Sedem divov vesmíru 2/2

12. may 2015 at 18:25 | Simona Gray |  Fanfictions
Tak, a tu je záverečný diel :D Pre tých, ktorý sa nevyznajú v Classic, Jamie McCrimmon bol kedysi Doktorov spoločník :D A Kate Stewartovú by ste mali poznať...
A mala som nutkanie tam vopchať Marthu. Keďže Doktorovi sa život nedeje poporade, myslím si, že to nie je až tak odveci :D
PS: Zajtra možno uverejním prvú kapitolu Sme len hviezdny prach a domov je všade




A je to on, ktorý mi rozpráva príbehy, hoci by to malo byť naopak.
"Hviezdne hmloviny Pustých plání..." Hovoril stále pomalšie a často sa nadychoval, akoby práve ubehol maratón a jeho telu sa nedostávalo dostatok kyslíka. Vedela som, že to nie je dobré. "Hviedzne hmloviny Pustých plání..." pokračoval tvrdohlavo, "všade naokolo je len temná a hmota, vákuum sa tiahne na míle široko ďaleko, nie je tam nič živé, ani len zrnko prachu a odrazu, uprostred toho všetkého, tej nehostinnej pustatiny sú obrovské hviedne hmloviny, žlté, červené, oranžové...oblaky vodíka a hviedzneho prachu stláčané dokopy príťažlivými silami, až sa narodia nové hviezdy..."
Odrazu sa prudko rozkašľal, hrozný, mokrý zvuk, roztriasol sa a lapal dych. Podopierala som ho, jednou rukou ho držiac krížom cez hruď, druhou som ho hladkala po chrbte, zatiaľ čo sa nakláňal dopredu, vracal a kašľal krv.
"Potrebuje lekára," ozval sa z tmy Harryho hlas a keď som sa otočila, videla som, že aj ostatní sa zobudili; v tme sa im v očiach leskol súcit s naším spoluväzňom.
"Nehovor," odsekla som ostrejšie, ako som mala v úmysle a upriamila som svoju pozornosť späť na Doktora; záchvat skončil a on mi ochabol v náručí, hlavu mal zvesenú, oči zatvorené a po brade mu stekal pramienok krvi.
Polámané rebrá mu nejako museli prepichnúť pľúca.
Harry sa postavil a prešiel ku mne, jemne odtiahol moje ruky a pomaly, opatrne zložil Doktora na zem, dávajúc pozor, aby mu hlava nebuchla o betónovú podlahu. Obrátil ho nabok a zdalo sa, že sa mu tak dýchalo o čosi lepšie.
"Je mi ho ľúto, vieš," povedal Harry a zakryl Doktora tenkou dekou, ktorú vzal z našich matracov, "je neškodný, ako nevinné dieťa, ktoré neurobilo nič, čím by si zaslúžilo niečo takéto."
"Ako sa tam dostal?" opýtala som sa neprítomne a odhrnula mu z tváre jednu neposlušnú kučeru.
Harry len pokrčil plecami.
Zvonku sa ozýval nejaký nepokoj; kričanie, nadávky, občas i zvyk streľby. My sme tomu však nevenovali pozornosť; podobné zvyku sme počúvali často, vojaci sa zrejme len opäť pochytili medzi sebou.
"Ale čo tam robil? Prečo tam bol?" položila som otázku, ktorá bola skôr rečnícka a nečakala som, že na ňu niekedy dostanem odpoveď.
"Mohli by mu dať tú reťaz dole," poznamenal Harry, kývnuc rukou k Doktorovmu krvavému členku, "nemyslím si, že by sa v najbližšej dobe pokúšal o nejaký útek."
Zvuky zvonku silneli a čoraz viac sa menili na ozveny prebiehajúceho boja. Výkriky vojakov boli čoraz častejšie, sprevádzané výstrelmi, ktoré zneli stále bližšie a bližšie.
"Čo sa to...." začala som, ale nestihla som svoju otázku dokončiť, pretože na železné dvere sa odrazu ozvalo silné zabúchanie a nejaký hlas zareval "odstúpiť od dverí!" a potom sa už všetko odohralo rýchlo a moje spomienku sú zahmlené.
Dvere sa niekoľkokrát otriasli v pántoch, v kúdole prachu dopadli na zem a dnu sa po nich začali trúsiť vojaci.
Bola som vydesená, my všetci sme boli; tých vojakov, s červenými baretmi na hlave, sme nikdy nevideli, nevedeli sme, kto sú či ku komu patria a mohli to byť nepriatelia. Oni však len kričali niečo o červenom kóde, nemierili na nás zbraňami ani sa nám nevyhrážali. Bola som v šoku, kľačala som na zemi vedľa Doktora a zvierala som jeho ruku vo svojej, pripravená ochrániť ho, ak by sa naskytlo njeaké ďalšie nebezpečenstvo, ako medvedica brániaca svoje mladé a bola by som tak vydržala celé hodiny, keby ku mne neprišla vysoká žena a nepoložila mi ruku na plece, opakujúc, že sme v bezpečí a že nás vezmú domov.
Neviem, či som jej verila, ale predstavila sa mi ako Kate Stewartová a povedala, že prišli kvôli Doktorovi. Povedala mi o ňom neuveriteľné veci a keď som neverila, prinútila ma priložiť si prsty na jeho krk, aby som cítila tep jeho srdca.
Sŕdc.
Bum-bum-bum-bum, bum-bum-bum-bum.
Nejakým nemožným spôsobom sa im podarilo odtrhnúť ma od Doktorovho nehybného tela a dvaja vojaci v baretkách ma nenásilne viedli preč, zatiaľ čo moje miesto po jeho boku zaujala nejaká mladá černoška, náhlivo vyťahujúca veci s veľkej čiernej tašky, ktorá jej visela na pleci.
***
Je mimozemšťan.
Pán Času z planéty Gallifrey.
Je to ako rozprávka.
Nie je človek a i napriek tomu sa mi zdá ľudskejší ako väčšina ľudí.
Sedím vedľa nemocničnej postele v základni UNIT a načúvam štvoritému pípaniu vychádzajúcemu zo stroja pri stene.

Kate Stewartová mi neklamala; UNIT dostal na vlastné náklady všetkých domov. Ann k jej dcére, Louisa k jeho dvojičkách, Harryho k Ellen, s ktorou môže opäť cestovať.
Len ja som odmietla odvoz a Kate len chápavo prikývla.
"Niečo v sebe má, však?" povedala so záhadným úsmevom, "Doktor. Má v sebe niečo, čo ťa núti zostať pri ňom za každú cenu. Niečo, čo ťa núti chytiť ho za ruku a utekať, utekať preč až ku hviezdam."
Po dlhom čase som sa tiež usmiala. "Možno je to mágia" odvetila som, "možno je to mágia a možno hviezdny prach."

Modriny na tvári mu začínajú blednúť a Martha, doktorka pracujúca pre UNIT hovorí, že čoskoro bude úplne v poriadku, pretože Páni Času nie sú ako ľudia a zotavujú sa oveľa rýchlejšie.
Sú to len dva dni, čo som sedela vedľa neho na studenej podlahe, cítila na krku jeho teplý dych a hladkala ho po hlave ako malé dieťa.
Zdá sa mi to ako večnosť.

Na tretí deň ráno sa preberie; pár krát zažmurká a potom si pravou rukou pretrie oči, ako keď sa zobudíte po tvrdom spánku. Chvíľu zmätene pozerá pred seba, ale keď si ma všimne, široko sa usmeje.
"Sylvia McCrimmon," povie a pomaly sa posadí, "verím, že ti dlžím ešte zvyšných päť divov vesmíru."
Doktorova vesmírna loď vyzerala ako londýnska policajná búdka zo šesťdesiatych rokov a bola väčšia zvnútra. UNIT ju očividne našiel niekde uprostred púšte.
Takže tak sa tam dostal.

Ukázal mi Vesmír. Ukázal mi hviezdy, tisícky....vzal ma na planétu, na ktorej svietili tri Slnká a v noci obloha žiarila všetkými farbami.
Videla som Prstence Akhatenu, oranžovú oblohu Gallifrey, asteroidové polia Severných hviezdokop.
A potom Zem.
"Siedmy div vesmíru, " povedal mi, keď sme sa s TARDIS vznášali na orbite Zeme, sedeli sme v jej otvorených dverách a mávali nohami vo vzduchu. "Zem. Modrá planéta, modrá a zelená...Zem je neskutočná tým, že podporuje toľko rôznych foriem života," vysvetľoval mi nadšene. Keď hovoril o niečom, pre čo bol zapálený, oči sa mu rozžiarili a gestikuloval rukami, až mi raz takmer vypichol oko. "A ľudia, ľudia sú užasní!" rozhodil rukami, akoby chcel objať celú planétu. Odrazu vyskočil, rozbehol sa späť ku konzole a potiahol nejaké páky. "Divy Vesmíru by sme mali, " povedal, "kam chceš ísť teraz? Cestuje aj v čase, veď vieš. Zrod vesmíru? Chceš vidieť Zem v budúcnosti? Nie ej to ako zo Stroja času od Wellsa, sľubujem. Alebo chceš stretnúť svojho pra-pra-pra-pra-pra-pra-starého otca? "
Neodpovedala som.
Spomenula som si na Kevina a jeho otca. Thomas nebol Doktor, ale občas mi nosil raňajky do postele a milovala som ho.
Prešla som späť k dverám TARDIS a pozrela som na modrú planétu pod nami. Usmiala som sa. Siedmy div vesmíru, naša malá modrá Zem. Tam dole je moja rodina a konflikt, ktorý sa musí urovnať.
Pozrela som na Doktora a on sa usmial tak smutne, až mi to zlomilo srdce. Pochopil.

Vysadil ma pár ulíc od nášho domu, dva dni potom, ako som odišla. Objala som ho na rozlúčku, zašepkala mu do ucha, aby si na seba dával pozor a on ma s neprítomným výrazom v tvári ujistil, že bude.
Keď som večer ukladala Kevina do postele a on si vypýtal rozprávku, hovorila som mu o kolabujúcich kviezdach, cudzích svetoch s oranžovou trávou a dvoma slnkami a o mužovi, ktorý lieta medzi hviezdami v modrej búdke a zachraňuje vesmír.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Nicolette Snow Nicolette Snow | 12. may 2015 at 20:19 | React

Do you want to break my hearts? I think so. This is fantastick. Skoro som plakala. Dúfala som že Sylvia ostane s Doctorom. Ale nestalo sa tak. And that is what broke my hearts. A ešte, je mi ľúto ale challenge sa asi nezúčastním lebo nepoznám Classic Who. Yeah, sadl, but this is true. You know it now. Shame on me. :-( Rada by som sa zúčastnila ale kým si pozriem Classic Who tá challenge sa skončí. :-\ :'( I'm sorry, I'm so sorry.

2 Leylon Leylon | Email | 12. may 2015 at 22:29 | React

Je mi smutno... ale vazne. Je mi smutno, ze moja rozpravka na dobru noc skoncila.obzvlast do ziveho zatali tie vety o tom, ze je doktor ludskejsi ako vacsina ludi... a potom ta o utekani ku hviezdam. Si proste perfektna ;) ;)
Na tvoju dalsiu tvorbu sa tesim ako male dieta- obzvlast preto, ze som velku fan Ianta :D
dakujem za paradnu poviedku,
Leylon ;)

3 Naranique Naranique | Web | 17. may 2015 at 11:08 | React

Taky jsem se skoro rozbrečela... A že se mi to nestává. U DW jenom A Christmas Carol. Dojemné. Taky mám ráda osmičku, ne nejoblíbenějšího, ale je skvělý. Vážně dobrá a zajímavá povídka. :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement