That´s my man 2/2

25. november 2014 at 17:35 | Simona Gray |  I write
Gréti, pýtala si sa, kedy bude pokračovanie...pokračovanie už je :D Uži si to.

"Nič sa nedá robiť," povedala. Z očí jej vytekali krvavé slzy. Jej bielka pomaly menili farbu.
"Mark, prosím," požiadala ho ešte raz trasúcim sa hlasom.
Len prikývol. Jeden pohyb.
Znova prešiel ku skrini a vytiahol z nej dlhú pušku. Patrila jeho strýkovi. Bol vášnivý lovec.
Mark z nej nikdy nevystrelil.
Chvíľu mu trvalo, kým ju trasúcimi sa rukami nabil.
"Milujem ťa," šepla Lujza a potom to už viac nebola ona.
Namieril. Zavrel oči a stlačil spúšť. Jeden pohyb.




Prešlo niekoľko mesiacov a ľudská civilizácia bola v troskách. Preživší sa skrývali, putovali po krajine, hľadali miesta, kde neboli nakazení.
Už nezostal nikto, kto by udržoval vo svete poriadok, nikto, kto by ubezpečil ľudí, že je všetko pod kontrolou a že vláda pracuje na riešení.
Všetky firmy, ktoré zásobovali ľudstvo najrôznejším tovarom zanikli, pretože ich nemal kto riadiť. Kravatované šelmy už prestali zvádzať ten nezmyselný boj o peniaze a moc, prestali hrať do patetické divadlo, už nepredstierali, že sú vážnymi majiteľmi akcií na burze a že vládnu Wall Street.
Podľa Marka sa ale v mnohých ohľadoch stal jednoduchším
Ľudia sa už viec nezaoberali vecami, ktoré sa im predtým zdali ako strašne dôležité životné problémy, žiadne feministky nepobehovali nahé po uliciach metropol, liberály už neviedli protesty, už nebojovali za povolenie manželstva medzi homosexuálmi a pacifisti neviedli nezmyselné kampane za mier vo svete, ktoré aj tak nikomu nepomáhali.
A na uliciach ste už nevideli nijakých zarastených poslov božích, ktorí vás varovali pred koncom sveta.
Pretože svet už dávno skončil.
Mestá bol celkom vyľudnené, boli tam len nakazení, tí, z ktorých sa stali večne hladné, ľudské mäso požierajúce monštrá.
Miliónové mestá plné svetla, mestá, ktoré nikdy nespali, ktorých svetlo žiarilo jasnejšie ako hviezdy odrazu zhasli a ponorili sa do nepokojného spánku plného nočných môr.
To bol koniec sveta; zomieral ako každá ľudská bytosť, ktorú kedy zrodil: v tme, tichu a samote.

Istý čas bol s neveľkou skupinou chlapov, ktorý križovali krajinu v džípoch, s puškami a mačetami v rukách. Rozháňali skupiny Premenených, zapaľovali ich hniezda a zabíjali ich.
Vydržal s nimi dva mesiace; nenašiel uspokojenie v odsekávaní hláv tých, ktorý sú už dávno mŕtvi a nevrátia mu jeho ženu ani deti.
Jonathan, vysoký černoch s holou lebkou tvrdil, že robia ľudstvu láskavosť, že na svete sú stovky skupín ako je tá ich, a čoskoro vyčistia Zem od všetkých Premenených.
To je hlúposť, hovoril si Mark, je ich príliš veľa. Najprv treba nájsť liek, inak sa ľudstvo nezachráni.
Jonathan taktiež rád opakoval, že Premenení boli božím trestom; že ľudstvo dosiahlo príliš vysoko a stratili rešpekt pred Bohom, že chceli dosiahnuť až do neba a tak zoslal anjelov spravodlivosti, aby očistili Zem od hriešnikov a neveriacich, smilníkov a vrahov, násilníkov a klamárov, tak, ako zoslal kedysi na svet veľkú potopu, ktorú prežil len Noe a jeho verní.
Mark najprv nepochyboval o tom, že Jonathan zošalel, rovnako ako mnoho ďalších, keď vysvitlo, že všetko je stratené, ale potom si uvedomil, že Jonathan bol zrejme šialený už predtým a vďaka tomu prežil až doteraz. Samého seba pokladal za Noeho a vyhlasoval, že Božie kráľovstvo je blízko a On čoskoro zostúpi na Zem, aby oddelil plevel od pšenice.
Mark ale nemal jeho presvedčenie, nemal nič, vďaka čomu by vítal nový deň a bojoval o ďalší. Tak si jedného dňa pobalil svojej veci a pobral sa ďalej.

Čoskoro sa naučil, že ak chce prežiť, musí dodržiavať TOR: ticho, osamote a rýchlo. Väčšie skupinky ľudí priťahovali Premenených ako lampa mole a keď sa pohyboval potichu a rýchlo, mal väčšiu šancu im uniknúť, keďže oni sami boli pomalí a nemohli utekať, len sa nekoordinovane potácali za zvukom a pachom krvi. To bola ďalšia vec, ktorú sa naučil - Premenený boli ako žraloky, dokázali pár kvapiek krvi zacítiť na kilometre ďaleko a preto si musel dávať pozor na každý škrabanec.
Chvíľu cestoval s jedným dievčaťom - bola mladá a krásna a každý deň mohol byť ten posledný. Volala sa Jane a ničoho sa nebála viac, ako nakaziť sa. Rozprávala mu, že sledovala svoju mladšiu sestru, ako sa premieňa, hovorila mu, ako plakala a prosila ju, aby ju spoznala, ale ona bola už preč. Keď mu to hovorila, po lícach jej stekali slzy a nikdy nebola v jeho náručí menšia ako v tých chvíľach.

"Ak sa to stane...ak sa nakazím...zab...ukončíš to?"
Ležali spolu na tráve, bok po boku, ruka v ruke, hľadiac na hviezdy, ktoré boli jasnejšie ako pred rokom. Mestá totiž už viac nevydávali svetlo, ktoré by zatieňovalo ich jas. Už viac nie.
"Áno," odvetil jej po chvíli. "Nechám ťa ísť."
"Nedovolíš...aby som sa zmenila...?" Podoprela si hlavu rukou a pozrela mu do očí.
Usmial sa. "Nikdy," povedal.
Tiež sa usmiala a naklonila sa, aby ho pobozkala. "To je môj chlap."

Prechádzali cez Nevadu, keď sa to stalo; Premenených bolo príliš veľa a jeden z nich stihol Jane uhryznúť. Mark jej ranu vyčistil a obviazal a obaja mlčali. V ten deň už ďalej nešli, len tak, aby sa dostali z územií Premenených.
Prestreli si deky na zelenej tráve a ležali jeden vedľa druhého, pozorujúc hviezdy na oblohe. Robievali to často, ale táto chvíľa bola výnimočná. Jednou rukou ju držal za ruku, druhú mal zaborenú do jej vlasov. Pofukoval teplý vetrík; bolo leto, ale i napriek tomu cítili, ze Janeina pokožka je čoraž studenšia.
"Milujem ťa," povedala a nahla sa, aby ho pobozkala.
"Aj ja teba."
"Si môj chlap." Pozrela na neho a usmiala sa. Nepoznal nikoho, kto by sa usmieval krajšie, ako ona. Oči jej pri tom žiarili ako hviezdy.
"Ja viem," povedal a posadil sa. Ona zostala ležať. Jej bielka začínali pomaly ale isto červenieť a on mal zrazu déja-vu. Sadol si k nej a zdvihol ruky k jej krku.
"Milujem ťa," zašepkala a neprestávala sa usmievať. Mark zovrel svoje ruky okolo jej krku.
Už nemal nijaký cieľ, nevedel, kam má ísť. Len sa túlal naprieč Amerikou, prechádzal cez ruiny, ktoré kedysi bývali mestami a občas trpko premýšľal nad tým, že sa veľmi nelíši od chodiacich mŕtvol okolo neho. Občas uvažoval o tom, že by možno bolo jednoduchšie vzdať sa, prestať bojovať a pridať sa ku stovkám rozpadávajúcich sa ľudských tiel v pohybe, ale bol príliš zbabelý. Príliš sa bál toho, čo by bolo potom. Bál sa byť naveky uväznený medzi životom a smrťou, kým ho neoslobodí nejaký fanatik ako Jonathan a nevrazí mu sekeru do lebky.

Po niekoľkých mesiacoch si ale všimol, že Premenených bolo okolo neho čoraz menej; nevedel, či to bolo tým, že prišli mrazy a tie ich spomaľovali ešte viac, alebo či bol Jonathan a posádka jeho Archy skutočne úspešní, ale nachádzal len nevládne polorozpadnuté telá, ktoré, ako sa zdalo, konečne našli pokoj.
Vždy so sebou nosil trocha benzínu a zápalky, a všetky mŕtvoly ktoré našiel, spálil. Mŕtvi si zaslúžia dôstojný pohreb, pomyslel si vždy, keď pozoroval plamene oblizovať zničené schránky, ktoré boli kedysi dávno ľuďmi.
Ako Premenení mizli, do krajiny sa pomaly začal vracať život. Preživší, ktorí boli dovtedy ukrytí pod zemou, v horách alebo za vysokými plotmi či múrmi taktiež spozorovali úbytok nakazených.
Zvláštne, myslel si Mark, nech sa stane čokoľvek, ľudské inštinkty sú silnejšie než akákoľvek katastrofa. Kedysi sme všetci žili v divočine a inštinkt prežitia v sebe neuhasíme ani po stáročiach prežitých v bezpečí vysokých múrov. Keď ide do tuhého, bojujeme. Nič nás nezničí.

Zimu prečkal v malej dedine obohnanej dreveným plotom niekde v Maine. Počas zimných mesiacov zaregistrovali pár útokov Premenených, ale väčšinou boli len po dvoch- po troch a nepredstavovali nijakú hrozbu.
Tam stretol Lysu. Bola nízka, mala čierne vlasy a červené líca. Vlastnila hostinec, v ktorom sa ubytoval. Jej manžel bol jedným z prvých Premenených, hovorila mu, jedného dňa ochorel a zomrel. Potom sa ale vrátil, cvakajúc čeľusťami a siahajúc jej po krku.
Hovorila o tom nezúčastnene, akoby sa jej to netýkalo. Hovorila mu o tom, keď prestierala drevené stoly na večeru a zapaľovala sviece, pretože elektrina bola už dávno preč. Ľudstvo sa vrátilo do stredoveku, tvrdila, keď ho bozkávala na ústa, ale to je v poriadku. Život je takto ľahší. Jednoduchší.
Možno to bol skutočne boží trest, ako vyhlasoval Jonathan. Možno ľudstvo skutočne dosiahlo príliš veľa a bolo načase, aby si to uvedomili a vrátili sa o pár krokov dozadu. Či tento trest skutočne prežili len spravodliví a veriaci, to Mark nevedel. On sám prestal veriť v akéhokoľvek Boha v momente, keď namieril zbraňou na svoju manželku a vystrelil.
Dodnes ho to mátalo v snoch; nebolo hádam noci, kedy sa nezobudil s výkrikom a celkom spotený, ťažko dýchajúc, kým si neuvedomil že je po všetkom a vedľa neho pokojne spí Lysa.
Všetko je v poriadku, opakoval si, uplynuly štyri roky a po Premenených ani stopy.
Vedľa v izbe spali ich dve deti. Všetko bolo v poriadku.
Ľudia prežili. A prežijú. Nech sa stane čokoľvek.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Gréti Gréti | Web | 9. december 2014 at 18:25 | React

Jój, ďakujem :333 (ospravedlňujem sa za svoje oneskorenie :D).
Po prečítaní tvojich príbehov sedím nad prázdnym políčkom pre komentáre neskutočne dlho, nevediac, čo napísať, pretože neviem, ako by som lepšie, než jednoslovne (na viac, obratá o slová, nemám.) vyjadrila svoje dojmy. Super. Úžasné. A zároveň sa bojím k niečomu obrovskému vyjadriť niečím prázdnym a omieľaným. Tak sa teraz pokúsim o niečo. Ehm... Viac duchaplné? :D
Postrehla som vetu "Ľudia sa už viac nezaoberali vecami, ktoré sa im predtým zdali ako strašne dôležité životné problémy..." a neskutočne sa mi zapáčila. Vystihla to čo mala - skritizovala dnešnú spoločnosť a to dokonca spôsobom, ktorý mi je veľmi srdcu blízky :3
Jonathan zo svojimi názormi bol skvelá postava - netuším, čo iné k nemu povedať, tak veľmi sa ti vydaril :D Exot k pohľadaniu xD
Bolo mi ľúto Marka, ktorý prišiel aj o druhú priateľku. Zvláštne však bolo, keď si ešte do tretice našiel tretiu a mal s ňou deti. Mám z toho zmiešané pocity, teraz neviem, čo si o ňom mám myslieť :D Za to jeho úcta k mŕtvym bola príkladová.
Obdivujem ťa, že si dokázala tak rozsiahly dej skrátiť na niekoľko strán a predsa si z neho nič podstatného nevynechala. Dokonca si do toho vložila úžasné myšlienky a názory na ľudí a spoločnosť a to všetko. Ja skutočne neviem, ako to sakra dokážeš. Som ohromená - ako vždy :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement