Sedem divov vesmíru 1/2

11. may 2015 at 16:31 | Simona Gray |  Fanfictions
Krátka fanfiction o Ôsmom Doktorovi, ktorému sa opäť raz vďaka jeho neopatrnosti podarilo skončiť vo väzení. Odohráva sa to na zemi v bližšie nešpecifikovanom čase na bližšie nešpecifikovanom mieste a spomínaný konflikt je fiktívny (predstavte si to ako nejakú menšiu roztržku medzi nejakými skupinami).
Whump na chudáka Osmičku (pretože, pozrite na neho, on si o to doslova koleduje...teda, nie do slova, ale koleduje...) a physics babble o čiernych dierach (ja môžem hovoriť o čiernych dierach, tie veci som si len tak z prsta úplne nevycucala...)
Oh, a taká technická vec pre Nicolette Snow : challenge je jednoduchá, jednoducho zodpovieš na všetky jej body - môžeš to urobiť do jedného článku, môžeš mať pre každý bod vlastný článok a je úplne jedno, ako dlho budeš tú challenge plniť, hlavné je, že sa zapojíš (....raz som jednu challenge vypĺňala pol roka...som vinná vo všetkých bodoch obvinenia :) ) Oh, a ešte jedna vec: máš nejaký blog, alebo niečo podobné...? Lebo v komentári nikdy nemáš link a ja už rok premýšľam, kto vlastne si :D
A teraz si užite fanfic, Osmička na vás čaká :D



Ten muž bol nevinný.
Bol nevinný a hlúpy.
Priplietol sa nám do cesty, odrazu tam len tak stál, práve v čase, keď prebiehala naša akciia proti A.R.E.A., zelený kabát, kučery rozviate púštnym vetrom a v očiach mal detské nadšenie.
Keď som sa neskôr rozprávala s ostatnými, ani oni nevedeli povedať, odkiaľ sa tam vzal. Proste tam bol, uprostred ničoho, uprostred púšte, civilista vo vojnovej zóne.
Keď sme ho spozorovali, Harry zahrešil a rozbehol sa k nemu, aby ho zhodil k zemi, pretože to tam malo vybuchnúť, celá základňa 5 mala vyletieť do vzduchu ,a my, na rozdiel od A.R.E.A., sme sa zaujímali o životy civilistov.
Ibaže nič nevybuchlo.
Buď sme zle umiestnili nálože, alebo boli nefunkčné, alebo sme urobili nejakú ďalšiu hlúpu chybu. Alebo, a na to som odmietala myslieť, nás niekto zradil, pretože v priebehu nasledujúcich sekúnd sa to tam zaplnilo vojakmi A.R.E.A., príslušníkmi vycvičenej armády v ťažkých čižmách so skutočnými zbraňami, proti ktorým rebeli so svojou partizánskou vojnou nikdy nemali šancu.
***
Hovoril si Doktor a to nás len utvrdilo v tom, že je to nevinný blázon, pretože ktorý normálny človek si tak hovorí? Ktorý normálny človek sa objaví uprostred púšte v zelenom kabáte, akoby sa nič nedialo?
Bol ako dieťa, naivné, nadšené dieťa pozorujúce svet okolo doširoka otvorenými očami.
***
Keď som sa počas prvého týždňa občas v noci zobudila, pred jeho prvým neslávnym pokusom o útek, vídala som ho sedieť pri jedinom, maličkom okne našej cely. Sedával na kamennej parapete, kolená mal pritiahnuté až ku brade a pozeral na hviezdy. Pozeral na ne s takým strašne smutným výrazom v tvári, až mi ho bolo ľúto, mala som nutkanie objať ho a opakovať mu, že všetko bude v poriadku.
Teraz je to horšie.
Po tom, ako sa pokúsil ujsť mu na ľavú nohu pripevnili reťaz, ktorej druhý koniec bol zabetónovaný do podlahy. Bola ťažká, odierala mu členok až do krvi a nedovolila mu priblížiť sa k oknu na viac ako jeden meter.
Ale aj tak ma občas v noci prebudilo rinčanie reťaze a keď som otvorila oči, videla som ho sedieť pri okne najbližšie, ako mu reťaz dovoľovala; zaliaty strieborným svetlom mesiaca, ktoré mu menilo vlasy na tekutý med, hľadel na maličký kúsok oblohy medzi mrežami a sníval o hviezdach a voľnosti.
***
Počas večerov, ktoré boli chladnejšie a tým pádom o čosi príjemnejšie ako dni sme sa zvykli zhovárať. Ja, Ann a Louis sme mali deti a Harry vďačne počúval naše zážitky s nimi. Smiali sme sa a na moment sme zabudli na to, že sme zajatcami a že svoje rodiny už možno nikdy neuvidíme.
Raz, asi tretí týždeň násho nedobrovoľného pobytu v Saharskej púšti nám Harry rozprával o svojich cestách s priateľkou, ktorú si mal v jeseni brať. Nikto z nás nespomenul, že svadba možno nebude.
"Asi pred dvoma rokmi sme s Ellen cestovali," hovoril a usmieval sa, hoci ten deň bol mimoriadne horúci a tí sviniari nám dali len polovičný prídel vody, "sedem divov sveta za sedem dní. Tádž Mahál, Pyramídy v Gíze, Semiramidine Visuté záhrady..." Zasnene sa usmieval a ja som videl, že si v duchu predstavuje Ellen.
Z druhého kúta cely sa ozvalo tiché zakašľanie, cinkot reťaze a ja som sa prekvapene obzrela. Doktor sa pred dvoma dňami opäť pokúsil utiecť a opäť mu to nevyšlo. Vojaci ho zmlátili do bezvedomia, dostával štvrtinový prídel vody a žiadne jedlo. Veľa odvtedy nehovoril.
"Sedem divov sveta," zašeptal popraskanými perami a keby nebol v takom mizernom stave, povedala by som, že to znelo až opovržlivo, "ja som videl sedem divov vesmíru..."
***
Snívalo sa mi, že padám do nekonečnej prázdnoty, z ktorej nebolo úniku. Neuniklo odtiaľ ani len mdlé svetlo hviezd, ktoré sa snažilo nenápadne preplaziť cez trhliny v stenách môjho neskutočného väzenia.
Niekto v ňom plakal a ja som mu nevedela pomôcť.

Otvorila som oči. Studená betónová podlaha ma cez tenký matrac mrazila a začínal ma bolieť chrbát. Na sen som si už nespomínala.
Znova tam sedel. Pod tým oknom, reťaz bola takmer napnutá a ľavú nohu mal vykrivenú v čudnom uhle.
Tú polovicu tváre, na ktorú som mu zo svojho miesta dovidela mal pokrytú modrinami; paleta impresionistického maliara použvajúceho len žltú, modrozelenú a tmavofialovú.
Tipovala som, že rovnaké modriny sa ťahajú po celom jeho tele, odtlačky ťažkých čižiem vojakov a ich tvrdých pästí.
Trochu sa hrbil, nakláňal ako ranený strom. Všetko v držaní jeho tela kričalo, že už viac nevládze, že je na smrť unavený a už ho tam viac nemôžu držať.
"Mal by si si odpočinúť," poznamenala som a posadila sa, vďačná, že ja nemám na členku pripevnené okovy.
Bol stratený v vlastných myšlienkach, nezdalo sa, že by ma počul. A ak aj hej, nijako to nedal najavo, len ďalej pozeral hore k oknu.
Mesiac cúval, o pár dní bude nov; čo bude robiť potom? Mala som pocit, že pohľad na mesiac mu pomáhal udržať si tú trošku zdravého rozumu, ktorú mal. Ale mohla som sa mýliť; možno to boli hviezdy.
"Si unavený, no tak, " naliehala som, "ľahni si." Bili ho a nedostával dostatok jedla a vody; musel byť k smrti vyčerpaný.
Ibaže on len pokrútil hlavou a pozrel na mňa, pozrel na mňa svetlomodrými očami, v ktorých uviazlo svetlo mesiaca a hviezd.
"Sedem divov vesmíru, " povedal vážne, "vieš si to predstaviť, Sylvia?"
"Nie," odvetila som potichu a vstala, prejdúc k nemu. Posadila som sa vedľa neho ajednu ruku mu ovinula okolo pása.
"Opri sa o mňa," šepla som mu do ucha a on poslúchol; odrazu som mala jeho hlavu položenú na pleci a na krku ma šteklili jeho kučery.
"Hviezda kolabujúca do seba," šepkal, "naveky uväznená v momente, kedy sily príťažlivosti premohli reakcie prebiehajúce v jej jadre a celá jej hmota sa začala zmršťovať....je prílíš veľká na to, aby sa z nej stal biely trpaslík a príliš malá na to, aby sa z nej stala neutrónová hviezda....ale nezmení sa ani na čiernu dieru, nemôže, pretože čas a priestor je okolo nej nesprávne zakrivený a preto je navždy zmrazená v momente kolapsu..."
Hladkala som ho po hlave, vyhýbajúc sa miestam, ktoré mal zlepené krvou. Dýchal pomaly, pravidelne, a ja som si spomenula na domov a na Kevina. Vždy zaspával opretý o mňa, s hlavou na mojom ramene a ja som mu rozprávala rozprávky. Ale to bolo dávno, pred občianskou vojnou, pred tým, ako som sa pridala k rebelom.
Môj malý Kevin je doma a ja som zatvorená v cele niekde uprostred púšte; namiesto svojho syna mám polomŕtveho, vychudnutého muža, ktorého váha je na mojom ramene len o čosi viac ako váha môjho desaťročného Kevina.
A je to on, ktorý mi rozpráva príbehy, hoci by to malo byť naopak.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Norrora Norrora | Web | 11. may 2015 at 18:29 | React

Myšlenka No.1: Tys četla Genocide! O_O :D (Nebo spíše nečetla, protože pak už by tě ani nenapadlo mu VÍC ublížit.)
Myšlenka No.2: Co to mám na tváři?! Fuj! Slza! Kdy se to tam vzalo?! :-! :D
Myšlenka No.3: VÍC. VÍC. VÍÍÍÍÍÍÍÍC. (Ha, hysterický záchvat, to už jsem neměla... od včerejška? :-D )

2 Leylon Leylon | Email | 11. may 2015 at 19:20 | React

úprimne, som neskutočne rada, že si sa k nám na fb pridala a ja som tým pádom objavila ďalšieho whoviana-ehm, neskutočne dobre píšúceho whoviana- ale nie, myslím to vážne. Ten príbeh má nápad a nepredvídateĺnosť. Doktora a jeho fascináciu životom a hviezdami si opísala neskutočne, videla som to cely čas pred očami, hlavne tú poslednú scénu, kde Sylvia utešuje Doctora. Ale ide mi hlavne o to... ty nielenže máš dobrý nápad, ty aj vieš ako ho podat. Máš paradny štýl, text ide plynulo, nie je tam ani veta naviac. Na niečo také som už dlho nenarazila... proste vidieť, že si dva razy premyslíš ako niečo napíšeš. A už len preto si od teba určite prečítam aj niečo ďalšie... :-)  :-)  :-D

3 Simona Gray Simona Gray | Web | 11. may 2015 at 20:00 | React

[1]: Genocide som ešte nečítala, ale videla som nejaké spoilery a, no...chudáčik Osmička :D

[2]: Juuj, neskutočne si mi s týmto komentárom dvihla ego, teraz je o pár milimetrov vyššie ako ja :D Som rada, že sa ti to páčilo :D Oh,a ktomu, že si dva razy premyslím, čo napíšem....to ja ani nie, skôr len píšem, ako sa mi to vynára v hlave a ak sa to nevynorí správne, tak som už moc lenivá to prerábať :D

4 Nicolette Snow Nicolette Snow | 11. may 2015 at 21:12 | React

No tak, sem s pokračovaním! K tomu úvodu, nemám blog, ale chcela by som si ho vytvoriť. Do challenge sa zapojím a ak to budem mať hotové kam to mám poslať? Ja viem, som dosť otravná ale nemôžem si pomôcť. K poviedke, rada čítam takéto poviedky, a dúfam že v budúcnosti napíšeš niečo viac ako toto. :-D Úprimne ľutujem Osmičku ale dúfam že sa to dobre skončí. :-D Krásne.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement