Lokasenna, Prvá kapitola, 3/3

19. may 2014 at 16:04 | Simona Gray |  Lokasenna
Tretia časť prvej kapitoly. Konečne Loki :D :D
"Ozval sa Loki?" opýtal sa Bjarte znenazdajky svojho brata. Sindre v odrazovom sklíčku videla, že Thor sa zachmúril. Obloha za špinavými oknami tereňáku potemnela.
"Prečo by sa mal ozývať?" odvrkol.
Bjarte pokrčil plecami. "Rodina," povedal prosto , "i napriek všetkému, čo sa stalo."
Sindre počula Thora zabručať niečo o imele. Začala sa cítiť nepríjemne. Rozhodne sa nechcela stať svedkyňou rodinnej hádky.
"Ale aj tak by ma zaujímalo," vyhlásil Bjarte zamyslene, " čo vlastne robí..."
v tej istej chvíli, niekde v Las Vegas


Gorila v čiernom obleku s puzdrom na zbraň (ktorej obsah bol práve položený na malom drevenom stolíku - čierny Glock 17 ráže deväť milimetrov) so záujmom čítala tenký, brožovaný román titulovaný "Letná láska" a úplne ignorovala prítomnosť celkom nahej, mladej ženy s neprehliadnuteľnými prednosťami, ktorá visela zo stropu, pripútaná za zápästia hrubými reťazami. Nepozrel na ňu ani vtedy, keď na neho zvodne zavolala a sľubovala mu cestu rajom.
Peter Creek robil vždy všetko, čo mu jeho zamestnávateľ nakázal. Nikdy nemal zbytočné otázky, bol diskrétny a dôveryhodný. Preto bol najlepší v brandži. Preto teraz sedel v malej miestnosti s holými stenami a strážil niekoho, kto bol každú minútu niekým iným. A na nič sa nepýtal.
Trocha sa zatriasol, na chvíľu položil knihu na stôl vedľa Glocku, stranami nadol, aby sa nestratil v čítaní (Rosalinde sa práve chystala povedať Augustinovi, že s ním čaká dieťa) a obliekol si čiernu, koženú bundu, ktorá bola prevesená na stoličke. V podzemí jedného z najväčších kasín Las Vegas bolo chladno. Kráska visiaca zo stropu medzitým kamsi zmizla, ako aj pár krát predtým, a nahradil ju malý chlapček s pehavou tvárou, príliš nízky na to, aby nohami dočiahol celkom na zem. Potichu fňukal. Peter na neho iritovane fľochol a vrátil sa ku knihe. Dúfal, že šéf mu dá aspoň príplatok. V duchu si znova zanadával za to, že sa nechal zlákať na zdanlivo ľahkú prácu ochrankára a neštudoval ďalej, hoci na to mal hlavu.
"Prosím...prosím, pustite ma..." prosil ho chlapček. Keď čítajúci muž nijako nezareagoval, v reťaziach sa objavila desivo presná kópia jeho samého, so všetkými nedostatkami. Na tvári mal strašidelný úškrn.
Peter Creek bol síce majster v sebaovládaní, ale aj on bol len človek a nervy mal len jedny, ako všetci. A toto už bolo moc. Schytil do ruky Glock a namieril ho na hlavu svojmu dvojníkovi v reťaziach.
"Prestaň s tým," zavrčal.
Druhý Peter Creek, ktorý ale nebol Petrom Creekom, sa ešte viac uškrnul. Výsmešne. "Znervózňuje ťa to?" opýtal sa , "alebo sa bojíš, že sa premením na tvoju bývalú? Vieš, keby ste mi nechali oblečenie, bolo by to..."
Ozval sa výstrel, ktorý v prázdnych priestoroch pod kasínom, o ktorých okrem Petra vedel už len jeho šéf, zarezonoval až príliš hlasno. Guľka v náprotivnej stene vypálila malú dierku, z ktorej teraz stúpal prach. Na zemi pod ňou bola namrvená kôpka omietky.
Petrov väzeň sa po tomto vrátil do svojej pôvodnej podoby. Za zakrvavené zápästia visel zo steny nie práve najvyšší mladík s atletickou postavou a vlasmi, ktoré znepokojivo vzbudzovali dojem plameňov. Úzkymi očami nepriateľsky zazeral na Petra. Mal peknú, bledú tvár, ktorá by mohla pokojne patriť aj nejakej žene - keď ho Peter po prvý krát uvidel, povedal si, že by sa hodil na nejaký Boticelliho obraz, ktorý raz videl v učebnici dejín umenia. Ale to bolo ešte tesne po tom, ako ho priviedla ochranka, s pánom Plutusom. Teraz sa z jeho dlhého, tenkého nosa prúdom valila krv, stekala mu po brade a krku, v kvapkách dopadala na betónovú podlahu pod ním. Ľavé oko nemal šancu otvoriť, pretože bolo podliate krvou a napuchnuté do takmer dvojnásobnej veľkosti. Peter si už na strednej škole vyslúžil slávu tým, že mieril šikovne a mal tvrdé päste.
"Keď sa odtiaľto dostanem," zachripel väzeň, "dolámem ti väzy."
"To hovoria všetci vo filmoch," zasyčal na neho Peter a snažil sa ovládnuť tras rúk. Len nerád nad sebou strácal kontrolu a ten chlap s rozmláteným ksichtom ho znervózňoval. Najradšej by to už mal za sebou.
"Ale v tých filmoch to aj vždy splnia." Premenil sa na Mystique z filmu X-meni.
Peter sa už vykašľal na sebaovládanie. Ten chlap ho proste sral. Pristúpil tesne k nemu a priložil mu chladnú hlaveň zbrane ku spánku. "Ak okamžite nezavrieš tú svoju posranú hubu a neprestaneš sa meniť, vystrelím ti mozog z hlavy," sykol mu do ucha.
Mladík sa na moment vrátil do svojej podoby, ale vzápätí znova vyzeral ako mladá žena s dlhými, ohnivými vlasmi. "Vieš, vlastne ťa obdivujem," zašepkal zvodným hlasom, akým hovorievajú dievčatá ma telefón , "tvoj zamestnávateľ, veľavážený pán Plutus sa asi neobťažoval povedať ti, čo je vo veci...ja si veselo mením podobu v minútových intervaloch a ty celkom slušný čas nemihneš ani brvou...máš môj obdiv. Si buď faktický drsňák...alebo impotent..."
To bola posledná kvapka, ktorá spôsobila, že Petrov pohár sa prelial. Šéf mu dal príkaz, že väzeň má byť nažive, keď sa vráti. Ale ani slovkom nespomenul stav, v akom má byť.
Tvrdo ho zbraňou udrel do hlavy. Päsť mu vrazil do brucha tak prudko, až mu vyrazil dych a prinútil ho vykríknuť od bolesti. Dal priechod svojmu hnevu - a ten červenovlasý sukin syn bol skvelé boxovacie vrece.
Kým skončil, nešťastník visiaci zo stropu sa vrátil ku svojej pravej tvári. Hlavu mal sklonenú na prsiach, vlasy, zlepené krvou, mu padali do tváre. Dýchal ústami, sťažka lapal po dychu, v pľúcach mu to chrčalo. Petrovi na moment napadlo, že po tomto už jednoducho musí držať hubu, že nie je možné, aby ho mohol ďalej srať. Ale mýlil sa.
Mladík zdvihol hlavu, uškrnul sa cez krv, ktorá mu stekala po celej tvári a zadíval sa niekde za Petra.
"Horí ti...kniha..." zachrčal a kútiky pier sa mu vykrútili dohora v diabolskom úsmeve. Peter sa obrátil - skutočne! Z Letnej lásky i dreveného stola šľahali plamene. V šoku nepremýšľal nad tým, že nebolo nijaké rozumné vysvetlenie, ako mohlo dôjsť k samovznieteniu knihy a stola. Len spanikárene vybehol z miestnosti, zháňajúc nejaký hasiaci prostriedok.
Loki si opatrne povzdychol. Zatvoril oči a plamene zmizli, jediným dôkazom po nich bola len kôpka popola, ktorá bola kedysi knihou, a očernetý stôl.
Prepočítal sa. Všetko ho bolelo a bol si istý, že má zlomenú aspoň polovicu rebier. Ten chlap bol tvrdý oriešok - nepredpokladal, že zlomiť jeho zdravé zmýšľanie a sebaovládanie ho bude stáť tak veľa.
Ale už je preč. A zabudol si kľúče. Prstami na pravej nohe ich šikovne chytil, ďakujúc náhode, že nepadli čo i len o milimeter ďalej. Ladne, ako gymnastka na hrazde sa prevrátil, takže mal hlavu dolu, a nohami bez problémov dočiahol k spútaným rukám. Pľúca mal ako v ohni, chcelo sa mu vracať a dolámané rebrá sa mu pripomínali pri každom pohybe. Ale na to nemal čas. Potreboval sa odtiaľ dostať skôr, ako sa ukáže Plutus.
***
Petrovi Creekovi trvalo cenné minúty, kým prebehol na koniec nekonečnej chodby, kde na stene visel červený hydrant. Ďalšie drahocenné minúty stratil, keď ho dával dole z toho hlúpeho stojana - nie a nie ho odmontovať. Keď ho konečne držal v rukách a bežal späť, mal pocit, že uplynula už celá večnosť.
Nechápal, ako to mohlo začať horieť. Proste nechápal. Ale....pri práci s pánom Plutusom ste museli byť pripravený na všetko. Aj na vyziabnutého červenovlasého zmrda, ktorý mení podobu ako sa mu zapáči. Peter sa nikdy nepýtal na podrobnosti, hoci ho často krát svrbel jazyk. Ak by začal byť príliš zvedavý, veľmi skoro by si mohol nájsť guľku v hrudi.
Keď konečne dobehol späť, dvere našiel otvorené. Bolo úplne proti logike, aby boli otvorené - boli to také tie ťažké dvere, ktoré sa vždy samé zavrú, takže nemali byť ako otvorené. Na to ale Peter vtedy nepomyslel. Bol príliš vyvedený z miery, vďaka otravnému väzňovi, ktorý úplne prelomil jeho sebaovládanie, vďaka tomu náhlemu samovznieteniu knihy a stola. A navyše, aby sme k nemu boli féroví, Peter ani len nemal čas si to uvedomiť. Keby ten čas dostal, určite by si okrem toho všimol aj skutočnosť, že plamene kamsi zázračne zmizli a všimol by si aj prázdne putá visiace zo steny a krvavú stopu na podlahe, tiahnucu sa až kamsi za dvere. Peter už ale nedostal čas na nič. Keď zastal vo uprostred miestnosti, niekto na neho zozadu skočil, pevne mu zovrel hlavu....Posledné, čo Peter zacítil, bol nepríjemný tlak na chrbticu, keď stavce vypovedali svoju službu a jeho hlava bezvládne ovisla.

Lokiho stál každý ďalší nádych neskutočnú námahu a keď sa Plutusov poskok zosunul na zem so zlomeným väzom, na chvíľu (hoci vedel, že tú chvíľu si naozaj nemôže dovoliť) sa oprel o studenú stenu a sťažka dýchal, so zatvorenými očami, preklínajúc moment, keď mu zišlo na um, že ísť do kasína Olympic bude skvelá zábava. Ale ako mal, dočerta, vedieť, že patrí Plutusovi, zasranovi toho stereoidmi nadupaného Iasona a Deméter?!
Samozrejme, že si to mal vedieť, je to grécky boh bohatstva a to kasíno sa volá Olympic! nadával si v duchu, keď sa konečne pozbieral natoľko, že bol schopný vstať. Prešiel k mŕtvemu strážnikovi a začal ho nemotorne vyzliekať, syčiac od bolesti pri každom pohybe.
***
Plutus bol spokojný sám so sebou. V kasíne bolo plno, mal najviac ľudí v celom Vegas, ľudí, ktorí tak strašne ľahko podľahli jeho volaniu, krásnej hudbe cinkajúcich mincí a šanciam závratne vysokých výher, ktoré však (rovnako ako v ostatných kasínach) boli skutočne ojedinelé. Ale im to nevadilo, stačila im tá zdanlivá blízkosť neuveriteľného bohatstva, rozprávanie o tých, ktorí skutočne vyhrali a sporo oblečené dievčatá, ktoré roznášali nápoje.
A keď ho upozornili na podozrivého červenovlasého mladíka, ktorý pri pokrovom stole číslo deväť akosi podozrivo často vyhrával, skrslo v ňom podozrenie. Podozrenie, ktoré sa potvrdilo po tom, ako si pozrel záznamy z kamier.
V tomto momente mal Lokiho zavretého dolu, stráženého jedným z jeho najlepších mužov.
Veru, Plutus sa nikdy necítil spokojnejší sám so sebou.
Loki ho kedysi dávno, ešte pred tým, ako sa všetko tak strašne zmenilo, porazil v kartách. Podvodom. A Plutus sa zaprisahal, že sa mu za tú potupu pomstí.
Je synom Iasona a Deméter, počatý v trikrát pooranom poli. Nenechá nejakého krpatého ryšavého severana, aby hanil jeho česť!
Vysmiaty ako slniečko si vykračoval po bielej chodbe obloženej kachličkami s gréckymi vzormi, s rukami za chrbtom, pozoroval svoje malé kráľovstvo. Svoj vlastný Olymp.

Zišiel dole kovovými schodmi, pískajúc prebehol po chodbe osvetlenej lampami, ktoré si veľa ľudí rado predstavuje v proti bombových krytoch a zastal pred ťažkými, kovovými dverami. Veselo ich otvoril a....
Našiel prázdne reťaze, zuhoľnatený stôl a na zemi ležal Peter Creek s hlavou vykrútenou v neprirodzenom uhle.

Jediné, čo Plutusovi zostávalo, bolo hlasne nadávať v starej gréčtine. Zlá nálada mu pretrvala až do konca dňa.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Amissa Amissa | Web | 7. november 2015 at 20:42 | React

Ohh, skvělý! Máš úžasný styl psaní. Bude někdy další díl?

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement