Momenty, 1. časť

5. july 2014 at 17:42 | Simona Gray |  Momenty
Nebojte sa, nezačínam novú, tristokapitolovú poviedku, ktorú nedokončím...Ako, začínam novú poviedku, ale bude to mať možno tri časti, pretože spĺňa potreby poviedky, ktoré sa učíme v škole na hodinách litiky.
Hipsters, pay attention !!!!
Ako...mám pocit, že je to tak trochu hipsterská poviedka. (Inak, ľudia, čo máte s tým trojuholníkom?) Hlavná postava pracuje v kaviarni a Jo je hipsterka (ale keď jej to poviete, odporovala by a zmenila tému (skrátka, dobodky by dodržala 1. základné pravidlo hipsterov; nikdy nepriznaj, že si hipster)).
Taktiež, táto poviedka nemá šťastný koniec.
Akákoľvek zhoda medzi postavami v tejto poviedke a skutočnými, žijúcimi osobami je čisto náhodná.
Všetky miesta aj osoby sú fikciou autorky.


Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že to, aký je váš život, určili náhody? Pozreli ste sa niekedy spätne na tie momenty vo vašom živote, ktoré ste považovali za nedôležité...?Možno preto, lebo ich zatienili iné, veľkolepejšie udalosti...ale tie momenty...na prvý pohľad celkom nevinné, každodenné udalosti, ktorým nikto neprikladá veľkú váhu...tie dôležité. A mali by sme si ich zapamätať.

Myslíme si, že svoj život máme pod kontrolou. Že...svoj príbeh staviame na našich vlastných rozhodnutiach. Úplne mylne sa domnievame, že môžeme rozhodovať o tom, ktorým smerom sa uberie náš život... A pritom...pritom nad tým nemáme nijakú moc. Náš život určujú práve tie momenty. Náhody. To, že sme v danú chvíľu boli na určitom mieste. A že v danú chvíľu tam bol aj niekto iný.

Naučil som sa, že udalosti v našom živote sú ako...rad čísel, vygenerovaný počítačom. Ak máte šťastie, dostanete šťastné čísla.

Alebo aj nie.




Bola nízka a chudá, nakrátko ostrihané čierne vlasy vytŕčajúce spod sivej fedory jej v zlatých lúčoch slnka žiarili na červeno, na očiach mala starožitne vyzerajúce slnečné okuliare, ktoré by sa hodili skôr do osemdesiatych rokov a plné pery roztiahnuté do veselého úsmevu.

Keď vošla, na chvíľu som si myslel, že je anjel... Len som na ňu pozeral, kým si nesadla ku stolu pri okne a nevytiahla z obrovskej tašky notebook a ja som si neuvedomil, že je mojím úplne prvým zákazníkom a ak chcem na šéfa urobiť dobrý dojem, mal by som sa správať ako...profesionálny čašník.

Tak som si teda vyrovnal zásteru s logom kaviarne a so zápisníkom a perom v ruke som vykročil k nej, tváriac sa, akoby som nebol obyčajný nový čašník v zapadnutej kaviarni na rohu zapadnutej londýnskej ulice, ale čašník v jednej z tých nóbl reštaurácií, kde ešte aj vášho domáceho maznáčika posadili na zamatovú stoličku.

Keď som pri nej stál bližšie, všimol som si, že na zápästiach mala najmenej sedem bavlnených náramkov, a že pokožka pod nimi bola bledá, zatiaľ čo zvyšok ramien mala opálený do bronzova. Všimol som si, že mala na sebe tričko Queen s nápisom "Show must go on" a aj jej notebook, nad ktorým sa skláňala, bol polepený nálepkami tipu "keep calm and break free", "keep calm and listen to Queen" alebo "keep calm and love Freddie".


"Čo to bude, slečna?" opýtal som sa jej a snažil som sa nečervenať. Neviem ako vy, ale ja som...akosi veril v lásku na prvý pohľad. Veril som, že keď niekoho uvidíte po prvý krát, tak v tom momente akosi inštinktívne cítite, že je ten pravý. Že je to ten, s ktorým chcete stráviť zvyšok života.

Prstami prestala behať po klávesnici, zodvihla hlavu od monitora. Elegantne si zložila slnečné okuliare a pozrela na mňa obrovskými hnedými očami.


Keď na to teraz pozerám spätne, cez hustý závoj rokov a iných udalostí, uvedomujem si, že to bol ten moment. To, ako si dala dole tie okuliare a pozrela na mňa, okrúhla tvár, široký úsmev a hnedé oči, to bol ten moment, ktorý rozhodol. Vtedy. Tam. S ňou. V zapadnutej kaviarni na rohu zapadnutej londýnskej ulice v zlatých lúčoch vychádzajúceho slnka. (Aj keď...možno bola tým momentom, ktorý rozhdodol ,chvíľa, keď som asi tri dni pred tým kráčal po ulici, padal londýnsky dážď a ja som náhodou uvidel oznam, že hľadajú čašníka...)


"Espresso, toľko cukru, koľko tam dokážeš rozpustiť a tie dobré, sladké slivkové rolky, ktoré tu máte ako špecialitu podniku," odvetila mi s úsmevom (keď sa usmievala, jeden kútik úst vyťahovala vyššie ako ten druhý, čo jej dodávalo akúsi....diabolskú iskru a vtedy mi po prvý krát napadlo, že asi nie je anjel a možno patrí skôr k tej druhej strane).

"Jasné." V duchu som sa stokrát prefackal a ohádzal o stenu. Skutočne, Spencer? To nedokážeš povedať nič lepšie ako jasné?

Išiel som za bar a začal som chystať jej objednávku, nezabúdajúc na cukor. "Ideš, Tiger," šepol mi do ucha Adrien, asi štyridsaťročný nízky chlap s čiernymi vlasmi, ktorý bol čírou náhodou mojím šéfom a keď videl, ako sa červenám, korunoval sa za môjho osobného dohadzovača. Chlapsky ma potľapkal po pleci, žmurkol na mňa a nechal ma, aby som priniesol Kráľovnej jej objednávku. "Tá baba sem chodí často. Náhodou viem, že nikoho nemá." Keď som sa ho opýtal, ako to vie, diabolsky sa uškrnul a povedal, že má svoje zdroje.

Keď som jej na stôl skladal z tácky tú kávu a pirohy, z notebooku ticho hrala pesnička Killer Queen a ja som sa rozhodol, že sa jej prihovorím.

Proste som cítil, že musím. Že jej musím aspoň niečo povedať, pokúsiť sa...

"Máš rada Queen?"

Vďaka môjmu periférnemu videniu mi neušlo, že Adrien si zničene prešiel rukou po tvári a porazenecky mávol rukou naším smerom.

Fajn. Možno som sa nemal pýtať na Queen.

Ale ona sa len usmiala a pravú ruku si priložila na srdce. "Milujem Queen! Milujem Bohemian Rhapsody. Fat Bottomed. A The Show must go on. A čo ty?"

No....mám doma gramofón a platne Mozarta a iných skladateľov vážnej hudby minulých storočí.

"Ech...Mám rád Rolling Stones" Neklamal som. Nie úplne. Páčila sa mi ich pesničky Laugh, I nearly died. Ale nič viac som nepoznal...

"To je skvelé!" Tvár sa jej rozžiarila. "Zbožňujem Angie. Ale nič nie je lepšie ako Sympathy for the Devil. Je to úplne dokonalé. "

O tej pesničke som v živote nepoul, čo musel prezradiť výraz mojej tváre (ona vlastne vždy hovorievala, že sa vo mne dá čítať ako v otvorenej knihe, a dokonca má urobené aj záložky), pretože sa zatvárila trochu sklamane, potriasla hlavou a povedala: "Nič? No ták! Musíš to poznať! Bolo to v kope filmov, seriálov..." Začala prstami po stole vyklopkávať rýchlu melódiu, hlavou si pokyvkávala do rytmu (vždy som miloval, keď to robila; vydržal by som ju sledovať celé hodiny). "Please allow me to introduce myself...I am man of wealth and taste..."

Snažil som sa predstierať, že aspoň melódia je mi známa, ale nakoniec to nebolo potrebné - Adriena prestalo baviť sledovanie mojich chabých pokusov udržať rozhovor.

"Spencer má rád klasickú hudbu, Jo," zavolal (v tom momente som sa dozvedel, ako sa volá. Jo. Jo je skratka od Joanna. Jo...), "a údajne má doma aj gramofón."

Pozrela na mňa a v očiach jej tancovali iskričky (často mala ten pohľad; keď ju niečo nadchlo, alebo okúzlilo, keď bola niečím očarená, vždy som mal pocit, že hviezdy museli zmiznúť z oblohy, pretože sú zrazu v jej očiach). "Skutočne? Vždy som chcela gramofón!"

Ale potom prišli ďalší zákazníci, ktorým som sa musel venovať a aj s Adrienom sme mali plné ruky práce. Ona pomaly pila horúcu kávu, odhrýzala si zo slivkovej rolky a čosi ťukala do klávesnice.

Keď odchádzala, zakývala mi.

Adrien sa ku mne nahol a šepol: "Si jej Frieddie Mercury, tiger. Chodí sem pol roka takmer každý deň a s nikým okrem mňa sa ešte nezhovárala
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Alethea Alethea | Web | 5. july 2014 at 23:11 | React

To, že to nemá šťastný koniec si mi ani hovoriť nemala. Oh, a ono to vyzeralo tak sľubne! :D

2 Alethea Alethea | Web | 5. july 2014 at 23:12 | React

Respektíve... Well... Vyzerá :D

3 Yummy^^ Yummy^^ | Web | 6. july 2014 at 13:53 | React

To je úžasné :D Ale za ten koniec ťa potom asi zabijem.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement