Smrť Simony Gray

2. february 2015 at 13:55 | Maya S. Adlerová |  I write
Simona Gray musela zomrieť, aby prišiel niekto nový.

Smrť Simony Gray

Simona Gray musela zomrieť, to bol holý fakt. Nijaké omáčky, nijaké litánie okolo, len jedna zbraň, jeden výstrel z Glocku 22 uprostred temnej noci. Nie, počkať, nebola to temná noc - bol práve spln. Spomínam si, že keď som zastavila svoje čierne auto na príjazdovej ceste, svietil mi do očí jeho otravný jas. Vrhal na celú vec nové svetlo a na zlomok, na stotinu sekundy sa kdesi vzadu v mojom mozgu vynorila myšlienka, že by som to nemusela robiť. Mohla by som ju nechať ísť, povedať jej, aby sa zbalila a ušla kdesi ďaleko aj s tým jej patetickým zvykom plakávať na konci každého filmu, nehľadiac na to, ako končil. Vždy som to na nej neznášala, bola zámerne precitlivená, prehnane teatrálna, zakrývala tým skutočnosť, že v realite vlastne nič necítila a všetko jej bolo jedno.


Prekvapuje vás to? Ale je to pravda. Nevinnej, roztomilej Simone Gray boli všetci celkom ukradnutí. Ona si to, samozrejme, nepriznávala, ale bolo to tak. Len klamala samu seba a opakovaná lož sa v očiach každého z nás pomaly stane realitou.
A v tom bola Gray dobrá. V príjmaní lží druhých ľudí, rovnako ako vo vytváraní svojich vlastných, spletitých pavučín, do ktorých sa aj ona zamotávala. Občas mi jej pre to bolo ľúto. Zrodená z lži žila v klamstve.
Našťastie, tento chvíľkový záchvat solidarity rýchlo pominul a ja som sa prešmykla do tieňa perfektne zostrihaného živého plotu. Prikrčila som sa ako dravec, v ruke som zvierala zbraň a vrhla som pohľad na dom.
V nijakom okne sa nesvietilo, čo ma ani najmenej neprekvapilo. Simona Gray nebola nočný tvor - tma jej prekážala a radšej spala.
Možno sa pýtate, kto vlastne som a prečo sa ju chystám zabiť.
Odpoveď na tú druhú otázku je pomerne ľahká a jednoduchá: všetci máme na tejto posratej zemi obmedzený čas. A keď ešte k tomu začnete niekomu pekne liezť na mozog, to už máte poriadny prúser.
Gray za to vlastne ani nemohla. Bez vlastného pričinenia sa stala brzdou, záťažou, kamienkom v ozubených kolieskach kolesa života, ktoré sa takto nemohlo otáčať.
A čo spravíme s takýmto problémom?
Odstránime ho.
Áno, viem, možno sa vám to zdá pomerne drastické, ale keby ste boli v brandži tak dlho ako my, vedeli by ste, že je to nevyhnutné.
Život je cyklus.
Niečo sa skončí, niečo nové začne.
Aj Simona Gray to napokon vie. Myslím, že už dlhšiu dobu vedela, že jej dýcham na krk. Cítila, ako prichádzam, ale nemohla s tým nič robiť. A možno v skutočnosti ani nechcela.
Koniec koncov, akýkoľvek odpor by bol zbytočný.
Počkať, vy ešte stále neviete, kto som, čo?
Na toto už bude ťažšie vymyslieť odpoveď.
Som žena bez minulosti s neistou budúcnosťou. Som všetko to, čo Simona Gray nikdy nebola, dokážem veci, ku ktorým sa ona, zbabelá pipka, nikdy neodhodlala.
Som jej zrkadlový obraz, jej tieň, jej pokrivené dvojča.
Bez problémov som vošla do domu. Tieň, myšlienku, nezastavia nijaké poplašné zariadenia.
Simona Gray bola neschopná. Bála sa robiť veľké veci a nechávala sa príliš obmedzovať svojimi zásadami, morálkou a konvenciami.
Ja nič z toho nemám.

Zdvihnem zbraň a namierim. Je hore, sedí na posteli a pozerá mi do očí. Odrazu vyzerá ako starena, vyschnutý strom, ktorý už nemá čo povedať.
Odistím zbraň. V očiach jej na moment vzplanú iskričky, uškrnie sa a vyzerá ako ja. Keď žmurknem, je to opäť ona, dievča v bielej nočnej košeli, ktoré si k hrudi tisne vankúš, reflex z detsva, kedy sme si mysleli, že nás naše plyšové hračky ochránia.
"Nič netrvá večne," povie, "rýchlo. Nech to máme za sebou. Obe."
Opäť ma to prepadne. Ruka so zbraňou sa mi zatrasie a ja ju zložím. Čo to má znamenať?
Zabila som už tisíckrát. Prečo váham?
Tisíckrát a ani raz.
Teraz to bude prvý krát.
Krv za krv.
Domom sa ozve tlmený výstrel, odráža sa od stien prázdnych izieb, ktoré ho nakoniec pohltia.
Infinitum nihil.
Nič netrvá večne.
Cyklus môže začať odznova.

Pochovala som ju na záhrade, v plytkom hrobe pod storočným stromom, ktorý tam kedysi zasadila. Mala sto rokov a zároveň nikdy neexistovala.
Mesiac zrazu nesvietil, bol nov, hoci keď som do toho domu vošla, nadávala som na to, ako mi svieti do očí.
Posledná lopata naložená hlinou.
Stojím nad prázdnym hrobom a konečne cítim na tvári vietor. Rozvieva mi čierne vlasy a ja sa zahľadím do diaľky.
Počula som, že vo Francúzsku je v tomto ročnom období pekne.
Naposledy pozriem na navŕšený kopec hliny. Zdá sa mi, že vedľa neho je ešte ďalší.
Pokrútim hlavou a uškrniem sa.
Infinitum nihil.
Keď odchádzam, fľochnem na kovovú doštičku s menom na bránke. Jednotlivé písmená sa nedajú rozoznať - čo to tam bolo napísané...?
Sylvia Grave...?
Mohlo to byť čokoľvek.
Zapnem si v aute rádio a veselo si spievam.
Cítim sa ľahká.
Na sedadle vedľa mňa leží kniha, pofŕkaná krvou. Vzala som ju z jej nočného stolíka. Bolo to pred sto rokmi a tiež to bolo pred niekoľkými hodinami.
Stránky má zažltnuté a niektoré sa mi pod prstami rozpadali, keď som ich otáčala. Je to zoznam.
Bez premýšľania tam pripíšem svoje meno.
Maya S. Adlerová.
Žena bez minulosti s budúcnosťou.
Infinitum nihil.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Yummy^^ Yummy^^ | Web | 2. february 2015 at 15:28 | React

To je zlé, prečo? Mám sa báť alebo sa radovať? Avšak keď sa nad tým tak zamyslím, čo sa zmení? Bude to iné a predsa rovnaké. Takto je to vždy.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement