestách zomrie ročne oveľa viac ľudí ako pri haváriách lietadla."
"Povedzte mi to, keď budeme padať dole," povedala. Ak dúfala, že teraz ju konečne nechá na pokoji a bude sa venovať svojim povinnostiam, skutočne sa mýlila. Blondiak sa nahol cez uličku a podal jej ruku. "Som Bjarte Bjornson," predstavil sa a ona ruku neochotne prijala. "Sindre," povedala mu svoje meno. Žiarivo sa na ňu usmial. Sindre si ho vedela živo predstaviť v nejakej reklame na zubnú pastu.
Muž sa znova oprel, ale nespúšťal z nej zrak, čo bol neklamný znak toho, že si ju vybral ako svoju obeť a bude sa s ňou zhovárať po zvyšok cesty. A nevyzeral, že sa dá odradiť tak ľahko ako starý pán s dcérou - letuškou.
"Letíte do Alesundu?" opýtal sa celkom zbytočne.
"Ako všetci," odvetila Sindre a rukou urobila gesto, čím ukázala na zvyšok cestujúcich v lietadle. "Ibaže by som sa rozhodla to lietadlo uniesť a pristáť niekde inde," dodala sarkasticky.
Zasmial sa, hoci Sindre to vôbec nepripadalo vtipné. Zaujímalo ju, či by sa smial aj vtedy, keby mu na tie blond vlasy vyliala zvyšok prehnane sladkého pomarančového džúsu, ktorý jej zostal v pohári.
"Máte podobný humor, ako môj brat," oznámil jej.
Ten brat ho musí mať teda plné zuby, pomyslela si Sindre, ale nahlas nepovedala nič.
Sindre v duchu snáď miliónkrát poďakovala za to, že cesta z Islandu do Nórska netrvá dlho, pretože mala pocit, že ak by trvala čo len o päť minút dlhšie, prebojovala by si svoju vestu do kokpitu k pilotom a sama by to namierila do mora.
Bjarte hovoril celú cestu. Hovoril o počasí, o fjordoch, o všetkých možných aj nemožných veciach, ktoré už snáď nemohli byť nudnejšie. A vôbec ho nevyvádzalo z miery, že Sindre len prikyvuje a odpovedá krátkymi, strohými vetami.
Ale aspoň nemala čas báť sa prípadného pádu lietadla.
Keď začali klesať, Bjarte konečne stíchol, pretože si musel zapnúť pás a Sindre odľahlo. Nebola veľmi zhovorčivý typ.
Neisto kráčala po letiskovej hale, ťahajúc kufor za sebou. Kolieska nadskakovali na dlaždiciach, ktoré boli vyššie ako ostatné a vydávali tak nepríjemný, hrkotavý zvuk. Do Geirangeru to z Alesundu nebolo najbližšie a ona si akosi zabudla zabezpečiť odvoz. Nechcelo sa jej kráčať peši na najbližšiu vlakovú stanicu a nechcela ani volať matke, aby po ňu poslala nejakého ochotného suseda - nemala chuť pred ňou znova raz vyzerať ako neschopné malé dievča, ktoré večne potrebuje jej pomoc.
Nerozhodne postávala pri dverách vedúcich z haly, už vyberajúc z vrecka mobil, že sa predsa len ešte raz degraduje na nesvojprávnu teenagerku, keď v tom si ju všimol Bjarte, prechádzajúci okolo nej s tým svojím kufríkom v ruke (a na pleciach mal už aj akýsi malý zelený batoh) a charakteristickým úsmevom na tvári.
"Potrebujete pomôcť?" opýtal sa a zastal pri nej.
"No....bývam ďaleko a nevybavila som si odvoz," odvetila.
"A kam to máte namierené?"
"Geiranger."
Modré oči mu zažiarili ako malému dieťaťu, keď začne jeho obľúbená rozprávka. "To je úžasné, ja tiež. Na parkovisku na mňa čaká brat s autom, v pohode odvezie aj vás." Skôr, ako stihla čokoľvek namietnuť, chytil ju za rukáv a ťahal ju von, ku parkovisku. "To je od vás...milé," povedala, keď sa konečne dostala ku slovu, "je to ten brat, čo má podobný humor ako ja?"
Bjarte sa zrazu zachmúril a pozrel do zeme. Chvíľu mlčal, ale keď na ňu opäť pozrel, už sa usmieval, aj keď Sindre sa zdalo, že možno trošku falošne a umelo. "Nie, druhý. Ten, čo má humor ako vy je väčšinu času preč."
"Cestuje?"
"No...hej."
Sindre chvíľu zvažovala, či je bezpečné a slušné pýtať sa ďalej, ale nestihla prísť k záveru, pretože sa už priblížili k veľkému, čiernemu autu, ktoré už určite muselo zažiť aj oveľa lepšie časy - bola na ňom taká vrstva prachu, že ste nemali šancu určiť jeho pôvodnú farbu a značku už tobôž nie. Sindre napadlo, že to musí byť fajn pri rýchlej jazde, ak by vás videli policajti. Podvozok malo vysoko a bolo to jedno z tých terénnych áut, ktoré ste mohli vidieť v seriáloch dokumentujúcich život na savanách a všetkých tých džungliach nevedno kde, ktorých hlavné hviezdy zomierali na následky príliš blízkeho kontaktu s šelmami a nebezpečnými zvieratami.
O jeho špinavú kapotu sa opieral obrovský chlap v špinavom tielku a nie o moc čistejších džínsoch, ktoré práčku zvnútra asi nevideli už pekne dlho. Okolo dlhých, ryšavých vlasov mal uviazanú čiernu šatku s motívom orla a americkej vlajky s nápismi Harley- Davidson, American Glory. Fajčil cigaretu a keď ich uvidel, hodil ju na zem a šliapol na ňu. Na hrozivej tvári sa mu roztiahol dobrácky úsmev a potľapkal Bjarteho po chrbte takou silou, že každého menšieho muža by to určite zlomilo.
"Balder," zahučal hromovým hlasom , "rád ťa znova vidím. Zohnal si tie veci, ktoré chcel otec?"
Blondiak sa usmial, ukázal na kufrík a prikývol.
"Skvelé, brat môj." Veľký chlap sa potom otočil ku Sindre. "A kto je táto krásna žena, ktorú so sebou vedieš?"
Skôr, ako stihla Sindre otvoriť ústa, Bjarte odpovedal za ňu. "Sindre," predstavil ju, "ide tiež do Geirangeru a nemá odvoz, tak som jej ponúkol, že ju zvezieme."
Obor vzal Sindre za ruku a džentlemantsky ju pobozkal na hánky. "Rád vás spoznávam, slečna," povedal, "mne všetci hovoria Thor."
Sindre sa chcela opýtať, či sú to nejaké prezývky, Thor aj Balder, ale nestihla, pretože ryšavý chlap jej už vzal kufor a naložil ho do auta. Potom jej podržal dvere, kým nastupovala. Bjarte si sadol dopredu k svojmu bratovi a vyrazili na cestu.
Letisko mali už o chvíľu ďaleko za chrbtom a okolo nich sa rozprestierala divoká, nespútaná krajina Geirangerfjordu, ktorý sa pýšil titulom najkrajšieho fjordu Nórska. Bol to malý, bohom zabudnutý kraj a asi aj preto sa najmä v posledných rokoch stal často vyhľadávanou turistickou destináciou, čo ekonomike kraju, samozrejme, výrazne prospelo. Bol to dobrý kraj a ľuďom sa tam žilo dobre.
"Ozval sa Loki?" opýtal sa Bjarte znedazdajky svojho brata. Sindre v odrazovom sklíčku videla, že Thor sa zachmúril. Obloha za špinavými oknami tereňáku potemnela.
"Prečo by sa mal ozývať?" odvrkol.
Bjarte pokrčil plecami. "Rodina," povedal prosto , "i napriek všetkému, čo sa stalo."
Sindre počula Thora zabručať niečo o imele. Začala sa cítiť nepríjemne. Rozhodne sa nechcela stať svedkyňou rodinnej hádky.
"Ale aj tak by ma zaujímalo," vyhlásil Bjart zamyslene, " čo vlastne robí..."
 

1 person judged this article.

Comments

1 Krystý Krystý | Web | 15. may 2014 at 8:24 | React

Těším se na Lokiho a jeho epický příchod :D Každopádně to bude ještě zajímavé...

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement