Zostanem s tebou, I.

8. may 2015 at 12:13 | Simona Gray |  Zostanem s tebou
Ďalšia z mojich poviedok, ktorej hlavná postava nie je Mort Rainey , jedna z tých smutných nehovorme o tom, čo som písala minulý rok cez leto a zabila dve tretiny hlavných postáv (áno, dve tretiny, boli tam tri postavy....) Užite si to a predstavujte si tam Morta :D


Nahnem sa a otvorím okno, vpustím dnu čerstvý vzduch voňajúci letom. Vonku cvrlikajú cvrčky a stmieva sa. Kus oblohy, ktorý vidím z uhla pri písacom stole, je posiaty hviezdami.
Čochvíľa príde štrvtý júl a ľudia v susedstve budú všetci do jedného robiť ohňostroje, na počesť sviatku, ktorého pravý význam už ani oni poriadne nechápu.
Otvorím zásuvku písacieho stola, vytiahnem z nej malú krabičku cigariet. Fajčiť som prestala už pred rokmi, ale jednu, poslednú krabičku, som si kúpila špeciálne na túto príležitosť. Vyfajčím ju celú a vysmejem sa rakovine pľúc do ksichtu, lebo ma nestihne dobehnúť.
Cynicky sa usmejem, jednu cigaretu si vložím do úst a pomaly, rituálne ju zapálim, s pohľadom upretým na hviezdy. Slastne privriem oči a vyfúknem dym, vychutnávajúc si nikotím, ktorý si opäť raz razí cestu mojím telom.
Aký som len bola blbec, že som si odopierala taký pôžitok.
Dym vyfúknem pomaly, pootvorím oči a sledujem obrazce, do ktorých ho formuje letmý večerný vánok.
Revolver, dvojičky, atómový hríb, mŕtve dieťa....a znova revolver.
Presne taký, ako ten, čo odpočíva nabitý a odistený na stole vedľa mňa, medzi zatvoreným notebookom a nedopitou šálkou čaju.
Opäť sa uškrniem, matne si uvedomujúc, že asi ani nepamätám, kedy som sa naposledy smiala normálne. Bolo to dávno.
Mala som o desať rokov menej, okuliare o pár dioptrií slabšie a lásku, ktorá bola údajne na celý život.
Nebola.
,,Len sa uškŕňaš," povedal mi Tomas v to ráno pred siedmimi rokmi, ,,desí ma to. Ústa máš neustále vykrútené, akoby si vedela niečo, čo ostatní nie a pohŕdala nimi."
Len som sa uškrnula, zapálila si cigaretu (poslednú cigaretu až doteraz) a utrúsila, že má pravdu.
Vtedy som si hovorila, že klamať nemá zmysel. Že klamstvá sú masky, ktoré nechcem nosiť pred svetom.
Možno som vtedy mala klamať.
Aspoň kvôli nemu.


Uvedomím si, že po líci mi tečie slza. Prekvapene si ju zotriem a hľadím na vlhký fľak na svojom prste.
Jedna slza.
Jedna slza za lásku na celý život.
Načo klamať.

Hviezdy nad mojou hlavou blikajú a ja zrazu pocítim túžbu byť tam hore s nimi, zabudnúť na Tomasa a na dieťa, ktoré zomrelo spolu s mojím smiechom dávno pred tým dňom, kedy som si zapálila poslednú cigaretu.
Nezmenila som sa, pomyslím si trpko.
Stále chcem utekať, tak, ako som utekala vtedy.
Hanbím sa.
Hanbím sa za to, že som bola taká slabá a vybrala si cestu zbabelca, hoci keď som bola s Tomasom naposledy, objímala som ho a opakovala mu, že všetko bude v poriadku a že ho neopustím.
Vtedy, jeden jediný krát som mu klamala.
Nič nebolo v poriadku a ja som nasadla do auta, nechajúc ho v rukách lekárov, ktorí si všetci do jedného myslia, že sú prevtelený Sigmund Freud a že práve oni na svojom pacientovia objavia, potvrdia, alebo vyvrátia nejakú veľkú teóriu.
Nenávidela som ich, neznášala som tie biele steny a chodby, po ktorých sa ako živé mŕtvoly prechádzali ľudia s prázdnym pohľadom v očiach.
Ibaže Tomas mal v očiach zúfalstvo, nie prázdnotu.
Každý deň, celých päť rokov som sa pýtala samej seba, či som neurobila chybu, keď som ho tam nechala. Až príliš často som svojho manžela vídala v snoch, bieleho ako stena. Moja divoká fantázia mi núkala morbídne, zvrátené obrazy Tomasa v zvieracej kazajke, ako sa krčí v kúte bielej cely a niečo si mumle, kýve sa dopredu a dozadu ako šialený vrahovia v béčkových filmoch.
Ale ani napriek tomu som za ním nikdy neprišla.

Zapálim si ďalšiu cigaretu. Na ulici sa už pred nejakým časom rozsvietili lampy, nedávno vynovené z peňazí susedského fondu úzkoprsých obyvateľov predmestia.
Ja som do toho spolku nepatrila, ich členom som pri stretnutí uškŕňala do tváre a pani Newmanová, tá najsvätejšia a najdôležitejšia osoba tejto suburbie na mňa často pozerala, akoby som nemala právo, aby na mňa svetlo tých lámp dopadalo.
Keby tu bol Tomas, poviem si v duchu, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou napísal nelichotivú poviedku o nej a jej pastelovozelenom dome, pastelovozelenom oblečení a pastelovozelenom laku na nechty a potom by ju zavesil na Internet.
Ibaže Tomas tu už päť rokov nie je a sedem rokov nenapísal ani slovo.
Sedím v pracovni svojho manžela, pozerám z okna, z ktorého za jasných, letných nocí pozoroval hviezdy, na stole mám položený nabitý revolver a fajčím.
Neuvedomujem si, že po lícach mi stekajú ďalšie slzy.
"Milujem ťa," zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na čelo. "Milujem ťa," zopakoval a pobozkal ma na ústa.
Zasmiala som sa. Tomas vždy tvrdil, že miloval môj smiech. "Keď sa smeješ," hovorieval mi, "je to, akoby zvonili zvončeky....tiekla rieka...padal jemný, jarný dážď...štebotali pinky..." A za každým prirovnaním môjho smiechu k niečomu krásnemu ma pobozkal.
A ja som ho milovala tiež. Viac ako čokoľvek.

Posledná cigareta vyhasla, jej konček už len slabučko žiari v tme. Ako dlho som tu tak sedela? Neviem. Stratila som sa v myšlienkach, pohltili ma spomienky a odtrhli sa chrasty zo starých rán.
Cigaretu nedbanlivo hodím do popolníka, ktorý som si predtým doniesla z balkóna, kde dlhé roky nepovšimnuto odpočíval na okennej parapete.
Už je čas.
Nezasvietim nijaké svetlo, postačí mi to z pouličných lámp z peňazí susedského spolku.
Zbraň sa v ich svetle na stole kovovo leskne, tiene zvýrazňujú každý jeden zárez, každý hrbolček. Zamyslene sa jej dotknem, končekmi prstvo ju jemne pohladím. Na dotyk je chladná.
Kedysi, ešte predtým, ako sa náš život potopil na dno Mariánskej priekopy, som v nejakom časopise čítala článok o samovraždách. Písalo sa v ňom, že ženy si väčšinou vyberú spôsob, ktorý na mieste činu zanechá čo najmenej bordelu - najedia sa tabletiek, skočia z mosta. Hlaveň zbrane v ústach patrila podľa toho článku medzi mužské výsady.
Naruším štatistiky, pomyslím si, ale zbraň do ruky stále neberiem, hoci po nej prechádzam prstami, akoby som sa rozhodovala.
Hlúposť. Rozhodla som sa predsa už dávno. Už dávno som presvedčila samú seba o tom, že polovičatý život s neustálym pocitom, že ma niečo ťažké ťahá dole , nechcem žiť.
A okrem toho, už som ani nebola schopná poriadne maľovať. Moje obrazy sa prestávali predávať.
Svetská sláva, poľná tráva.
Na čo čakám?
Pohľad mi padne na prázdnu krabičku cigariet. Tomas neznášal, keď som fajčievala v jeho pracovni. Tvrdil, že ak chcem zomrieť na rakovinu pľúc, je to moja vec - ale že jeho do toho ťahať nemusím.
Radšej som ho teda zhodila do hlbokej, čiernej jamy plnej nočných môr a východ som zakryla ťažkým kameňom, keď som mu v ten večer pobalila veci a vzala ho do svätého Mortona.
V tej chvíli sa všetky moje myšlienky sústredia na neho, v duchu ho vidím tak jasne, ako som ho po prvý krát videla v Louvre pred trinástimi rokmi, v tých nemožných, menčestrových nohaviciach, tričku s nápisom I am with stupid a plátennou taškou cez plece, keď ešte nevidel ľudí, ktorý nie sú, a ja som si myslela, že s ním strávim zvyšok života.
Čo s ním bude, keď budem ležať v krvavej kôpke mŕtveho tkaniva a krvi pod jeho písacím stolom?
Smutne sa uškrniem.
Sebecká až do poslednej chvíle.
Z úškrnu sa stane hysterický smiech, pomaly uchopím zbraň do ruky, jedným pohybom vyberiem nábojnicu a zaistím ju.
Neškodný kus kovu hodím až na druhý koniec izby, akoby to bol nejaký odporný, hrubý pavúk s chlpatým, čiernym telom. Neškodne buchne o stenu, z ktorej sa odlúpne trocha omietky.
Ruky sa mi trasú a viem, že keby som sa teraz pozrela do zrkadla, bola by som biela ako stena, moja tvár by bola ako tvár mŕtvoly, ktorú našli na vlhkom lesnom poraste v rigor mortis.
Rovnaká, ako Tomasova, keď som sa vtedy vrátila domov a našla ho ležať na podlahe v kuchyni, s krabičkami liekov všade okolo.
Trasúcimi sa rukami zapnem notebook a súbor, ktorý som v ten večer vytvorila, sa vyberie na krátku púť na cintorín plný nekonečných radov binárnej sústavy. Krabičku z cigariet hodím do koša pod stolom a nadávam si za množstvo nikotínu a toho ostatného svinstva, ktoré mám teraz v tele.
Zapnem malú lampičku na stole. Chvíľu trvá, kým sa mi oči prispôsobia na náhly jas, ale keď sa tak stane, otvorím vrchnú zásuvku stola, tú, z ktorej som predtým vytiahla krabičku cigariet a začnem sa hrabať medzi papiermi, šekmi starými niekoľko rokov, pokazenými spinkami na papier, doškriabanými cédečkami The Doors, polámanými ceruzkami a rôznymi inými haraburdami, ktoré som nechcela vyhodiť, pretože v sebe niesli ozveny minulosti.
Nakoniec vyberiem pokrčený papier s logom svätého Morta v záhlaví a zahľadím sa naň. Slzy mi zahmlievajú pohľad, ale to nevadí, pretože viem, čo tam je napísané. Je to lekárska správa, ktorú mi poslala Tomasova doktorka asi tri dni potom, ako som ho tam priviezla. Čítala som ju vtedy znovu a znovu, v márnej nádeji, že ak pochopím, čo je tam napísané, ak preniknem do nezrozumiteľných psychologických termínov a porozumiem podstate Tomasovej choroby, tak mi to zrazu prestane pripadať také hrozné.
Mohla som však prečítať všetky knihy o schizofrénií, Tomas sa nevyliečil a ja som nikdy nenašla odvahu ísť za ním.
V návale zúfalstva a hnevu papier pokrčím, trhám ho, stláčam do guličky, akoby on mohol za všetky moje problémy. Hodím ho za zbraňou a po rokoch sa konečne nahlas rozplačem nad vecami, ktoré boli a mohli byť.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement