Otroci

15. november 2014 at 8:51 | Simona Gray |  I write
Ehm...
Neberte to vážne. Bol večer a ja som sa mala učiť, tak som písala kraviny...

Jej prsty sa po klávesnici hýbu s väščou prirodzenosťou ako sa nohy tanečnice dotýkajú zeme. Oči skenujú webové stránky, prevrátený obraz html adries sa jej prenáša do mozgu, vpaľuje sa do neho...
Ešte pár minút...
"Anna?"
Neodpovedá. Asi ani nepočula, že ju niekto volal, a ak aj hej, tak to vytesnala zo svojej mysle, pretože v tej chvíli to nepatrí do jej sveta.
Do jej virtuálneho sveta.


"Anna, dopekla, čo keby si to nachvíľu vypla?"
Tentokrát počuje, ten hlas je príliš hasný na to, aby sa dal len tak vypnúť, a jej mozog dá telu pokyn na vykonanie reakcie.
Podráždene odsunie stoličku, ktorá nepríjemne zavŕzga a zaklapne notebook; tok informácií sa preruší a systém sa uloží do spánku, čakajúc na ďalšie spustenie.
Vstane od stola a pomaly, šuchtavo prejde ku schodom.
"Čo je zase?!" zakričí, dávajúc najavo svoje podráždenie z núteného prerušenia jej činnosti.
Dolu na schodisku sa objaví nahnevaná tvár jej matky. "S kým si to myslíš, že sa rozprávaš?"
"S tebou...?" Nadvihne obočie a vystúha grimasu. Jej matka si len rezigovane povzdychne, príliš unavená na nezmyslenú hádku s tínedžerkou, ktorá má vždy pravdu a je schopná to dokázať tými najnemožnejšími argumentmi. A nikdy sa nebojí povedať slová, ktoré bolia.
"Choď na chvíľu od toho Internetu. Si na ňom závislá!" Už dávno však vie, že výčitky sú zbytočné, nepomôžu; nikdy nepomáhali.
"Všetci v mojom veku sú," odsekne jej dcéra z horného poschodia.
"Prosím, Anna, choď sa na chvíľu prejsť. Vieš, ako je pekne?"
Počuje, ako si to, čo vyrástlo z jej malého dievčatka odfrklo a ona si opäť raz uvedomí, ako veľmi ju stráca, deň za dňom je od nej stále ďalej a ďalej, ruch a technológie nového stročia, jeho ideológie a hodnoty jej ju unášajú preč.
Nevie, ako ju udržať.
Ale ešte nemôže byť až tak veľmi stratená, pretože po chvíli ticha sa ozve nejasné mrmlanie, ktoré by sa dalo preložiť ako súhlas, dvere na jej izbe sa zatvoria a ona počuje buchot šatníka.
Trohu sa pousmeje a povie si, že je to len puberta, upokojuje sa tým, že aj ona by taká bola, keby mala v jej veku notebook a Internet.
Potrebuje si skontrolovať svoju mailovú schránku, hoci tak už urobila pred polhodinou, keď vychádzala z domu a vie, že jej aj tak nikto medzi tým nenapísal.
Musí sa prihlásiť na facebook, odpovedať na správy, skontrolovať timelines jej priateľov a updatnúť si vlastný status.
Ibaže nikde nie je nijaké posraté wi-fi a ona nemá chuť sa vracať domov, kde by sa zase len hádala s matkou..
Frustrovaná, sadne si na lavičku a poobzerá sa okolo seba.
Je jeseň, vlhko a chladno, hnijúce lístie tvorí na zemi mazľavú,žlto-hnedú zmes pripomínajúci výkaly a na horách sa stále drží mla.
...čo od nej matka chce, aby robila v takom počasí?!
Liezla jej na nervy, čím ďalej ,tým viac.
Vypni ten počítač.Uprac si izbu. Odlož ten mobil. Choď sa učiť, máš zlé známky. Nechaj ten tablet na pokoji. Dokážeš vôbec dýchať, ak nie si online?
Hej, predstav si, že dokážem.
Občas premýšľala nad tým, čo robila jej mama, keď bola v jej veku.
Ako trávila svoj voľný čas bez Ipadov, notebookov, najnovšieho výrobku od Apple a nespočítateľných biteov najrozličnejších informácií vzdialených len jedno jediné klikutie.
Asi chodievala do pionierských táborov. Pochodovala po uliciach na sviatok prvého mája v sprievode, zatiaľ čo na všetkých padal rádioaktívny dážď, lebo nebolo technológie, vďka ktorej by sa o udalostiach v Černobyľe boli včas dozvedeli.
Dnes by o niečom takom, o katastrofe takého rozsahu, vedel celý svet s len niekoľko minútovým meškaním, vďaka neviditeľnej sieti, do ktorej bola zamotaná celá zemeguľa.
Anna sa ale nikdy nezaoberala tým, že je to istiaca sieť alebo pavučina.
Povzdychne si a vyberie z vrecka kabáta mobil, aby skontrolovala, či tam predsa len nie je nejaká dostupná sieť. Nejaký tichý hlas v jej hlave hovorí "no tak, nechaj to tak....pozrieš si to doma". Ale ona nedokáže odolať. Nikdy sa nepokúšala odolať.
S novou dobou prichádzajú nové závislosti a ľudstvo si vytvorilo jednu neuveriteľne silnú, závislosť, ktorej sa nechce vzdať a nepriznáva si ju, hoci ho postupne otupuje a mení ho na opice sediace na zemi. Hľadia do blikajúcich obrazoviek a nevšímajú si tigra, ktorý sa k nim blíži, zakráda sa v tme za svetlom vyžarujúcim z ich Ipodu.
Prekvapivo, mobil jej zobrazuje jednu dostupnú sieť. Human_slave. Bez premýšľania klepne prstvom na "connect" s takou silou, akoby to bol prívod kyslíka a ona sa až doteraz dusila.
Jej matka maa pravdu. Nemohla dýchať, ak nebola online.
Otvorí oči, ale hneď je nútená ich zažmúriť. Oslepujú ju silné svetlá zavesené niekde vysoko nad ňou, odrážajúce sa od leských, metalicky vyzarajúcich stien všade okolo nej.
Kde to je...?
Nebola len pred chvíľkou na lavičke v parku...?
A chytila tam wi-fi....V parku našla wi-fi sieť....
Zmätene sa posadí a poobzerá sa okolo seba. Uvedomí si, že dovtedy ležala na studenom, kovovom stole, takom, aké uazujú vo filmoch buď v nemocničných sálach, alebo v dúpätiach šialencov.
Kde to, dočerta, je?
Zloží nohy zo stola . Je bosá, Oblečenú má nemocničnú košeľu s bodkami a na zápastia jej niekto pripol dva náramky
Stalo sa jej niečo? Má amnéziu...? Odpadla vtedy v tom parku a teraz je v nemocnici...?
Ibaže na náramkoch, ktoré vám dajú v nemocnici, býva zvyčajne vaše meno.
Na tých, ktoré má ona, ale meno nie je.
Len dve slová a dve tlačidlá. Jedno zelené. Druhé červené.
Connect.
Disconnect.
Musí zavolať mame. Vie vôbec, že je tu...? A kde vlastne je to "tu..."?
Začína ju zachvacovať panika. Srdce jej v hrudi začína byť rýchlejšie, krv jej cez telo pupmpuje prudšie...
Musí niekoho nájsť.
Musí tu byť niekto, kto jej povie, čo sa jej stalo.
Postaví sa a zamieri k zatvoreným dverám pred sebou. Izba je maličká, stačia dva kroky a je pri nich, ruku má na kľučke a otáča ňou. Nie je zamknuté.
Otvorí a ocitne sa na príjemne osvetlenej chodbe s hnedým kobercom, i keď steny sú stále biele a po bokoch sú maličké okienka, ako v lietadle.
Zvedavá, podíde k jednému z nich a vzápätí zmätene zaspätkuje,
Je tam...To nie je možné.
Postaví sa na špičky a pozrie sa opäť, zadržiavajúc dych.
Vonku je temnota. A v tej temnote žiaria svetielka, niektoré ďaleko, iné blízko, a ona vie, že sú to hviezdy, pretože niektoré sú tak blízko, že vidí, ako spaľujú hélium a vodík, umierajúce hviezdy, ktoré sa čoskoro zmenia sa obrov, alebo červených trpaslíkov. .. V diaľke vidí akúsi fialovo- ružovú hmlu, oblak, v ktorom blikajú biele svetielka.
To je hviedza hmlovina, spomenie si na hodiny fyziky, to je miesto, kde sa rodia hviezdy...
"Claim your purpose."
Hlas ju tak prekvapí, že poskočí a srdce jej takmer vyskočí z hrude.
Obzrie sa. Stojí pred ňou nízka žena v bielom obleku, hnedé vlasy má zaviazané do perfektného uzla a po bokoch tváre má akési pliešky, smerujúce spod ušných lalôčkov až ku kútikom jej očí.
Tie oči sú však bezvýrazu a keď znova prehovorí, ani v hlase jej necítim nijaké emócie. Annu z toho zamrazí.
Neznáma vyberie z vrecka svojho bieleho saka akýsi zvláštny predmet a keď nim zamieri na Annu, nepríjemne zapípa a zasvieti načerveno.
"Unit AN4563A08 has awoken from the artificial sleep."
"Čože?" opýta sa a stále zvažuje možnosť, že je to nejaký zvláštny sen.
"We were assuming that english is international language of the mankind," povedala neznáma, stále bez prejavu akýchkoľvek emócií, "you are supposed to understand."
"Kde som...?" opýtala sa.
"Your current position is spaceship Netherland C678. We are travelling through the space till we reach our destination."
"Čo tu robím?" Je príliš nervózna na to, aby so ženou hovorila po anglicky a navyše sa jej nezdalo, že by mala problém porozumieť.
"You are our fuel."
Po chrbte jej prejde mráz a dúfa, že jej znalosti angličtiny nie sú dobré a neznáma nepovedala to, čo práve povedala.
"Čo to znamená?"
"You are our fuel," zopakovala žena bez emócií, zahľadiac sa na ňu.
To je nemožné. To je šialené.
Ale Anna videla celkom dosť sci-fi filmov aby si dala dokopy aspoň nejaký scenár. V mysli sa jej vynorí Matrix a striasie ju.
"You´ve had a choice."
"Prosím?"
"You chose to connect."
Pohľad jej padne na náramky na jej zápaätiach. Dva náramky. Dve tlačítka. Dve slová.
Connect.
Disconnect.
"Je toto budúcnosť?" chce vedieť. Až teraz si uvedomí, že už nejakú dobu ustupuje dozadu. Stojí pri stene. Niet kam ujsť. "Je toto budúcnosť, kde vám ľudstvo robí otrokov?"
"Affirmative."
"Prečo to robíte...? Kto vlastne ste?" Musí uznať, že je to trochu vzrušujúce. Na moment jej preblesne hlavou, že je teraz ako hrdinka nejakého filmu, odvážna a neohrozená, a zachráni celé ľudstvo. Ten moment je však rýchlo preč a ona je opäť len Anna, nemožná Anna závislá na sociálnych sieťach, asociálna Anna, ktorá je vydesneá a chce ísť domov, nech sa jej núkajú akékoľvek dobrodružstvá.
"We are the Web. You created us. It was your choice. Humanity had a choice."
Čaká. Čaká, že tá robo-žena, ten android k nej príde a rozloží ju na molekuly nejakým modrým svetlom, a už nemá kam ísť, pretože je za ňou len stena, njaké dvere, ako to býva vo filmoch, v ktorých hrdina vždy unikne v poslednej chvíli. Tak si len čupne na zem a schúli sa do klbka, kolená si objíme rukami a dúfa, že to nebude bolieť,
Ibaže nič také sa nestane a tak zodvihne hlavu.
Žena tam stále stojí, nejaví o ňu nijaký záujem a hľadi za ňu. A opakuje. "You have a choice. It is your desicion to made. Everybody has a choice."
Pohľad jej opäť padne na náramky a začína jej svitať. Pomaly sa postaví.
"Môžem si vybrať?" opýta sa.
Na stotinu sekundy sa jej zamarí, že na androidových perách vidí akýsi náznak úsmevu.
"Affirmative."
Červené tlačítko.
Stlačí "disconnect" s takou silou, akoby to bol prívod kyslíka a ona sa až doteraz dusila.
Keď znova otvorí oči, je vo svojej posteli a spoza žalúzií presvitajú oranžové lúče vychádzajúceho slnka. Chvíľu len nehybne leží, užívajúc si ten moment.
Bol to len sen, opakuje si v duchu, nič, len divný, nepríjemný sen.
Potom vstane a oblečie sa do školy, zíde dole na raňajky a pozdraví mamu.
Hoci je presvedčená o tom, že to bol určite len sen, obmedzí používanie akýchkoľvek wi-fi.
Len keby náhodou...
Len keby to náhodou nebol sen...
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Romanus Von Rayne Romanus Von Rayne | Web | 16. november 2014 at 13:59 | React

Je to vidieť. :D

Má to myšlienku, no v niektorých dosť zásadných veciach sa mýliš... Ale to by bolo na dlhšie. :-)

Páčilo sa mi však spracovanie virtuálneho prostredia a pani administrátorky. Niektoré scény by som možno spravil akčnejšie... Ale to bude tým, že som chalan. :)

Anyway, well done Lady Gray! :-D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement