Čím som sa stal 2/3

31. may 2015 at 12:54 | Simona Gray |  Fanfictions
Konečne, konečne druhá časť Čím som sa stal. Dokopy sa tu nestane vôbec nič...ale...let´s give the Doctor finally some comfort!!!!
Fitz ho tiež objíme a cíti ako ho v očiach začínajú štípať slzy. Zviera ho v náračí a bojí sa, že ked ho pustí, rozsype sa. Sedí pri ňom až kým jeho vzlyky neutíchnu, kým Doktor neznehybnie v jeho náručí a keď sa tak stane, Fitz konečne dovolí potláčaným slzám aby si prerazili cesty von, dovolí vzlykom derúcim sa z jeho hrude aby sa dostali na povrch.
***


Neskôr tej noci, keď sa Fitz uistil, že tvrdo spí, preniesol Doktora späť do postele a po krátkom zaváhaní si ľahol k nemu, v prípade žeby sa mala opäť zopakovať situácia zvečera. Hoci bol unavený a túžil po sladkom odpočinku, nedokázal zaspať zo strachu o Doktora.
Bál sa, že keď zatvorí oči a ráno sa prebudí, Doktor bude preč a všetko sa zmení len na zvlášť nepríjemnú nočnú moru, na ktorý po čase zabudne. V tejto nočnej more bol ale Doktor a Fitz by jej kedykoľvek dal prednosť pred tými najsladšími snami.
Tak väčšinu noci preležal na boku, načúvajúc Doktorovmu pravidelnému dychu, nespúšťajúc oči z obrysov jeho tváre, ktoré v tme dokázal rozoznať.
Bol skutočne tam, ležal v jeho posteli.
Biely ako stena, zranený a zlomený.
Občas mu spomedzi pier unikol tichý ston, naliehavý ako potlačený výkrik a keď sa tak stalo, Fitz zamrel a zatajil dych, čakajúc, či Doktor opäť začne kričať ako predtým.
Zaspal až nadránom, zvierajúc Doktorovu chudú, studenú ruku vo svojej.

Ráno prišlo v podobe krvavého východu slnka a vystrašeného výkriku.
Fitz zaraz otvoril oči a posadil sa, všetky zmysly napnuté, v domnienke, že Doktor má ďalšiu nočnú moru. Keď sa ale v priebehu niekoľkých sekúnd zorientoval a vyšúchal si z očí spánok, uvidel izbu zaliatu červenými lúčmi vychádzajúceho slnka a Doktora zamotaného do plachiet na zemi na druhej strane postele.
Keby Pán času nebol v takom stave, v akom bol, Fitz by sa bol rozosmial pri pohľade na kôpku diek, z ktorých sem-tam vykúkala noha alebo ruka.
Doktor ale nebol ako predtým a preto Fitz nenašiel silu na to, aby sa zasmial.
Pán Času medzitým prestal kričať a Fitz počul len jeho zrýchlený dych a šuchot látok, ako sa zúfalo snažil vyslobodiť a kým mu stačil pribehnúť na pomoc, Doktor pár krát frustrovane vykríkol.
Fitz ucukol, pomaly zišiel z postele a prešiel k Doktorovi, ktorý začínal vzdávať svoj boj s posteľným povlečením, už len apaticky sedel na studenej zemi a sem-tam potiahol za okraj deky.
Povzdychol si a jediným pohybom stiahol Doktorovi plachtu z hlavy.
Ten niekoľkokrát prekvapene zažmurkal, zrejme prekvapený náhlym jasným svetlom, ktoré ho udrelo do očí. Potom sa pozrel na Fitza akoby ho videl prvý krát v živote a tvár mu ožila, aspoň trocha, aspoň na chvíľu.
,,Fitz...?" oslovil ho spýtavo, priškrtene, hlas zachrípnutý z jeho dlhého nepoužívania. Potom sa Fitzovi vrhol do náručia, opakujúc jeho meno ako modlitbu, ako mantru, ktorá ho jediná môže zachrániť zo zatratenia.
***
Uplynul týždeň, ich dni pomaly upadli do stereotypu a Fitz si zhrozene uvedomoval, že Doktor na tom nie je takmer o nič lepšie ako keď ho našiel krčiť sa pri kontajneroch v špinavej uličke pár dní predtým.
Keď vtedy Fitza v to ráno oslovil, keď vyzeral, že ho spoznal a bol opäť aspoň sčasti späť, Fitz si naivne myslel, že to je ono, že všetko už bude v poriadku. Že Doktor sa spamätal z akýchkoľvek hrôz, ktoré videl, že sa zasmeje, odtancuje do obývačky aby si vzal svoj kabát a opäť vezme Fitza späť do svojej čarovnej búdky, budú spolu cestovať časom a priestorom a vo voľných chvíľach bude Doktor stáť v motýľovej izbe, nechávajúc pestrofarebné kreatúrky aby mu pristávali vo vlasoch, na natiahnutých rukách a šteklili ho svojimi drobnými nôžkami.
Očividne sa však mýlil, pretože ten moment pominul tak rýchlo ako prišiel a o chvíľu Fitz opäť sedel na zemi s katatonickým Pánom času v náručí.

Keďže Doktorovo oblečenie bolo spolovice dotrhané a z druhej polovice špinavé od krvi a prachu, Fitz mu obliekol to najmenšie, čo našiel vo svojom šatníku - nohavice, ktoré boli Doktorovi aj tak príliš dlhé a tričko Pink Floyd, ktoré na jeho chudom tele viselo a neustále mal jedno plece holé.
Keď mu pomáhal prezliecť sa, snažil sa nepozerať na škaredé, len sčasti zhojené jazvy na Doktorovom torze a chrbte.
Zaujímalo ho, či sú rovnaké stopy po vojne i na Doktorovej mysli a keď pozrel do jeho neprítomných očí, došiel k záveru, že áno.

Doktor odmieta jesť a Fitz začína byť zúfalý. Nepomáhajú jeho prosby, mierne vyhrážky a dokonca ani zúfalé podplácanie čokoládovou zmrzlinou.
Okrem šálky sladkého čaju a niekoľkých suchárov nezje za deň vôbec nič a Fitz doslova vidí, ako sa mu stráca pred očami, zo dňa na deň chudší, pokožka takmer priesvitná. Jeho trpezlivosť dosiahne pomyslený strop keď jedného rána zdesene pozoruje ako sa Doktor pomaly postaví z postele, tackavo prejde ku dverám a potom odpadne.
Doktor sa očividne rozhodol vydať na samovražednú misiu a Fitz nevie, ako ho z tej cesty zviesť.
***
Nechce sa prebudiť.
Nechce, aby ho znova všetko bolelo.
Ale keď spí, tak ich počuje, počuje ich kričať a to je ešte horšie a fyzická bolesť a preto váhavo pootvorí oči.
Je u Fitza.
Už si spomína.
Je to tak dávno, čo ho tu vysadil, bez vysvetlenia či rozlúčky, odchádzajúc do vojny, ktorá nebola jeho.
Koľko je to rokov...?
Myseľ má príliš zastretú na to, aby ich zrátal.
Aj tak boli všetky rovnaké, vyplnené plačom detí, jeho ľudí, Rassilonovými hlúpymi rozhodnutiami a mechanickými, nenávistnými hlasmi Dálekov.
Keď zavrie oči, vidí to.
Vidí Gallifrey horieť.
Pootočí hlavu a stretne sa s Fitzovým vyčítavým pohľadom.
Skúsi sa na neho usmiať, ale po chvíli si uvedomí, že na to nenájde ani silu, ani chuť.
,,Si so mnou?" spýta sa Fitz vecne a on prikývne. Na predchádzajúce dni si spomína len matne.
Jeho spoločník (je Fitz ešte stále jeho spoločník...? I po toľkých rokoch...?) sa otočí a položí pred neho misku s paradajkovou polievkou. ,,Jedz," povie Fitz, ,,nechcem ťa znova zbierať zo zeme, raz denne mi to úplne stačí."
Fitzov tón mu síce nadvihne kútiky úst ale nie dosť na to, aby to ktokoľvek mohol nazvať úsmevom.
Mlčky je a keď sa znova rozplače, Fitz ho objíme a tíši ako malé dieťa.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Leylon Leylon | Email | 31. may 2015 at 15:58 | React

Oi. V týranì osmičky màš zase navrch :P :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement