Momenty, 3. časť

18. july 2014 at 13:16 | Simona Gray |  Momenty
Ako som sľúbila, dokončila som Momenty. Ak mám byť úprimná, samú ma prekvapilo, ako vyšiel koniec...malo to byť smutné, to áno, ale nie až tak.
Čo sa týka skladby spomenutej v záverečnej časti, Pochmúrna nedeľa (alebo tiež Gloomy Sunday), od istého maďarského skladateľa, púšťajte si ju len na vlastné riziko - koluje o nej veľa temných príbehov, veľa ľudí po jej vypočutí údajne malo depresie, myšlienky na smrť a v mnohých prípadoch to skončilo až samovraždou. Aj samotný autor ju spáchal. Čo sa týka mňa, počula som ju už viackrát, ale žiadnu zmenu na svojich myšlienkových pochodoch som nepostrehla...a tá melódia sa mi dokonca zdá aj celkom chytľavá...mám rada také staré pesničky. Aj keď, možno to bude tým, že tak možno myslím normálne...
Aj keď niečo na tom asi bude, pretože som ju mala teraz pustenú a oco mi zdola kričal, že čo to počúvam...
Tu je link na anglickú verziu (maďarskej som nerozumela ani slovo): http://www.youtube.com/watch?v=IN-vbMeJBHA (Ak ste však slabšie povahy, varovala som vás a za vašu prípadnú samovraždu nenesiem vinu).
Mal som prsteň. Drobný, strieborný, jemne vypracovaný, s čiernym kameňom uprostred. Keď som ho ukázal Adrienovi, aby mi povedal, čo si o ňom myslí, ubezpečoval ma, že Jo ním bude nadšená.
Ale nestihol som jej ho dať.




Bol asi týždeň po Vianociach, ktoré sme prežili v Cardiffe vo Walese, v dome mojich rodičov, spolu s mojimi štyrma súrodencami, ktorí Jo privítalo ako sestru, ktorú nikdy nemali (mal som dve sestry, mimochodom. Tie si Jo hneď vzali na starosť a dotiahli ju snáď do každého obchodu v Cardiffe). Jo bola unesená z toho, ako sme boli ako rodina súdržní. Prezradila mi, že putá medzi ňou a jej rodinou nikdy neboli ktovieako silné. Vtedy som si povedal, že sa postarám o to, aby mala skutočnú rodinu.
Keď sme v pondelok ráno vyrazili na spiatočnú cestu do Londýna, Jo mala na sebe štrikovaný sveter od mojej mamy ( s nápisom Show must go on) a ja som bol rozhodnutý, že keď prídeme do môjho bytu, zhasnem svetlá a zapálim sviečky. Potom vytiahnem prsteň.
Ibaže Vesmír nemá rád, keď plánujete.
Možno, keby sme nešli v ten deň, keby sme šli inou cestou, možno by sa mi podarilo tomu vyhnúť. Možno by sa to nestalo.
Ale možno to tak malo byť. Možno som skutočne nemohol urobiť vôbec nič.
Cestou sme sa stavili po Adriena, ktorý bol u svojej sestry. Sadol si dozadu za Jo. Keby si bol sadol za mňa, možno by tým niečo zmenil. Ten moment, keď otvoril dvere a nastúpil, ten moment určil to, čo sa mu stalo.
Ale čas sa nedá vrátiť späť a špekulovanie o tom, čo by sa stalo, keby sme niečo urobili inak, nikomu nepomôže.
Nič nezmeníme.
Pretože niektoré veci sa proste musia stať. Pretože ste dostali zlé čísla.
Traja ľudia v jednom aute. Vracajú sa domov, smejú sa a žartujú, všetci v dobrej nálade a ani jednému z nich nenapadne, že by sa mohlo stať to, čo už za pár sekúnd príde. Ani jednému z nich nenapadne, že zlomok sekundy všetko zmení.
Ten zlomok sekundy, keď ste na ceste. Keď je vozovka pokrytá celistvou vrstvou ľadu, hladkého ako sklo a vodič auta, ktorý ide oproti, pil príliš veľa.
Na zlomok sekundy sa zastaví čas. Zastaví sa čas a všetko stíchne a vy pozeráte do očí smrti. Viete, že je to smrť - vidíte ju. Smrť má podobu desivého prízraku, ktorý odrazu sedí za volantom oprotiidúceho auta, desivá groteska, vyškerená lebka, vyčnievajúca spod obtrhaného čierneho plášťa a staromódne retiazkové hodiny v ruke. Ten výjav trvá len pár stotín, ale vám sa to zdá ako večnosť; ciferník hodiniek zostáva meravý, ručičky sa nehýbu; je čas.
Potom tá predstava pominie, čas sa znova vráti do normálu a vy počujete výriky, vaše vlastné, ľudí okolo, počujete škrápanie pneumatík, ako sa vodiči oboch áut snažia vyhnúť zrážke, ale je neskoro...
...je neskoro a vy to viete, pretože ste videli Smrť.
Už je počuť len hrozivú kakofóniu ohýbajúceho sa plechu a ľudského kriku a potom, potom už nevidíte ani nepočujete nič.
Len ten jeden moment.
Moment, ktorý zatienil všetky ostatné.

Keď som otvoril oči, počul som sirény. Svet bol modrý a červený, aspoň tak to vyzeralo vo svetle sanitiek a policajných áut. Ležal som na nosidlách a nejaký záchranár sa ma snažil presvedčiť, aby som zostal pokojne ležať. Ale ja som nemohol. Pre mňa práve prebiehal koniec sveta, Armagedon, svet práve končil v ohni a vode, kriku a smrti.
"Jo..." zachripel som a zdvihol sa z nosidiel, odsunul som toho záchranára a i napriek jeho protestom som tackavým krokom prešiel ku kusu plechu, ktorý bol kedysi mojím autom.
Adriena už vypáčili; náraz zrejme prišiel zboku, a zadná časť auta, kde sedel, to schytala najviac. Nemal najmenšiu šancu prežiť. Na zemi pri aute ležalo veľké čierne vrece na mŕtvoly, na ktoré sa znášali snehové vločky, ktoré na tmavom podklade tvorili abstraktné ornamenty.
Jo bola ešte v aute, len sa chystali ju vytiahnuť, ale keď ma jeden z mužov uvidel prichádzať, odstúpil a ostatní urobili to isté. Nechali ma. Nechali ma klesnúť na kolená a kričať.
T. S. Elliot napísal, že svet neskončí s výkrikom, ale s kňučaním. Nie je to pravda. Svet končí v agónií, v kriku. V kriku zlosti, beznádeji, bolesti...
Jo mala otvorené oči a pozerala cezo mňa kamsi do prázdna. Hlavu mala rozbitú a krv jej polepila vlasy (nie, nebola to len krv, boli tam aj kúsky kože a kosti), nahnutú na bok v čudnom uhle. Sveter od mojej matky bol presiaknutý krvou. Show už ďalej nepokračuje. V tvári mala strach. V mŕtvych očiach mala hrôzu.
Keď umrela, hľadela Smrti priamo do tváre; mala strach a ja som jej nemohol pomôcť.
Je mŕtva.
***
Sedím v mŕtvom byte plnom mŕtvych kvetov a vonku padá akási vodnatá napodobenina snehu. Ešte mám studené ruky, pred pár minútami som sa vrátil domov, so zmesou snehu a cintorínskeho blata na čižmách.
Nemám rád výročia ich smrti.
Cítim v byte ich mrazivú prítomnosť. Možno ma vinia zo svojej smrti a chcú ma strašiť. Možno sa len prichádzajú znova a znova rozlúčiť.
Povzdychnem si, sadnem si za klavír a otvorím ho, až zvírim prach. Udriem na klávesy a bytom sa začnú niesť prvé tóny Pochmúrnej nedele Seressa Resza.
Ignorujem slzy, ktoré sa mi rinú po lícach, hrám ďalej, pretože mám pocit, akoby sedela vedľa mňa a hrala so mnou.
Toto je jediný deň v roku, keď s ňou znovu môžem byť. Bojím sa ho, pretože ľudia majú prirodzený strach zo smrti a vecí s ňou spojených, ale som s ňou.
Pripomínam si tak všetky tie momenty, ktoré sme spolu prežili.
Preklínam a oslavujem náhodu, ktorá zapríčinila, že sme sa vtedy v to ráno pred rokmi stretli. Snažím sa pamätať si všetky tie šťastné momenty, ktoré sme spolu prežili.
Zatiaľ čo hrám na klavíri a ona sedí vedľa mňa, snažím sa rozpamätať sa na jej tvár, na jej úsmev, keď ju niečo nadchlo. Snažím sa pripomenúť si, ako žiarili jej oči. V jej očiach bolo hviezdnaté nebo.
Ale nakoniec to vždy skončí tam, v tom aute. Tvár biela a špinavá od krvi, prázdne oči hľadiace do diaľky.
Pretože niektoré momenty občas proste zatienia tie ostatné
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Yummy^^ Yummy^^ | Web | 18. july 2014 at 22:04 | React

Myšlienky na samovraždu? Skôr myšlienky na vraždu! :D Kvôli tej pesničke mi to neprišlo akosi smutné. Som divná.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement