Démon z lesa (ukážka)

26. october 2014 at 9:32 | Simona Gray |  ukážky
"Ale pani moja, nie je múdre zostávať v lese po..." snažil sa namietať chlapec, ale Anlie ho prerušila.
"Ako sa voláš?" opýtala sa ho príkro.
Preglgol. "Gerdo, pani moja."
"Gerdo, ty veríš rozprávkam pre deti?"
"Pani, ja..."
"Odpovedz, áno alebo nie!" Anlie nikdy nemala s nikým strpenie.
"Áno, pani moja," odvetil napokon chlapec.
Anlie sa mu lepšie prizrela. Mal krátke, čierne vlasy, z ktorých mu tu- a tam trčala slama, umazanú tvár a páchol po koňoch. Nebolo možné si to nevšimnúť, konský smrad ich sprevádzal ako vyšli z brán Severného domu. V duchu si odfrkla. Eriethi vždy vedel, ako ju potrestať, aby jej uštedril lekciu. Vedel, že neznáša poverčivých ľudí a neverí báchorkám, ktoré deťom rozprávali staré ženy. Tak ju poslal zbierať drevo s tým najpoverčivejším a najvydesenejším chlapcom zo stajní, do lesa, ktorý bol domovom duchov, démonov, bludičiek, vlkolakov, stromákov a podobných príšer, ktoré držali deti Homon Silvar v bezpečnej vzdialenosti od lesa.
Prevrátila očami. "Sú to len rozprávky, Gerdo, "oznámila mu, "majú brániť chlapcom ako si ty, aby chodili sliediť do lesa."
Po týchto slovách zhodila zväzok konárov do snehu pri svojich nohách a vykročila hlbšie do nepriateľskej tmy lesa, kde stromy rástli najhustejšie a na zemi ani nebol sneh, pretože konáre nad zemou tvorili klenbu a sneh sa na nej zachytával.
Počula Gerda, ako za ňou kričí, ale ona ho nepočúvala - mala ho plné zuby a chcela ukázať eriethimu, že sa nebojí a z jeho trestu si nič nerobí. A okrem toho, už roky túžila po tom, aby mohla preskúmať túto časť lesa.
"Pani moja! Vráť sa! Tam je to nebezpečné!"
"Aj kráčať je nebezpečné, Gerdo, "zakričala za ním, na moment sa obzrúc, než sa znova zahľadela do šera pred sebou, "a predsa to robíme..."


Keď sa Aldrick pred pätnástimi rokmi vracal z Barramudiho zeme s malým uzlíčkom v rukách, vôbec netušil, že vychovávať Liu bude také ťažké, ani že to bude tak časovo a psychicky náročné. Keď mala štyri roky, našla korthlis jedného z kňazov a zjedla ho. Táto bylina v malých množstvách tlmí bolesti a znižuje horúčku, ale vo veľkom množstve pôsobí ako silná, halucinogénna droga a Anlie strávila nasledujúce tri hodiny naháňaním malých, chlpatých koníkov a ružových mačiek. Keď mala päť, pobila sa s kováčovým chlapcom a vybila mu prvý mliečny zub. On jej na oplátku rozbil ústa tak, že ešte dnes má na spodnej pere tenkú jazvu. O dva roky neskôr s tým istým chlapcom omylom podpálili stajne (oheň si našťastie hneď všimol koniar a zahasil ho) a potom sa schovali do kurína, kde prečkali pol dňa, kým ju vydesený a pološialený Aldrick konečne nenašiel. Keď bude staršia, nebude to také zlé, utešoval sa vtedy Aldrick, keď si každý večer ľahal do postele s boľavým chrbátom a strachom z toho, či sa Lia v noci náhodou nevykradne zo svojej izby a nepodpáli knižnicu. Nemýlil sa. Keď bola staršia, nebolo to také zlé. Bolo to trikrát horšie.
Dospievala dosť búrlivo.
Odvrávala mu, hádala sa, bola protivná a všeobecne robila pravý opak toho, čo jej prikázal. Hrala sa zo zbraňami.Liezla do polozrúcaných strážnych veží, ktoré stáli všade naokolo. Z toho Aldrickovi behal mráz po chrbte.
A utekala do lesa.
Nepomáhalo, koľko krát jej každý v Severnom dome prízvukoval, že les je už aj z kraja nebezpečný a že nesmie chodiť príliš hlboko, lebo tam číhajú temné sily, ktoré čakajú len ta to, aby sa na ich územie zatúlala živá, dýchajúca bytosť...Aldricka striaslo pri pomyslení na možnosť, že Lia by tam skutočne mohla zájsť.
Modlil sa k bohovi Noci, aby ju strážil.
***
Slnko už celkom zapadlo a skrz husté konáre len kde-tu preniklo mdlé svetlo malého kosáčika mesiaca, ktorý visel vysoko na oblohe. Lia pomaly začínala ľutovať svoju aroganciu a namyslenosť a želala si, aby nikdy nebola vstúpila pod klenby prastarých stromov- nemala strach, to nie. Ona sa nikdy nebála. Ale začínalo prituhovať a oni mali na sebe len tenké plášte. Bola hladná. Netúžila po ničom inom len po teplom jablkovom koláči a horúcej čokoláde.
A nariekajúci Gerdo jej rozdrásaným nervom nepomáhal. Nemotorný chlapec zo stajní zakopával o každý koreň, fňukal a ľakal sa každého lesného zvieratka, ktoré sa so zotmením prebudilo a prebehlo po zemi okolo nich.
"Pani, prosím, vráťme sa," prosil ju, keď za ňou kráčal stále hlbšie a hlbšie do lesa, "hovorí sa, že les je prekliaty, že nemôžeme chodiť blízko jeho srdca, pretože sa nám pomstí."
"Je to les," odvetila mu, pozerajúc pred seba, "nemôže sa nám pomstiť. A nemá na to dôvod - Homon Silvar s lesmi predsa vždy žli v súlade, nie? Prečo by sa les mstil dvom malým deťom?"
"Dobre, les možno nie," súhlasil s ňou, "ale čo bytosti, ktoré v ňom žijú?"
Anlie sa zasmiala a potriasla hlavou. "Nech sa ukážu," povedala, "ja sa ich nebojím. Nikdy som sa ničoho nebála."
"Každý sa niečoho bojí," namietol chlapec.
Anlie sa za ním konečne obzrela a uvidela ho, tvár mal poškriabanú od nízkych konárov, pomedzi ktoré sa predieral a tvár mu v šere svietila ako posmrtná maska, taký bol vystrašený.
"Som si istá, že ty sa bojíš mnohých vecí."
"Eriethi Aldrick hovorí, že je prirodzené, ak sa človek bojí, " snažil sa chlapec ubrániť svoju mužnosť, "hovorí, strach nemajú len blázni a tí, čo už nemajú čo stratiť."
Anlie ho ale nepočúvala. Niečo zaujalo jej pozornosť - niekoľko desiatok metrov pred ňou sa otvárala malá čistinka, zaliata mesačným svetlom a uprostred nej niečo ležalo.
"Čo je to?" opýtala sa nahlas a nečakajúc na chlapcovu odpoveď, rozbehla sa dopredu.
Počula Gerda, ako za ňou kričí, aby zastavila, pretože to môže byť nebezpečné, ale ona bežala ďalej, konáre ju šľahali do tváre a mrznúca zem jej vržďala pod nohami. A potom konečne zastala.
Uprostred čistiny ležala na zemi, napoly zasypaná snehom, mladá žena s vlasmi čiernymi ako havranie perá.
Nebola nijaká šanca, že by bola nažive - mala na sebe len nejaké tenké, biele šaty a mrzlo. Jej tvár bola takmer taká biela ako sneh, len pery mala tmavomodré.
Anlie stála na okraji čistinky a pozorovala ju. Premýšľala, kto bol taký hlúpy, že sa vybral do lesa len v takom chabom šate, v tomto ročnom období a tak bízko Ľadových hôr. Na moment jej napadol, či nebola bláznom, ktorý sa ničoho nebál, ani toho, že umrzne, ale rýchlo tú myšlienku vyhnala z hlavy, pretože ani ona sa predsa ničoho nebála.
"Pani moja, čo...." začal chlapec, keď ju konečne dobehol, no keď uvidel to, čo ona, stíchol.
"Mali by sme ju pochovať," povedal potichu.
Anlie pokrčila plecami. "Zem je zamrznutá, nemáme nijaké náčinie a len pred chvíľkou si sa chcel vrátiť."
"Tak sa vráťme a povedzme v Severnom dome, že sme ju tu našli. Mŕtvi sa nesmú nechávať len tak."
"Leží predsa v srdci temného lesa, kam nikto nevstúpi, pretože sú na smrť vydesení z toho, že sa im pomstí," napodobnila Lia jeho ufňukaný hlas.
"Si zvláštna, pani moja," povedal chlapec po chvíľke ticha.
"Len z polovice som Homon Silvar," pripomenula mu skutočnosť, ktorú vedel každý v Severnom dome, "je dosť možné, že to bude tým."
"Stretla si niekedy..." začal chlapec, ale Lia mu nedovolila dokončiť jeho otázku.

"Nie," odsekla mu a obrátila sa čistinke chrbtom, "mali by sme ísť."
 

1 person judged this article.

Comments

1 Gréti Gréti | Web | 26. october 2014 at 19:56 | React

Jednoducho úžasné ako vždy :333 Bude aj pokračovanie?
Anlie mi pripadá ako super postava, taká svojrázna a nevypočítateľná - nikdy sa nevie, čo vyvedie. A zároveň má krásne meno :3 To je skutočne reálne meno, alebo si si ho vymyslela sama? Pretože o takomto niečom som zatiaľ nepočula :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement