Čím som sa stal 1/?

21. may 2015 at 17:15 | Simona Gray |  Fanfictions
Tak, a je tu ďalšia fanfiction do klubu Let´s torture the Eighth Doctor (Norrora, fakt sa teším na tú tvoju, môžeme súťažiť :) ) Je to AU k Time War, keby sa Night of The Doctor nikdy nestala, neboli nijaké sestry z Karnu, nijaký War Doctor a bol to Osmička, ktorý musel vidieť svoju planétu horieť. Ehm, taktiež poďme ignorovať fakt, že Gallifrey je v skutočnosti v pocket universe.
A ešte niečo, nie som si istá s Fitzovými timelines, takže túto fic treba brať s nadhľadom, v EDAs som sa ešte nedostala tak ďaleko :D
A ešte jedna vec: táto fic nie je úplne slash, ale....vlastne je to slash, hoci ukrytá a medzi riadkami, čiže viac preslash alebo friendship.
Užite si to. Snáď pri tom budete trpieť tak ako ja, keď som to dnes písala na matike a neskôr vo vlaku :D



Fitz neveril, že Doktora ešte niekedy uvidí. Keď ho vtedy vysadil pred malým bytom koncom dvadsiateho storočia, vtisol mu do ruky zväzok bankoviek a rozlúčil sa s ním, tváril sa vážne; tváril sa vážnejšie ako kedykoľvek predtým, hovoril niečo o vojne na Gallifrey, o vojne medzi Dálekmi a Pánmi Času a o tom, že už viac nie je bezpečné cestovať s ním. Keď to hovoril, hlas sa mu lámal a odrazu vyzeral tak stratene a bezmocne, až to Fitzovi lámalo srdce. Objal ho teda, pretože sa mu to zdalo ako správna vec, položil si bradu na vrch jeho hlavy, zhlboka vdychoval vôňu santalového dreva a želal si, aby to bol len sen, z ktorého sa čoskoro zobudí, späť na TARDIS, zatiaľ čo Doktor bude pobehovať po kuchyni v pyžame, chystajúc raňajky, a spievať pritom nejaké otravné pesničky zo začiatku 22. storočia.
Nebol to sen.
Doktor vošiel do TARDIS, dvere sa za ním zatvorili a modrá búdka s kľúčom ku hviezdam vo vnútri zmizla. Od toho momentu prešli pre Fitza dva týždne, kým Doktora znova uvidel.
Ale pre Doktora, pre jeho úbohého, nevinného Doktora to boli celé roky.
***
Išiel sa prejsť, len pár ulíc od bytu kde býval. Mal dobrý týždeň, našiel si prácu v malom, príjemnom bare v meste, kúpil si nové struny do gitary a všeobecne sa mu celkom darilo príliš nemyslieť na Doktora, pretože keď na neho myslel, bolelo to. Bolo to, akoby mu v hrudi niečo chýbalo, akoby niekto vzal kus jeho života a vymazal ho.
Odrazu prudko zastane, oči rozšírené, pootvorené ústa. Narazí do neho pár ľudí, kým sa spamätá a s úsmevom zíde z chodníka do úzkej uličky medzi špinavými bytovkami.
Je tam TARDIS.
Modrá policajná búdka, taká, ako si ju pamätá.
Nie, nie je celkom taká, ako ju videl naposledy, uvedomí si, keď sa prizrie lepšie.
Doktorova TARDIS je obitá, modrá farba je vyblednutá a miestami ošúchaná a namiesto POLICE PUBLIC CALL BOX teraz číta "LICE UBLI AL X".
Úsmev mu zamrzne na tvári, keď si pri kontajneroch na zemi všimne schúleného muža a uvedomí, čo sa asi stalo.
Vojna na Gallifrey.
Vojna medzi Dálekmi a mojím ľudom.
Odmieta uveriť tomu, že ten zlomený, nehybný muž v otrhanom oblečení je Doktor.
Nie.
Nie jeho Doktor.
Nie jeho Doktor s dlhými kučeravými vlasmi a nevinným pohľadom, nie jeho Doktor, ktorý si u neho pred rokmi kupoval zvädnutú begóniu, pretože ju chcel zachrániť.
Prosím, nie Doktor...
So srdcom bijúcim ako po dlhom behu sa zohol k mužovi na zemi, no skôr, ako stihol prehovoriť, či urobiť čokoľvek iné, pozeral odrazu do Doktorových modrých očí a v duchu zaklial.
Ten pohľad nebol taký, ako si pamätal.

Hoci Fitz naliehal, pýtal sa a dokonca aj zdvihol hlas, Doktor nepovedal nič. Neodpovedal na Fitzove otázky. Len tupo hľadel pred seba, opretý o špinavú tehlovú stenu vedľa kontajnerov, absolútne nezaujatý svetom okolo seba. Tak Fitzovi nezostávalo nič iné, len s ním dokrivkať do svojho bytu, pretože TARDIS bola zamknutá a odmietala ho vpustiť dnu i napriek tomu, že mal kľúč.
Uložil Doktora na vyblednutý gauč v obývačke a on sám sa zvalil do kresla oproti, odrazu strašne unavený, keď ho opustil adrenalín.
Rukami si podoprel bradu a zadíval sa na Doktora, ktorý mal zatvorené oči; buď zaspal, alebo znova stratil vedomie.
Fitza zaujímalo, čo sa pokazilo. Čo sa pokazilo a prečo nebol s Doktorom, aby mu pomohol.
Zelený kabát je preč, nahradil ho tmavý, otrhaný redingot. Svetlohnedé kučery gotického hrdinu tiež nenávratne zmizli.
Doktor vyzeral starší.
Nevidel ho dva týždne.
Ako dlho to bolo pre Doktora?
Spomenul si, že Páni Času žijú tisícky rokov a neodvážil sa hádať odpoveď.
***
Keď Doktor znova prišiel k sebe, Fitz ho prinútil vstať, no už po dvoch krokoch sa mu podlomili kolená a kŕčovito sa pridŕžal Fitzovho trička aby nespadol, oči mal pevne zatvorené a potichu stonal.
Fitz si povedal, že to nemá zmysel a bez slova Doktora zodvihol do náručia. Doktor si pevne ovinul ruky okolo jeho krku, ako malé, vydesené dieťa, ktoré vydelo niečo strašné a hľadá úkryt u staršieho brata.
Ako Fitz nesie Doktora do svojej izby, zaborí si tvár do jeho krátkych kučier.
Cítiť v nich dym, kov a smrť.
A jemný závan santalového dreva.
Fitz sa usmeje a položí nehybné telo na prikrývky.
***
Doktor má nočné mory.
Fitza prebudí žalostivý výkrik, ktorý ho prinúti vystreliť z gauča, na ktorom zaspal po tom, ako Doktora prezliekol do jedného zo svojich pyžám.
Poslepiačky beží do spálne, zakopne o stolík na chodbe, ale ignorujúc bolesť vtrhne do spálne.
Výkrik sa medzitým zmenil na utrápené vzlyky a Fitz dúfa, že to nepočujú susedia. Keď zasvieti lampičku pri dverách a po izbe sa rozleje jej tlmené svetlo, uvidí rozhádzanú posteľ, skrčené prikrývky a zhúžvanú plachtu.
Doktor sa krčí v kúte izby, kolená má pritiahnuté až k brade, rukami si zakrýva tvár a kýve sa dopredu a dozadu.
Plače.
Fitz by tiež najradšej plakal.
,,Doktor?"
Ale Doktor je príliš ďaleko na to, aby ho počul; jeho myseľ je plná náreku iných ľudí a Fitz nevie, čo robiť.
Ako vo sne prejde k rozhádzanej posteli, stiahne z nej jednu deku a podíde k Doktorovi, ktorý nezmenil svoju pozíciu, nijako nedal najavo žeby registroval Fitzovu prítomnosť.
Nenáhlivo si vedľa neho sadne, cítiac, ako neovládateľné vzlyky lomcujú Doktorovým telom.
Ani jeden z nich nič nehovorí; Doktorovi vzali hlas hrôzy vojny a Fitzovi sa nezdá správne preručiť ticho vyplnené len jeho tichým plačom.
Pomaly, opatrne, akoby sa približoval k zranenému zvieraťu, položí Doktorovi ruku na plece.
Netrhne sa, nevykríkne a neodtiahne sa tak, ako to Fitz očakával.
Dokonca sa ani nerozbije na milión malých kúskov.
Možno je to tým, že už je rozbitý, pomyslí si Fitz a oboch ich zakryje dekou. Doktor si skryje tvár na Fitzovej hrudi, odrazu sa ho drží akoby sa topil a on, Fitzgerald Kreiner, chlapec, ktorý predával kvety bol jeho záchranným lanom.
Fitz ho tiež objíme a cíti ako ho v očiach začínajú štípať slzy. Zviera ho v náračí a bojí sa, že ked ho pustí, rozsype sa. Sedí pri ňom až kým jeho vzlyky neutíchnu, kým Doktor neznehybnie v jeho náručí a keď sa tak stane, Fitz konečne dovolí potláčaným slzám aby si prerazili cesty von, dovolí vzlykom derúcim sa z jeho hrude aby sa dostali na povrch.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Leylon Leylon | 21. may 2015 at 18:51 | React

ach, ty ma chceš zabiť, ty ma vážne chceš úplne zničiť. Neverím, že by sa niekomu podarilo túto tak nevinnú regeneráciu doktora dokántriť ešte viac.... veľmi dúfam v skoré pokračovanie, teším sa na to, ako sa s tými dvoma vyhráš, ako (snáď, prosím!) pomaly Doktora aspoň čiastočne uzdravíš... ďakujem za krásnu kapitolu :-)

2 little metal little metal | 22. may 2015 at 19:33 | React

na tom obrázku chýbajú fúziky.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement