Bojíš sa tieňov?

28. july 2014 at 8:45 | Simona Gray |  I write
...tieňov sa netreba báť...alebo...predsa len áno...?



"Bojíš sa tieňov?"
"Prosím?"
"Pýtam sa, či sa bojíš tieňov."
Daniela sa snaží neukázať na tvári svoje zmätenie nad otázkami malého dievčatka, tak sa len usmeje a pohladí Kláru po hnedých vláskoch.
"Samozrejme, že sa nebojím tieňov. Tiene nemôžu človeku ublížiť. Sú len...odrazom nejakej veci, na ktorú zasvieti svetlo."
"Ale čo tiene, ktoré nič nevrhá?"
Daniele to už začína byť čudné. Cíti sa nepríjemne.
"Zlatko, každý tieň niečo vrhá!"
Klára len nahnevane pokrúti hlavou a schová sa pod ružovú prikrývku. "Ty nechápeš," zamumle," sú tiene, ktoré nič nevrhá. Proste sú. A pohybujú sa. "
Daniela sa snaží ignorovať husiu kožu, ktorá jej zrazu vyskočila na rukách.

Začala tej malej robiť opatrovateľku len pred týždňom. Jej rodičia boli bohatí, vlastnili starý hotel, v ktorom aj bývali a na dcéru nemali veľmi veľa času. Pán a pani Práškovci boli veľmi milí a Daniela vlastne ani nemala veľa práce - len z času na čas zabaviť ich malú dcéru, vziať ju na prechádzku, dohliadnuť na to, aby jedla zeleninu a chodila včas spať. A plat bol viac ako postačujúci. Dokonca jej aj ponúkli izbu v hoteli.
Ale bolo tam niečo, o čom sa nezmienili.
***
Nasledujúce dni si Daniela začala uvedomovať, že v starom hoteli sa cíti zvláštne. Stiesnene a vlasy vzadu na krku jej neustále vstavajú, akoby ju niekto pozoroval. Na rukách jej stále naskakuje husia koža a má pocit, že v kútiku oka, tam, kde sa končí jej periférne videnie, vidí niečo tmavé. Niečo, čo sa rýchlo mihá a mizne, keď sa otočí.
Spočiatku si navrávala, že sa jej to len zdá, že si to namýšľa, že ju vydesili Klárine otázky. Nahovárala si, že deti niekedy bývajú strašidelné a majú búrlivú fantáziu. Ale keď sa raz uprostred noci prudko zobudíla a uvidela nad sebou stáť tieň, začala sa skutočne báť.
Ten tieň mal ľudskú postavu a na hlave klobúk. Stál tesne vedľa jej postele, týčil sa nad ňou, a Danielu zalial studený pot. Chcela vykríknuť, ale z hrdla sa jej vydralo len pridusené zachrčanie. Keď sa pohla, tieň bol zrazu preč a ona si až do rána nahovárala, že sa jej to len snívalo.
***
"Tieňom sa páčiš," povie Klára nevinne, keď ju Daniela vezme na prechádzku okolo hotela. Obloha je zatiahnutá, padá jemný dáždik a na horách v diaľke je usadená hmla. Prechádzajú sa po upravenom trávniku. Uprostred stojí stará fontána, ktorú živly rozhodne nešetrili, ale pán Prášek ju i napriek tomu nikdy nedal opraviť - tvrdil, že návšetevníkov, fascinujú staré krámy, že to obohacuje ich inak všedný život. A mal pravdu - ľudia, ktorí prichádzali do hotela boli fascinovaný pôvodným nábytkom, tmavým drevom, ktorým boli obložené chodby a starými maľbami visiacimi všade po stenách. Hotel vynášal.
Danielu zamrazí a rozhodne nie kvôli chladnému počasiu. Zastaví sa a pozrie dievčatku do očí. "Čo si to povedala?" opýta sa, v zlomku sekundy si spomínajúc na tieň, ktorú v tú noc videla.
"Tie tiene ťa majú radi. Hovoria, že si taká plná emócií. Že si hyp...hypepo...hyperosezidívna!"
"Hypersenzitívna?" pomôže jej Daniela a v žalúdku začína cítiť zvieranie neviditeľných, studených rúk.
Nie. To sa nemôže diať. To je ako zo zlého horroru.
***
Nasledujúce dni sa všetko ešte zhorší. Po chodbách doslova uteká, akoby sa za ňou načahovali desivé, tieňové ruky. Občas počuje šepot. Vychádza zo stien. Nerozumie mu. A ani nechce. Spí zakrútená pod prikrývkou ako malé dieťa, ktoré verí, že ju to ochráni pred príšerami pod posteľou a svetlo pri posteli necháva zasvietené. Akoby kruh svetla mohol odohnať tiene.
Ale zabudla na to, že tiene živí práve svetlo.
Premýšľa nad tým, že podá výpoveď, ale nie je si istá, či by ešte niekde dostala takú skvelú prácu. Tak len lipne na svojom zdravom rozume, snaží sa neveriť duchárskym veciam. A zdá sa, že to zaberá - tiene sa zmenia na obyčajnú hru starého osvetlenia v hoteli, šepot je v skutočnosti vietor pískajúci v starom potrubí a ani malá Klárka už tiene viac nespomenula. Lampičku pri posteli však stále necháva zasvietenú.

Na konci novembra usporiadali manželia Práškovci halloweensky večierok - veď neexistuje lepší spôsob, ako prežiť najstrašidelnejšiu noc v roku než v starom hotely.
Všetko personál bol dole a Daniela bola s Klárou na poschodí sama.

"Budeš dnes späť pri mne?" opýta sa Klárka, zvierajúc v rukách svojho plyšového zajačika, "bojím sa. Zuzana mi rozprávala, že na Halloween chodia po svete duše mŕtvych!"
Zuzana bola kuchárka v hoteli, milá, urozprávaná žena v stredných rokoch, ktorá mala rada deti, ale nevedela, čo je pre ne vhodné a čo nie.
Daniela si sadne na kraj postele a srdce jej vynechá jeden úder.
Nie. To sa jej muselo len zdať.
Ale...odprisahala by, že keď si sadla, spod Klárinej postele niečo vybehlo, niečo tmavé, dlhé a úzke, ako had...
"Duchovia neexistujú, Klárika," upokojuje svoju zverenkyňu, zatiaľ čo sa snaží upokojiť aj svoje vlastné, divo bijúce srdce, "sú len vo filmoch."
"Ale ako ľudí napadlo, dať ich do filmov, ak neexistujú?"
Na toto už Daniela nemá odpoveď.

Zobudí sa uprostred noci, na pohovke v Klárinej izbe. Počuje hlasy - dievčatko sa s niekým zhovára. Posadí sa a musí si pretrieť oči, aby sa uistila, že to, čo vidí, nie je len hra svetla.
Klára sedí na posteli, nočnú lampičku má zasvietenú a na stene pred ňou sa týči hrozivý tieň muža s klobúkom.
"Nie, ja sa teraz nechcem hrať," počuje plačlivý hlas dievčatka, "chcem spať. Odíď!"
Tieň sa však nehýbe; zostáva na mieste nad Klárikinou posteľou.
"Klára!" zavolá Daniela a snaží sa, aby sa jej netriasol hlas, "čo je to?"
Dievčatko k nej obráti tvár. "To sú tiene, " hovorí, "bývajú tu. Bývali tu ešte pred tým, než sme sem prišli my. Hnevajú sa a ja sa s nimi preto musím hrať."
Daniela neodpovedá. Len s otvorenými ústami pozerá na vlastný tieň na náprotivnej stene a v hrudi jej viazne dych.
Jej tieň sa krčí a scvrkáva a ona cíti, ako jej srdce zastavuje.
Tum, tum, tum...Spomaľuje.
S doširoka otvorenými očami sleduje, ako sa k jej tieňu približe muž v klobúku, ako schytí jej tieň za krk a ona odrazu nemôže dýchať...Počuje kričať Kláru, ale na tom už nezáleží, pretože toto nie je možné.
Pred očami sa jej zahmlieva a ona ešte vidí, ako jej tieň bledne, prestáva sa hýbať, zatiaľ čo muž v klobúku naberá obrysy, vstupuje do priestoru, zhmotňuje sa...
Potom jej tieň len bezvládne ovisne a ona už viac nič nepočuje ani nevidí.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Sasha Sasha | Web | 28. july 2014 at 9:05 | React

whoa! (rada  by som medzi dve hviezdičky vložila niečo ako clap clap ale bohužiaľ neviem robiť hviezdičky :D)
take prijemne zimomriavky na zamračené ráno ktoré trávim sama...alebo možno vôbec nei som sama. možno sú tu tiene..

2 Faint Faint | Web | 28. july 2014 at 15:29 | React

Tak toto bola bomba. Priam prípad pre Winchestrovcov :D
Skvelá práca :)

3 Simona Gray Simona Gray | 29. july 2014 at 8:51 | React

[1]: Tiene sú vždy tam, kde je svetlo... (prečo mi to príde ako niečo, čo by povedal Gandalf...?)

[2]: Som si istá, že Sam a Dean by to mali vyriešené ešte pred večerou :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement