Momenty, 2. časť

11. july 2014 at 12:03 | Simona Gray |  Momenty
Druhá časť. Ešte vás čaká tretia, ktorú som dokončila asi pred hodinou a som ako...I am sorry, Spencer. I am sorry I hurt your feelings. Destroyed your life...Killed your loved ones...





Adrien neklamal; skutočne chodievala každý deň. Zavčasu ráno, vždy prichádzala so slnkom. Kým nevošla, nemal som istotu, že prišlo ráno; kým som nevidel lesknúť sa v jej vlasoch zlato, nemal som istotu, že vyšlo slnko. Kým som jej nepriniesol esspreso (kde bolo viac cukru ako normálnej kávy....) môj deň nemohol plnohodnotne začať.

Dozvedel som sa, že jej obľúbení spisovatelia boli Neil Gaiman a E. E. Cummings a milovala Dobré znamenia a I carry your heart with me. Povedala mi, že je pôvodom Poľka a narodila sa v Amerike, že jej predkovia patrili k tým, ktorí sa na začiatka dvadsiateho storočia doplavili loďou na nový kontinent, aby tam začali nový život. Dozvedel som sa, že jej rodičia sú teraz za morom dosť vysokopostavená rodina a ona mala študovať na nejakej prestížnej univerzite, čo sa jej ale nepáčilo a odišla do Anglicka, aby im ukázala, že vie stáť na vlastných nohách a nepotrebuje, aby okolo nej skákali a dávali pozor, aby si nerozbila nos.

Týždne plynuli a my sme sa poznali čoraz lepšie; rozumeli sme si čoraz lepšie. A pomaly, tak, že si to ani jeden z nás nevšimol, ako keď sa rozplynie ranná hmla, sme sa stali párom.

Myslím, že Adrien veľkou časťou prispel na tom, že sme sa dali skutočne dokopy. Ak by nebolo jeho, bola by to len platonická láska z mojej strany, ale nič viac. To vďaka nemu sme sa s Jo do seba tak beznádejne zamilovali, vďaka nemu som s ňou zrástol a ona mala moje srdce. (Teraz, keď sedím v studenej izbe a náhodou si spomeniem na tie momenty, plné tepla a svetla, nenávidím ho za to a chcem ho udrieť; ale potom si spomeniem, že kaviareň už vlastní nejaká vysoká, červenovlasá žena, pre ktorú je to len a len biznis a prerobila celý interiér tak, že už vôbec nevyzerá ako vtedy, keď sme sa tam stretli. Ale možno je to tak aj lepšie).

To Adrien nás vláčil po baroch a často sa záhadne vytrácal, vyhovárajúc sa na milión vecí, ktoré musí vybaviť, akoby sme boli decká na strednej. Keď raz takto odišiel, žmurknúc na mňa, keď si bral kabát a vychádzal z dverí, Jo sa ku mne nahla a šepla mi do ucha, že musíme Adriena určite pozvať na svadbu. Dych jej sladko voňal po nejakom kokteily, ktorý predtým vypila, a pery jej chutili po višniach.

A odvtedy sme patrili nerozlučne k sebe. Boli sme dvoma kúskami puzlí, ktoré do seba perfekte zapadli, boli sme dva organizmy, ktoré boli stvorené na to, aby spolunažívali v symbióze, boli sme dvoma tóninami, ktoré boli predurčené na to, aby zneli súčasne; a aby jedna z nich doznela skôr.

***

Jo bývala v slnečnom apartmáne neďaleko kaviarne a väčšinu jej stien tvorila knižnica z tmavého dreva, plná najrôznejších kníh najrôznejších žánrov, kníh, ktoré voňali novotou a kníh, ktoré už zažili všetko a na ich zažltnuzých stránkach dýchal samotný Čas. Okrem nich, starej hudby (cédečká a dokonca aj kazety tiež zaberali nezanedbateľné miesto na policiach) a svojch svojej gitary Jo milovala kvety a jej byt ich bol plný; muškáty, biele, červené, ružové, niekoľko druhov orchideií, ktoré boli neustále v rozpuku. Zelené draceny, yuky, areky, rozkonárené fikusy so zdravými listami. Prezradila mi, že jej kvetom sa tak darí preto, lebo aktívne využívala metódu popísanú v jej obľúbenej knihe - často sa svojím kvetom vyhrážala a zastrašovala ich za zvukov Queen.

Čo sa týka mňa a kvetov v mojom byte, veľmi sa im tam nepáčilo - vädli, žltli a opadávali im listy. Ja som tvrdil, že je to tak preto, lebo nemajú dostatok slnka, no podľa Jo som si u nich nevybudoval dostatočnú autoritu a oni teraz potrebujú pevnú ruku. Adrien s ňou len ticho súhlasil.

Keď prišli zimné mesiace, trávili sme studené večery u mňa doma. Niekedy bol s nami aj Adrien, vtedy sme všetci traja sedeli na mojej starej, pohodlenej pohovke, jedli pizzu a pozerali filmy, ktoré, ktovie odkiaľ, zohnal Adrien. Vždy mal talent nachádzať veci, o ktorých iní ľudia nemali ani šajnu. A niekedy sme tam boli len my dvaja, ja a Jo, navlečený v hrubých, vlnených svetroch, ktoré mi mama dávala na Vianoce a učil som ju hrať na piano. (Dnes piano zapadá prachom; príliš to bolí otvoriť ho, vypustiť z neho jej ducha, zabudnuté ozveny jej hlasu, vôňu jej parfému...a každá melódia, ktorú zahrám je ako tisíc žiletiek do srdca). Alebo sme sedeli na koberci uprostred spálne, zakrútení do deky a celé hodiny sme sa rozprávali, hľadiac na mesiac, ktorý sa snažil pútať pozornosť obyvateľov mesta aj cez londýnsku hmlu.

Čoskoro bol môj byt plný spomienok na Jo. Zabudnuté cédečká Frieddieho Mercuryho, tričká s motívmi Led Zeppelin, AC/DC a Rolling Stones sa pobaľovali na všetkých možnách aj nemožných miestach a kvety sa po niekoľkých týždňoch začali dvíhať a zelenať - musel som Jo priznať, že jej metóda funguje. (Teraz sú suché a mŕtve, všetky do jedného, ale ja nemám to srdce ich vyhodiť, rovnako ako príliš bolí poliať ich a spomínať si na to, ako to robila ona).



Mal som prsteň. Drobný, strieborný, jemne vypracovaný, s čiernym kameňom uprostred. Keď som ho ukázal Adrienovi, aby mi povedal, čo si o ňom myslí, ubezpečoval ma, že Jo ním bude nadšená.

Ale nestihol som jej ho dať.




 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Yummy^^ Yummy^^ | Web | 11. july 2014 at 20:05 | React

Bolí to menej, keď som sa zmerila s tým, že to nebude mať šťastný koniec, ale aj tak mám sto chutí ťa zabiť. Nič v zlom, samozrejme :) (3:D)

BTW: Ten dizajn je úžasný! ^^ Ale čím častejšie chodím na tvoj blog, tým viac si uvedomujem, že ten týpek z našej dediny, ktorý sa na Crowleyho podobá až príliš, asi nie je obyčajný smrtelník...

2 Simona Gray Simona Gray | 11. july 2014 at 20:22 | React

[1]: Pošli toho týpka za mnou !!!! PROSÍM!!!!
Dizajn robila sestra :D

3 Alethea Alethea | Web | 11. july 2014 at 20:42 | React

Sad. Ale krásne! :) Kedy bude tretia časť? :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement