Sabina a záhada zmiznutej baletky, 2/2

2. august 2014 at 9:00 | Simona Gray |  I write
Vlakom sme sa odviezli do Rajeckých Teplíc, malého mestečka neďaleko Žiliny. Sabina sa opäť neobťažovala povedať mi, na čo sme tam, ale po uliciach ma viedla isto, neomylne, očividne to tam dobre poznala.
A ľudia ju očovidne poznali tiež - ako sme kráčali po ceste, niekoľko hláv sa za ňou otočilo, niečo si šepkali, niekoľký ľudia sa nesmelo usmiali a zakričali na ňu jednoduché "ahoj" , ale Sabina si ich nevšimala, ďalej kráčala vpred, s hrdo vztýčenou hlavou.


"Taká je Sabina," uvedomila som si, "hrdá. Chladná. Navonok až neľudská. Ide si len za svojím."
Zrazu sme zastali pred úboho vyzerajúcim domom so zarastenou záhradou, špinavými oknami a odlúpenou omietkou.
Sabina rázne otvorila bránku a vybrala sa po chodníku ku vchodovým dverám. A ja som ju len nasledovala.
Niekoľkokrát silno zabúchala na ošúchané, drevené dvere - zvonček bol totižto rozbitý.
NIč sa nedialo. Sabina zabúchala znova, tentokrát nástojčivejšie, a aby si bola istál, že obyvateľ ju bude počuť, zvolala :" Michal, viem, že si tam. Pršalo tu posledné tri dni, ale na schodoch nemáš nijaké blato. Takže, buď si začal byť poriadny, alebo si niekoľko dní nevyšiel z domu. A ako ťa poznám, je to skôr tá druhá možnosť."
Práve keď sa chystala znova zdvihnúť ruku, dvere sa otvorili a objavil sa v nich nevrlý, spustnutý chlap s niekoľkodňovým strniskom. Oči mal podliate krvou a na sebe mal zažltnuté tielko, ktoré už pamätalo aj lepšie časy, s fľakmi od čohosi, čo som nevedela a radšej ani nechcela identifikovať.
"Asi nepôjdeš dnu, čo?" opýtal sa ten chlap namiesto pozdravu.
Sabina pokrčila nosom. "Nie, ďakujem, mala som raňajky. A bola by som rada, keby zostali v mojom žalúdku. Na ceste späť to väčšinou chutí strašne."
"Chápem...." Ten chlap na mňa zazrel. Zblízka som videla, že je asi tak starý ako Sabina, ale spustnutý vzhľad, strnisko, a celkový úpadok ho robili oveľa staršími.
"Takže, čo potrebuješ teraz?" zašomral chlap (volá sa Michal, spomenula som si, ako ho Sabina nazvala) nevrlo," mám ti zohnať morfín alebo kokaín?"
Čože?! Sabina berie drogy?!
Chcela som niečo poznamenať, ale Sabina ma umlčala pohľadom.
"Nie, dnes by som si rada požičala bycikel z tvojej...ehm...predajne. Dva bicykle."
"A vrátiš mi ich také, ako pred rokom to auto?"
"Michal..."
"Alebo ma zatknú za poašovanie drog?"
"...ja..."
"A spomínaš si na to, ako ma tvoj brat chcel zbiť?"
"To bolo ešte na základnej," Sabina si prekrížila ruky na hrudi, " tak požičiaš mi ten bicykel, alebo nie?"
Z vrecka vytiahla pár bankoviek.
"Hej, počkaj tu," zamrmlal Sabinin známi a zmizol kdesi za domom.
"Morfín? Kokaín?" otočila som sa k Sabine.
Mykla plecom. "Nuda núti človeka uchyľovať sa k drastickým optreniam."
Akosi som netúžila vedieť o ďalších činnostiach, ktoré ju prinútila robiť nuda.
"A kto je ten chlap?"
"B7valý spolužiak," odvetila," mám styky s podsvatím, môj informátor."
"A zháňa ti bicykle?"
Ten spustnutý, nehcutný chlap sa vracal späť s dvoma napoly hrdzavými byciklami, na ktorých zrejem jazdili ešte aj pioniery s červenými šatkami.
"Tu máš," pivedal," a radšej už choď. Vždy, keď sa tu objavíš, niekto ma zatkne, alebo príde nejaký vysokopostavený kriminálnik a vyhráža sa mi...Nie je bezpečné poznať ťa."
Sabina sa uškrnula. " Ja viem." Vzala bicykel a otočila sa na odchod, ale ten chlap ju ešte zastavil.
"Sabi," oslovil ju.
"Áno?" otočila sa.
"Skús si na seba dať pozor, dievča."
Usmiala sa. Prekvapilo ma, že to bol úprimný, milý veselý úsmev.

PO hodine šliapania do pedálov som mala dosť. Hoci bolo pomerne chladno, pot sa zo mňa liala a pálilii ma stehná, no Sabina, ktorám bola oveľa úteljšia ako ja, tá neprejavovala nijaké známky únavy.
"Kam vlastne ideme?" opýtala som sa jej, keď sa asfaltová cesta zmenila na zabahnený chodník a stromov pribudlo. Navyše sme začali ísť do kopca. To bude svalovica!
"Ideme navštíviť istý mladý pár, " odvetila mi.
Terén sa zhoršil a my sme boli nútené zosadnúť. Sabina isto vykročila po rozbahnenom chodníku hore do kopca.
Po niekoľkých metroch sa pred nami objavila malá chatka, ukrytá v lone prírody. Malebné. Na um mi vyskočil opis z Hájnikovej ženy, dávno zabudnutého povinného čítanie z čias mojich stredoškolských rokov.
A Sabina sa bez veľkých okolokov vybrala priamo k nej, zaklopala na dvere, pomykala kľučkou.
"Anna, otvor, som Sabina, poslala ma tvoja kamarátka, Eva...mala o teba strach. Nie som polícia. Otvor tie dvere. prosím."
V zámke zaštrkotal kľúč a dvere sa pootvorili na tenkú škáru.
"Čo chcete?" ozval sa tichý hlas zvnútra.
"Pozhovárať sa," odvetila Sabina.
Dvere sa otvorili. Sabina vošla dnu a ja som ju znova len nasledovala.

Ocitli sme sa v malej miestnosti s horiacim ohňom v kozube,m pohodlným starým gaučom a malou kuchynkou. Uprostred izby stála mladá žena, vlastne dievča, a ustrašenými hnedými očami nás pozorovala.
"Je koniec," povedala obyvateľka chatky nešťastne," teraz sa to všetci dozvedia. Je koniec..."
Vyčerpane klesla na gauč a rukami si ochranne držala brucho.
"Nie, nie je to koniec," upokojila ju moja spolubývajúca, " prečo by aj mal byť? Nespáchala si nijaký zločin.
V očiach mladého dievčata sa zablysla iskierka nádeje. "Skutočne si to myslíte?"
"Už máš osemnásť," mykla plecami Sabina," otec tvojho dieťaťa tiež. Proste si odišla z domu, osamostatnila sa. Si dospelá. Niekde sa zaši a odignoruj ostatných."
Myklo ma. Rýchlo som pochopila, o čo tu ide. Nemôže jej dávať takéto rady!
"Sabina..." začala som, ale ona ma prerušila.
"Samozrejme Jana, všetko ti vysvetlím," povedala a ja som v jej hlase postrehla akýsi samoľúby tón," toto bol jeden z mojich najjednoduchších prípadov. Ale bol aj zaujímavý, to musím uznať...a trošku som oprášila jazdu na bicykli." Nechala som ju, nech pokračuje. Aj keď som už chápala, o čo ide. Nebudem jej kaziť radosť.
"Anna, tvoja kamarátka mi poskytla všetky lanká...Tvoj učiteľ baletu sa dozvedel, že si tehotná a nepáčilo sa mu, že mu odíde najlepšia baletka. Preto bol hnusný. A čo sa týka tvojho Rómea, ten býva v Žiline, milý, vzorný chlapec, ale rodičia mu chcú riadiť budúcnosť. Rýchlo som zistila, že jeho rodina vlastní chatu, ale kto by bol v takomto období na chate? Nuž, bolo mi jasné, že budeš tu. Rozhodla si sa s ním utiecť. A na to som prišla po polhodine brnkania na gitaru!"
"Áno..." odvetila budúca mamička mdlo.
"Tak, veľa šťastia do budúcnosti," Sabina vstala a oprášila si nohavice," tu sa moja práca skončila. Jana, ideme"
Sabina prešla okolo mňa, nechajúc zmätenú Annu napospas osudu. Venovala som nešťastnému dievčaťu súcitný úsmev, ale zase som len nasledovala Sabinu.

Je pravda, že pre Sabinu bol tento prípad nedôložetý a nezaujímavý, ale to len preto, leby jej chýbalo niečo veľmi, veľmi dôležité, ako som si nepríjemne uvedomila. Sabine chýba ľudskosť.
Na týchto mladých ľudí zabudla ešte v ten večer.
Ale mňa, mňa ich osud zaujal. Pretože som vedela, ako sa cítili. Plní ideálov o živote...
Neprekvapilo ma, keď som sa o niekoľko týždňov stretla s pánom Schreinerom (stále si myslel, že chcem dať dcéru k nemu na balet) a ten mi prezradil, že jedna jeho baletka otehotnela a chcela ujsť s nejakým chlapcom, ale zastavili ju rodičia. Prinútili ju ísť na potrat. A takto boli hneď od zárodku zničené dva životy.

Sabina sa vráti v poviedke Záhada muža bez tváre
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement