Ticho

2. january 2015 at 17:05 | Simona Gray |  I write
Dnes má moje wifi väčšie výkyvy nálad ako ja a Klobúčnik dokopy.
Nechávam vám tu poviedku , ktorú som písala už dávnejšie a pokúšala som sa v nej o vyvolanie pocitov stiesnenosti. Dajte mi vedieť svoje pocity. Teraz si idem sťahovať What´s eating Gilbert Grape a budem sa modliť, aby mi nevypadlo wi-fi.


Ticho bolo vzácne.
Ojedinelé.
A predsa si ho nedokázali užiť, nedovolili si ponoriť sa do neho, pretože vedeli, že je to falošné ticho; falošná uspávanka, ktorá ich všetkých mala ukolísať do falošného pocitu bezpečia.
A pre človeka nie je nič nebezpečnejšie ako pocit bezpečia.
Prestanete tak byť opatrný, nedávate si pozor, púšťate sa do hlúpych činov. Neobzeráte sa ponad plece tak často, akoby ste mali, ignorujete varovné signály, ktoré vám vysiela váš šiesty zmysel, nedbáte na to šteklenie na zátylku, ktoré tak často býva predzvesťou niečoho zlého.
A tak tam všetci stáli napätí, v to tiché zimné ráno, čakajúc na vlak, ktorý aj tak nepríde. Dych sa im zrážal na paru, prsty sa im menili na ľadové cencúle a snažili sa nepozerať na vojakov ukrytých v plechovom zákryte neďaleko.
Vedeli, že ticho už nebude trvať dlho.
Deti sa chúlili k svojim matkám, ktorých strhané tváre plné strachu sa dvíhali k oblohe, ako pri modlitbe.
Obaže ony sa nemodlili.
Preklínali nebesia.
Preklínali nebesia a to, čo na nich zosielali.
Nebo bolo zatiahnuté a v skorých ranných hodinách bolo ešte šero. Občas sa dvihol slabý vietor, ktorý zlovestne rozkolísal holé, kostnaté prsty stromov, rozozvučal zvonkohru na priedomí ktoréhosi z blízkych domov a naplnil tak ticho pochmúrnou, ulovestnou kakafóniou.
Čakali.
Čakali na smrť.
Nejaké dieťa prekočila smrtka, v kŕči smrteľného strachu sa pritúlilo ešte bližšie k svojej matke, v márnej domnienke, že ho ochráni pred zlom, smrťou a kovovým dažďom, ktorý mal každú chvíľu prísť...
"Mami, ja sa bojím," zašeptalo a pár ľudí od nešťastnej matky odvrátili pohľad.
Ticho sa ešte zintenzívnilo a všetkých pemkol šialený strach.
Cítili, čo má prísť.
Nejaký muž to napätie nevydržal; bol mladý, s koženou taškou visiacou po boku. Asi študent, ktorý sa chystal do školy vo chvíli, keď ho vojaci násilím odviedli na tú stanicu smrti.
Vybehol zo skupiny, v ktorej ho prinútili stáť, šialene sa smial, v očiach mal divoký pohľad.
"Svine!" kričal smerom k mlčanlivým vojakom, ktorých príkazy urobili sudcami a katmi zároveň.
"Dúfam, že všetci zhoríte v pekle..."
Zohol, zodvihol z koľajníc kameň a hodil ho smerom k vojakom skrytým pod kovovým prístreškom.
Tých to pobavilo.
Jeden z nich sa načiahol, vzal kameň do ruky a s úsmevom naň pozrel. Mal okolo štyridsať a bol hrdý na to, že slúži v prospech svojho štátu.
Všetky nebezpečné elementy musia byť odstránené, to vždy hovoril.
Kývol rukou svojmu podriadenému, mladému vojakovi, ktorému ešte ani nerástla brada.
Ten zodvihol zbraň, ktorá bola pomaly väčšia ako on, a namieril.
Tichom zadunel výstrel a študent ticho padol k zemi.
Mal dvadsaťtri rokov, malú sestru, ktorá ho zbožňovala, plačúcu matku a na posteli zápisník s poviedkami.
Previnil sa tým, že ľuďom okolo seba hovoril pravdu.
Vojna nemá zmysel. Tento režim nemá zmysel. Klamú nám.
Teraz mal guľku v hlave.

Už nebol nik, kto by sa ešte opovážil vystúpiť.
Študentova smrť bola zrejme dosť odstrašujúca na to, aby ich prinútila v tichu čakať.
"Čo im to tak trvá," posťažoval sa jeden z vojakov nespokojne, no ostatní ho umlčali pohľadom.
Sťažnosti neboli v službe vlasti namieste.
Čakalo sa od vás, že budete svoju prácu vykonávať bez reptania, so spokojnosťou, a, čo je najdôležitejšie, bez zbytočných otázok.
Bolo to jednoduché.
Dostanú príkaz.
A splnia ho.
Jedna zo žien sa začala modliť. Nahlas predriekala ruženec a ostatné sa k nej kvílivo pridali, ako plačky spievajúce pohrebnú pieseň.
Dôstojník, ktorý vydal príkaz na zastrelenie študenta, si opovržlivo odfrkol. "Myslia si, že nejaký vzdialený boh ich zachráni."
"V takýchto situáciach sa ľudia zvyknú utiekať k predstave, že nad nimi niekto drží ochrannú ruku, pane, "odvetil mu jeden z mladých vojakov, "dáva im to útechu, že majú aspoň nejakú kontrolu nad situáciou. Že ich prosby možno niečo dosiahnu."
"Nedosiahnu," odvrkol dôstojník a pozrel na hodinky, "už to bude. Hovorili, že nadriadených sem vyšlú pred ranným ostreľovaním."
Ibaže táto akcia si neželala nijakých preživších.
Nikto nemal vedieť o tom, ako sa zbavujú nepohodlných ľudí.
O pätnásť minút skôr, ako im bolo povedané, boli všetci mŕtvi.
Ticho zrazu preťala siréna a nebo sa roztrhlo.
Keď si dôstojník uvedomil, čo sa deje, stihol ešte vyslať k železným anjelom tichú prosbu.
Nevyslyšali ho.
Nevyslyšali nikoho.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Elizabeth Elizabeth | Web | 2. january 2015 at 17:48 | React

Dokonalá poviedky. Skutočne stiesňujúca... Desivá... Ale dokonalá. :) Palec hore.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement