Smrť prišla ráno

1. january 2015 at 10:45 | Simona Gray |  ukážky
Len úryvok z poviedky, ktorú práve píšem. Predstavte si, že sa preberiete uprostred lesa, špinavý od krvi a nepamätáte si, čo sa stalo. Zahráva sa s vami vaša myseľ, alebo je to celkom inak...?
Poprosím o nejakú konštruktívnu kritiku, darlings.


Ona niekoho zabila.
Panebože, ona niekoho zabila!
Musí sa toho zbaviť.
Musí sa zbaviť dôkazov a potom zistí, čo sa vlastne stalo.
A čo keby išla nájsť nejakú pomoc...?
Aby ju hneď zatkli?!
Nie. Zbaví sa toho noža a zistí, čo sa stalo.
Z očí sa jej začínali drať slzy. Zdvihla sa zo studenej zeme, trošku sa čudujúc, že jej vôbec nie je zima - bolo predsa chladno a ona tam zrejme ležala väčšinu noci.
Čo sa jej stalo?
Čo urobila?!
Trasúcimi sa rukami siahla po noži. Plastová rúčka bola klzká od krvi. Alebo to bola krv na jej rukách? Na to už predsa nezáleží.
Ten nôž nikdy predtým nevidela - trochu sa jej uľavilo. Ak jej nepatrí, nikto ju s ním nemôže spojiť.
Odtlačky prstov, ty hlupaňa.
Zbav sa ho!
Chytila ho teda pevne do ruky a začala sa potkýnať nijakým kontkrétnym smerom.
Len preč.
Musí preč.
Medzitým sa snažila rozpomenúť sa na aspoň nejaké udalosti z minulej noci, ale na nič neprichádzala.
Musela byť opitá.
Och, bože, ako sa len z tejto kaše dostanem?
Len pokoj, Lucy, snažila sa upokojiť, čokoľvek si urobila, urobila si to v sebaobrane.
A čo ak nie...? Ozval sa ďalší tichý hlások v jej hlave, ten, ktorý sa prebúdzal v poslednej dobe až príliš často, zabudla si na tú vázu spred dvoch mesiacov...? Keď si len tak, z ničoho nič, dostala chuť niečo rozbiť, hm...?
Mlč. Drž hubu!
Možno to bol nejaký milý muž...pekne sa na teba usmial... a ty si si povedala, že ho zabiješ. Lebo si na to mala náladu.
BUĎ UŽ TICHO!
Klesla na kolená do vlhkého lístia, blato sa miešalo s krvou. Špinavé ruky si pritlačila na uši, akoby tak mohla umlčať ten trýznivý hlas vo svojej hlave.
Ale hlasy, ktoré sa ukrývajú vo vašej hlave a doháňanie ľudí k šialenstvu patrí medzi ich záľuby len tak neumlčíte.
Niekoho si zabila, niekoho si zabila...Tým nožom, ktorý držíš v ruke...
Nemohla nikoho zabiť...určite....určite by si niečo také pamätala!
Si si istá....? Tú vázu si si nepamätala...ani to zrkadlo...ani škrečka tvojej sestry, keď ste boli malé...A pamätáš, čo vtedy povedala tá psychologička...keď sa stane niečo strašné, pred čím ťa chce tvoja myseľ uchrániť, tak to jednoducho vymaže z tvojej mysle...Zaobalí to...dá k tej udalosti betónovú stenu...
MLČ!
Mala pocit, akoby jej šla prasknúť hlava.
Načo vôbec išla do toho baru...? Mala zostať doma, mala predpokladať, že sa niečo také stane...
Presne tak, Lu, ozvalo sa opäť jej podvedomie, najlepšie by bolo, keby tvšetkých, ako si ty, navliekli do krásnej, bielej zvieracej kazajky a zavreli ich do blázinca, kde by na nich dávali pozor mrzutí doktori s neochotnými sestričkami, a s času na čas by na niektorom z vás vyskúšali lobotómiu, alebo elektrošoky...
To sa už nerobí. To bola minulosť.
...Chceš to risknúť...?
Niekto ide.
Rýchlo sa postavila, zvierajúc rúčku noža tak silno, až jej obeleli hánky. Počula praskať vetvičky, šuchotať lístie.
Musí sa skryť.
Les okolo nej bol našťastie dosť hustý, stromy boli staré a ich kmene poskrúcané a hrubé. Skôr, ako uvidela pôvodcu prichádzajúceho hluku, prikrčila sa za najbližší strom obkolesený vysokými kríkmi a pritisla sa k jeho kôre, akoby s ňou chcela splynúť, zvierajúc nôž oboma rukami.
...pripravená bodnúť kohokoľvek, kto by sa tu objavil...
Nepovedala som ti, že máš byť ticho...?
Povedala. Niekoľkokrát. Ale ja som tvoja súčasť, veď to vieš.
Rozhodla sa, že od tej chvíle bude svoje podvedomie jednoducho ignorovať. Má teraz na starosti iné problémy ako sa vysporiadavať s vlastnou, šialenou mysľou.
Kroky sa priblížili.
Zažmúrila oči a želala si, aby bola niekde inde.
Hej, dievča, mohla by si mi na chvíľu venovať pozornosť...
Skutočne nie je vhodná chvíľa.
Zatajila dych, nôž zvierala v rukách tak pevne, až jej začali meravieť prsty.
Neznámy prešiel okolo nej.
Nevšimol si ju.
Odvážila sa otvoriť oči a ponad kríky sa jej naskytol pohľad na jeho hlavu.
Prižmúrila oči.
Je nám povedomý, všakže?
Hnedé vlasy.
Dlhé.
Pestované.
Rovnako ako zvyšok jeho tela.
Čuš.
Spomeň si. Je to tam. V tvojej hlave. Len si spomeň. Tá udalosť, pred ktorou nás chce tvoja hlúpa myseľ ochrániť. Daj ten blok preč. Spomeň si.
Nechcem si spomenúť.
Nikdy si neoplývala hrdinstvom. Nesmieš si klamať. Spomeň si!
A tak si spomenula.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Debbie Debbie | 16. january 2015 at 21:07 | React

Vypadá to zajímavě :) moc se mi líbí tvuj styl psaní...len tak dále, Gray :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement