Sabina a záhada ukradnutého spisu 2/2

25. july 2014 at 9:23 | Simona Gray |  I write
"...Sabina sa o tom nejakým spôsobom dozvedela a doslova sa mi vlámala do bytu, len aby som jej dovolil sa na to pozrieť. Ako som spomínal, bol som v koncoch a pokladal som ju len za amatérku posadnutú detektívkami. A na druhý deń večer mi zavolala, že je v pivnici toho domu, kde tú marihuanu pestujú, a že ich mám prísť zatknúť."



"Platíte jej za to?" zaujímalo ma.
"Ja nie, ale pokiaľ viem, oslovuje ju kopec ľudí súkromne a tí jej zrejme platia. Títo ľudía sú zvyčajne veľké zvieratá a boja sa zveriť do rúk polície - viete, vždy uniknú nejaké informácie. Ale Sabine, tej nie. ona je diskrétna a spoľahlivá. A o peniaze jej ani nejde." Lykawsky sa zachmúril.
"Chce potrestať zločin, nie? Odovzdať kriminálnika do rúk spravodlivosti." Dedukovala som podľa charakterov postáv z kriminálok.
Lykawsky pokrčil plecami. "Možno niekde v hĺbke jej mozgu je aj tento dôvod. Ale ona sa nudí. Toto je pre ňu adrenalín, vytrhnutie z reality. Robí to kvôli rozptýleniu."
Onemela som. Z nudy? Mala som o Sabine vyššiu mienku, vlastne som ju vnímala ako zástankyňu spravodlivosti, počestnú. Ak chce zahnať nudu, rovnako ako chytať zločincou môže prejsť na ich stranu.
S Lykawskym sme nastúpili do výťahu. Vysoký inšpektor vybral poschodie a začali sme stúpať.
Po chvíľke ticha Gustáv prehovoril. "Viem, na čo myslíte. Že raz ju možno prestane baviť chytať zločincov a stane sa jedným z nich. Teda, dúfam, že toto sa nikdy nestane, lebo potom by svet ovládol kriminálny živel." Lykawsky sa nervózne zasmial. "Tak dúfajme, že bude mať vždy dostatok zaujímavých prípadov."
Výťah zastal, pípol, a otvoril sa. Štvrté poschodie. Dlhá biela chodba, podlaha s kobercom, ktorý tlmil naše kroky a okná s nezatiahnutými závesmi, cez ktoré bol výhľad na nočnú Žilinu.
Chodbu lemovalo množstvo dvier s malými ceduľkami, menom toho, kto za nimi sedí a čím sa zaoberá.
Lykawsky zamieril ku dverám takmer na konci chodby a otvoril.
Jeho kancelária bola malá - sotva tam bolo miesto pre písací stôl, starú pohovku a kovový regál s kopou zakladačou a škatúľ.
Sabina bola už dávno dnu, sedela na pohovke, kolená mala pritiahnuté až k hrudi a zamyslene pozorovala miestnosť pred sebou.
Keď sme vošli dnu, ani sa nepohla, nedala najavo, že registruje našu pozornosť, až po chvíli k nám otočila hlavu.
"Nechávate otvorené okno, Lykawsky ?" spýtala sa znenazdajky.
"Áno, ale keď odchádzam, tak ho vždy zavriem," odvetil jej Lykawsky.
"Ale tentokrát ste na to zabudli," poznamenala Sabina, stále pozerajúc do neznáma , " premýšľali ste o tom spise a zabudli ste na to. Keď ste prišli na to, že spis chýba, bolo otvorené, nie?"
"Mohla ho otvoriť aj upratovačka...." bránil sa Lykawsky.
"Áno, to ste vy, muži," poznamenala Sabina, " zhadzovať chybu na druhých."
"Počkať, ale veď ženy tiež...." skočil jej do reči, ale Sabina ho umlčala mávnutím ruky. A Lykawsky skutočne mlčal.
"Okno bolo otvorené a subjekt sa sem poĺahky dostal," pokračovala Sabina," vzal spis a vyparil sa."
"Počkať...Vy tvrdíte, že sa sem dostal cez okno? Na štvrté poschodie ?" neveril Lykawsky.
"Bože, Lykawsky, vy ste taký slepý a hlúpy," odvetila Sabina. Vystrela si nohy a konečne vyzerala byť duchom prítomná. Pozrela na Lykawskeho. "Nemáte cigaretu?" opýtala sa trocha podráždene, "potrebujem premýšľať...."
"Ty fajčíš?" čudovala som sa, kým Lykawsky vyťahoval z vrecka cigarety. Je pravda, že sme spolu bývali len krátko, ale za ten čas by som si bola všimla, že fajčí, nie?

Sabina pokrčila plecami. "Len vtedy, keď nemám poruke nič iné." Lykawsky jej podal cigaretu a zapaľovač. Sabina po tých veciach chńapla ako zarytý fajčiar, ktorý sa po dlhom čase konečne dostal k tabaku.
"Čo myslela tým keď nemám poruke nič iné ?" opýtala som sa Lykawskeho,zatiaľ čo Sabina pozerala z okna a vyfukovala prýžky dymu.
"Pričuchla už ku kadečomu," odvetil Lykawsky ," a doslova pričuchla, ak ma chápete."
Zdesene som ňaho pozrela, pohľadom patologičky, ktorá denne vidí zničneé orgány ľudí, ktorý prepadli týmto hnusným zlozvykom.
"Prečo s tým niečo nerobíte?" zaujímalo ma. Je to predsa policajt.
"Raz som to už začal riešiť," pokrčil plecami," ale má veľkého brata, ktorý mi to nedovolil.
Sabina sa krátko zasmiala, asi nás počula. "Lykawsky, chcem ešte vedieť, kde bol ten spis položený.
"Na kraji stola," odvetil jej. Detektívka sa zatvárila spokojne, nedofajčenú cigaretu zahasila do preplneného popolníka na stole.
"Skvelé, Lykawsky, " povedala a vykročila ku dverám, "už mám všetko, čo som chcela. Jana, ideme. Pôjdeme peši, Lykawsky, nemusíš nás odviezť. Stále potrebujem premýšľať a kyslík pôsobí blahodarne na mozgové závity."
Vyšla z miestnosti a ani na mňa nepočkala.
"Ale..." Predstava, že by som mala ísť pešky po temných uličkách sa mi vôbec nepozdávala. Lykawsky zrejme vedel, na čo myslím, pretože povedal : "Nebojte sa, ja vás odveziem. Sabinu by som ale teraz do auta nedostal, ani keby som jej ku spánku priložil zbraň. Ani si nevšimne, že s ňou nie ste."
"A nebojíte sa, že sa jej niečo stane?" opýtala som sa ustarostene.
"Bojím," priznal Lykawsky, "ale na nášho Holmesa v sukni rozumné argumenty neplatia. Ale to ste si už asi všimli."
Áno. Všimla som si.

Cestou späť sme sa zhovárali o tých najrôznejších veciach. Lykawsky mi prezradil, že bol ženatý, ale jeho manželka umrela pri autonehode. Ja som mu povedala o svojom problémovom manželstve, o tom, ako mi môj bývalý nedovolí stretávať sa s malou.
Bolo to zvláštne. Len sme sa spoznali a ja som už mala pocit, akoby som ho poznala celú večnosť. A vedela som, že on sa cíti rovnako.
Keď sme zastali pred naším bytom, dal mi svoje číslo s tým, že mám zavolať, keby som niečo potrebovala. Potom sa rozlúčil a odišiel.
Zazívala som. Začínalo svitať a ja budem musieť ísť do práce. Nevyspatá. Vďaka Sabine.

Budík ma z ríše snov zobudil o ôsmej. Cítila som sa neskutočne dolámaná. Niet divu - spala som predsa len niekoľko hodín.
Vyšla som zo svojej spálne a cez obývačku som chcela vojsť do kuchyne, ale zaujala ma Sabina sediaca na gauči. Sedela v tureckom sede, pred ňou bol takmer plný popolník a poloprázdna krabička od cigariet (musím ju to odnaučiť, inak ju budem mať čoskoro na stole v márnici, pomyslela som si) a uprene hľadela na kartónovú škatuľu pred sebou.
Pôvodne som ju chcela ignorovať, ale nakoniec vo mne zvíťazila zvedavosť a namiesto do kuchyne som podišla k nej.
"Čo je to?" opýtala som sa.
"S najväčšou pravdepodobnosťou je to varovanie," odvetila mi a nespúšťala zrak z krabice," našla som ju pred domom, keď som sa vrátila."
"A kedy si sa vlastne vrátila?" zaujímalo ma. Pod očami mala kruhy a mne rýchlo došlo, že zrejme nie je vyznavačkou zdravého životného štýlu.
"Asi pred hodinou," mávla rukou, " ale to nie je dôležité."
Pred hodinou?! "To si fajčila jednu cigaretu za druhou?"
"Ako ináč si vieš vysvetliť poloprázdnu krabičku a takmer plný popolník, Jana," odsekla podráždene," mysli, je to zadarmo. Teraz sa sústreďme na našu krabicu. O koľkej si prišla domov?"
"Krátko pred piatou," odvetila som .
"Bola na schodoch táto krabica?"
"Nie."
"Si si tým istá, alebo si bola zaneprázdnená hľadením na Lykawskeho?" Sabina si zapálila ďalšiu cigaretu a ja som potlačila nutkanie vytrhnúť jej ju z ruky.
"Sabina, Lykawsky je..."chcela som namietať proti jej vyhláseniu, ale ona ma prerušila.
"Vdovec, milý, v tvojom veku. Si doňho až po uši, priznaj si to. Vidno to na tebe."
Povzdychla som si. Ak je takáto vždy, keď rieši prípad, asi budem čoskoro potrebovať pomoc od psychológa.
Išla som do kuchyne a dala som variť vodu na kávu. Z kuchyne sa začalo ozývať brnkanie na gitaru.
Aspoň odložila cigaretu.
Voda zovrela.Zaliala som si kávu, naliala do nej mlieko a išla som si sadnúť do obývačky. Pred tým ,ako som svoje nevyspaté kosti zvalila na gauč som otvorila okno, aby sa vyvetralo.
Sabina pokračovala v brnkaní na svoj hudobný nástroj a pohľadom hypnotizovala kartónovú škatuľu.
Začala som piť kávu a listovala som si v časopise, keď Simona zrazu odložila gitaru.
"Bolo to balené náhle," vyhlásila.
Rozhodla som sa nereagovať, ako pomsta za to, čo mi povedala.
"Zrejme je to darček od našich zlodejov spisu." Naklonila sa dopredu, lakte položené na kolenách, hlava zložená v dlaniach.
"Je to zalepené izolačnou páskou, takou, ktorú používajú inštalatéri. Ale to nám nepomôže, pretože k nej sa dá dostať bežne..."
"Prečo stále hovoríš my? " opýtala som sa podráždene.
"Lebo si môj doktor Watson," odvetila, akoby to bola samozrejmá vec, že ona je ako vystihnutá z Doylových poviedok a že ja som jej verný poskok.
Ale to je nemysliteľné!
Skôr ako som stihla niečo namietať, Sabina vzala žiletku a opatrne ňou rozrezala izolačnú pásku. Odsunula veko a nazrela dnu.
"Čo je tam?" opýtala som sa, úplne zabudnúc na to, že som na ňu bola urazená.
Sabina mi neodpovedala, len vytiahla z krabice malú hnedú obálku. Bez rozmýšľania ju otvorila a jej obsah si vysypala na ruku. Ja som si v zlomku sekundy spomenula na všetky možné nebezpečné látky, ktoré jej neznámy mohol poslať - antrax, sarín, soman....
Ale na jej bielu dlaň vypadlo niekoľko dokonale vysušených lupeňov ruže.
Sabina sa zamračila.
"Čo to znamená?" opýtala som sa.
"Že je načase utužiť rodinné vzťahy," odvetila ," a ukryť niekde toto svinstvo!" Znechutene fľochla na popol z cigariet, akoby nebola tá, ktorá ich doteraz fajčila ako na bežiacom páse," mohla by si cestou z práce kúpiť smotanu do kávy? Budeme mať návštevu."

V ten deň som sa v práci nevedela sústrediť - neustále som musela myslieť na Sabinu, na ten spis a na lupienky z ruže. Navyše som bola nevyspatá, čo len zhoršovalo moju nesústredenosť. Ešte dobre, že som patologička - keby som v tento deň mala operovať živých, dobre by to nedopadlo.
Cestou domov som urobila, ako mi Sabina nakázala - kúpila som smotanu do kávy a potom som premýšľala, akého hosťa to budeme mať. Zo Sabininých známych som poznala len Lykawskeho, ale nemala som pocit, že jej vzťah k nemu by bol na takej úrovni, že by ma kvôli nemu posielala kupovať smotanu do kávy.
Keď som sa vo verande vyzúvala, hneď som si všimla krátku koženú bundu a čierny dáždnik. Nemusela som si veľmi namáhať myseľ na to, aby som pochopila, že náš hosť je už tu.
Dole som pozdravila pani Hudákovú, ktorá sedela v obývačke a pozerala nejaký romantický film.
"Och, Jana, zlato, už ste prišli....Sabina a jej brat vás už čakajú hore!" oznámila mi milo a ďalej sa venovala televízií.
Brat.
Sabina má brata?
Vyšla som po schodoch hore do nášho bytu. Sabina sedela v kresle pri kozube, v lone mala zloženú gitaru a zamyslene na ňu brnkala. Na pohovke sedel vysoký muž s čiernymi vlasmi a niekoľkodňovým strniskom. Čítal noviny a keď som vošla, pozrel na mňa.
"Zdravím, slečna Vanáková," pozdravil ma chladne a zložil noviny, "čo keby ste si s nami dali kávu? Zdá sa, že ste ju dnes ešte nemali."
"Ako ste...." začala som, prekvapená, že vie o tom, že som dnes ešte nemala kávu. A potom som si spomenula, že je to Sabinin brat. Zrejme vie aj čo som mala na obed. "Aha," povedala som nakoniec," Sabinin brat. Jasné."
Čiernovlasý muž sa samoľúbo usmial. "Myslím, že moja sestra vám už naznačila, že si do kávy dávam smotanu."
"Ako si môžeš do kávy dávať smotanu," zašomrala Sabina a prestala brnkať na gitare, "veď je to odporné!"
"Ja sa k tým tvojím kilám cukru radšej ani nejdem vyjadrovať," reagoval jej brat," a už zase si fajčila, však? Budem sa musieť pozhovárať s matkou!"
"Žalobaba." Sabina sa uprene zahľadela do studeného kozubu, ruky položené na gitare. Potom na mňa podráždene zasyčala :" Jana, čo bude s tou kávou?"
Zaskočená jej podráždenou reakciou som len vyvalila oči, ale išla som do kuchyne a dala som variť vodu. Počula som, že Sabina medzitým znova začala hrať na gitare.
V duchu som hromžila. Keď má Sabina svoju debilnú náladu, je jednoducho neznesiteľná. Ako to prežijem s jej bratom, to som skutočne nevedela. Obaja sú očividne neuveriteľne arogantní a ich Ego dosahuje hviezdne rozmery.
Keď som do kuchyne doniesla kávu, Sabina bola taká láskavá, že odložila gitaru, prestala čumieť do krbu a vyzvala ma, aby som si sadla.
"jana, toto je môj brat Martin," prehovorila," je taká šedá eminencia v národnej bezpečnosti. Stojí za všetkým, ale keby sa niečo pokazilo, prirodzene, on by za to neniesol následky."
Sabina odfrkla, jej brat prevrátil očami. Taká milá rodinka. "Nemáme sa v láske, ale usúdila som, že potrebujem jeho pomoc."
Martin sa naklonil dopredu. Strašne pripomínal Sabinu - rovnaké čierne vlasy, oči. Rovnaké krivky úst. Rovnaká mimika.
"Keby bolo po mojom, slečna Vanáková, neviete o tomto. Ale moja sestra je tvrdohlavá - trvala na tom, že to všetko musíte počuť," začal.
Nadvihla som obočie, ale nepovedala som nič.
Keď Martin videl, že sa nejdem vyjadrovať, pokračoval. " Keby sa moja sestra ďalej vŕtala v tomto prípade, keby pátrala po zlodejoch toho spisu, čoskoro by hrozilo jej aj vám smrteľné nebezpečenstvo. Ako správne predpokladala, tie rúžové lupene sú varovaním; ak by neposlúchla, nedopadlo by to dobre."
"Aha," prehovorila som po chvíli," a načo som to mala počuť?"
"Poistka," zamrmlala Sabina.
"Prosím?"
"Nič," odsekla a znova začala brnkať na gitare.
Martin sa postavil. "takže, sestrička, dúfam, že si pochopila a do toho prípadu sa nebudeš púšťať."
Sabina len niečo nezrozumiteľne zamrmlala.
"nepočul som."
"Nie, nebudem, nechám tvojich ľudí, aby sa o to postarali. Alebo nepostarali, ako to oni vedia. Keby si ma k tomu ale pustil..."
"Sabina!"
Venovala svojmu bratovi škaredý pohľad a potom sa opäť zahľadela do kozubu.
Martin vyšiel z obývačky, ale ešte vo dverách zakričal :"Mama by ťa rada videla, Sabina. Mohla by si sa občas ukázať."
Ani nepočkal na odpoveď (asi vedel, že nijaká nepríde) a odišiel.
O chvíľu som ho videla z kuchynského okna ako odchádza, oblečený v koženej bunde, držiac v ruke dáždnik.
Otočila som sa k svojej spolubývajúcej. "Čo to akože malo znamenať?" opýtala som sa.
"Moja milá Jana," Sabina sa prestala chmúriť, " práve si sa stala svedkom toho, čo sa stane, keď dvaja súrodenci trpia neuveriteľným narcizmom a mocenským syndrómom a nevedia sa vystáť. Buď rada, že tvoja dcéra je jedináčik... S bratom som sa nevidela odkedy som skončila na výške a keby som dnes nedostala do rúk ten balík, veselo by som popierala jeho existenciu ďalej."
"A čo tie lupene?" chcela som vedieť.
"Nechtiac som strčila do pavučiny veľkého pavúka," odvetila mi," veľkého pavúka, ktorý ma teraz pozoruje všetkými očami. Myslím, že by skutočne bolo rozumné na ten spis teraz zabudnúť... Necháme Martinových ľudí, aby sa do jeho pavučiny zamotali ako muchy," Sabina sa zamyslene usmiala," a keď náš pavúčik zaspí, ukolísaný falošným pocitom bezpečia a odvráti odo mňa pozornosť....roztrhnem jeho pavučinu."
Prekvapene som na ňu pozrela, nechápajú, o čom to hovorí. No ona sa na mňa len usmiala, ako na nechápavé dieťa, a pokyvkala hlavou.
"Veru tak, môj milý Watson."
Sabina sa vráti v poviedke Prípad zmiznutej baletky.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement