That´s my man 1/2

31. july 2014 at 18:04 | Simona Gray |  I write
Hello darlings. Myslím si, že by už mala začať škola, pretože sa zo mňa stáva viacnásobný vrah. Počet postáv, ktoré som v poviedkach nechala zomrieť sa rapídne zvyšuje.
Táto poviedka je výsledok mojej posadnutosti istým plešivejúcim britským hercom v strednom veku, trojdňovým počúvaním pesničky Dark Doo Wop a náhodného prečítania postu "Ako prežiť zombie apokalypsu" na tumbrl. No, a zajtra je 1. august 2014, čo je pre Supernatural fandom celkom dôležitý dátum (poklona bratom Winchestrovcom, že tu vďaka nim nemáme Croatoan), tak som vám niečo...napísala. A je pravda, že som sa trochu nechala odviazať. Nečakajte šťastný koniec. To, že meno hlavnej postavy sa zhoduje s menom Kráľa nerdov je čistá náhoda.






"Ak sa to stane...ak sa nakazím...zab...ukončíš to?"
Ležali spolu na tráve, bok po boku, ruka v ruke, hľadiac na hviezdy, ktoré boli jasnejšie ako pred rokom. Mestá totiž už viac nevydávali svetlo, ktoré by zatieňovalo ich jas. Už viac nie.
"Áno," odvetil jej po chvíli. "Nechám ťa ísť."
"Nedovolíš...aby som sa zmenila...?" Podoprela si hlavu rukou a pozrela mu do očí.
Usmial sa. "Nikdy," povedal.
Tiež sa usmiala a naklonila sa, aby ho pobozkala. "To je môj chlap."
***
Ten vírus nemal rád nízke teploty. Najlepšie sa mu darilo vo vlhku a teple. Možno preto sa prebudil k životu v lete roku 2014, keď sa počasie v dôsledku globálneho otepľovania menilo z extrémneho pršania na tropické horúčavy každý týždeň.
Epidémia, ktorá postihla celý svet, prepukla v Afrike; najprv si mysleli, že ide o žltú zimnicu. Keď si stihli uvedomiť svoju chybu, vírus H285 sa rozšíril všade.
Tí, ktorí mohli nájsť liek a tí, ktorí sa až dovtedy tvárili, že vedia, ako riadiť tento svet, zaliezli do bezpečných zón, do núdzových krytov na severe a vysoko v horách.
Nechali obyčajných ľudí, aby sa sami vysporiadali s chorobou, ktorá menila ľudí na monštrá riadené zvieracími pudmi.
Krízový štáb nariadil hodenie pár menších atómových bômb na najviac postihnuté oblasti, v nádeji, že keď zničia ložiská ochorenia, všetko sa nejako dá doporiadku. Ale to sa nestalo.
1. augusta 2014 o desiatej hodine ráno, dva mesiace po prepuknutí choroby a mesiac po tom, ako sa autority so sklopenými ušami odplazila preč, médiá informovali ľudí, že je to skutočne pravda. Že svet zažíva zombie apokalypsu.
Mark sa vtedy zasmial nad tým, aký sú nevzdelaní a naivne veril, že New Yorku sa nič nemôže stať, že je tam v bezpečí.
Neznášal, keď ich volali zombie; dočerta, zombie je mŕtvola oživená kňazom voodoo z haitskej kultúry, nie človek napadnutý vírusom.
Prízvukoval to aj médiám (keď ešte stále existovali) ale tie si ďalej mleli svoje.
Pre nich bola zombie apokalypsa.


Štátne celky začali definitívne zanikať na konci augusta. Svet bol na rozpadnutie. Nikto sa netrápil tým, čo sa dialo v uliciach. Nikoho už nezaujímali lúpeže.
Tí, čo mali rozum, si urobili zásoby jedla, vzali svoje rodiny a odišli vysoko do hôr.
Mark sa nikdy neprestal obviňovať z toho, že vtedy neodišiel tiež. Ale v New Yorku to vtedy ešte nebolo také hrozné, zachovával si ilúziu normálnosti, jeho obyvatelia sa väčšinou tvárili, že svet nekončí, že je to len nejaký hlúpy vtip a že čoskoro uvidia v televízií prezidenta, ako sa na ňom sám smeje.

Bol začiatok setembra.
Kevin a Lucy mali ísť po prvý krát do školy. Lujza sa na to vždy tešila - keď bol ešte svet taký, aký mal byť, často Markovi opakovala, ako sa na to všetko teší - na rodičovské združenia, na rôzne podujatia, ktoré bude škola pripravovať. Už rok pred tým im nakupovala veci - perá, zošity, pastelky a všetky tie farebné veci s potlačou animovaných postavičiek, ktoré mali vtedy deti tak rady.

Keď v jedno ráno dostali horúčku, Mark si neprestával opakovať, že je to len nejaký hlúpy sen, že znova len zaspal pri telke. Ráno bude celý dolámaný a Lujza mu bude opakovať, že si za to môže sám a mal spať v posteli ako každý normálny človek.
Posledné štyri mesiace sa mu určite len prisnili.
Musí to byť tak.


Keď neskôr priniesol Lujze čaj, našiel deti mŕtve a svoju ženu v slzách, objímajúc vankúš, hojdajúc sa dopredu a dozadu.
"Musela som, Mark," opakovala, "musela som...nemohla som dovoliť...nemohla som dovoliť, aby..."
Položil čaj na stolík. Objal ju. A snažil sa nič necítiť.
Povedala mu, že keď boli pred týždňom v meste, zatúlali sa do jednej zo zlých uličiek. A tam, hovorila mu Lujza, sa na deti vyrútila nejaká mačka. Musela byť besná. Infikovaná. Poškriabala deti skôr, než mohla niečo urobiť. Nepovedala mu to, lebo chcela, aby posledné dni prežili normálne. Aj tak nebol liek. Nechcela, aby sa tým trápil.
Vytiahol zo skrine bielu plachtu a zakryl dve nehybné telíčka. Potom sa otočil ku svojej manželke.
Lujza mala sinavú tvár a Mark si všimol, že z nosa jej začína tiecť krv. Predtým si myslel, že sa triasla kvôli šoku. Teraz si uvedomil, že aj ona mala horúčku.
Smutne sa na neho usmiala. "Urob, čo musíš, " zachripela a pohladila ho po tvári. Až vtedy po prvý krát uvidel tenké, červenkasté škrabance na jej predlaktí. Po líci mu stiekla slza.
"Nič sa nedá robiť," povedala. Z očí jej vytekali krvavé slzy. Jej bielka pomaly menili farbu.
"Mark, prosím," požiadala ho ešte raz trasúcim sa hlasom.
Len prikývol. Jeden pohyb.
Znova prešiel ku skrini a vytiahol z nej dlhú pušku. Patrila jeho stýrkovi. Bol vášnivý lovec.
Mark z nej nikdy nevystrelil.
Chvíľu mu trvalo, kým ju trasúcimi sa rukami nabil.
"Milujem ťa," šepla Lujza a potom to už viac nebola ona.
Namieril. Zavrel oči a stlačil spúšť. Jeden pohyb.
 

1 person judged this article.

Comments

1 Gréti Gréti | Web | 23. november 2014 at 13:31 | React

Asi najviac na celom ma zaujala charakteristika vírusu a jeho prirovnávanie k zombie apokalypse. I postoj obyvateľstva bol zaujímavý - no ja sa im vôbec nedivím, myslím si, že by som na to tiež reagovala ako na nevydarený vtip.
Súcitím s chudákom Markom, ale nemôžem sa ubrániť úsmevu - jeho manželke si dala vtipné meno :D
Kedy bude pokračovanie? :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement