Zostanem s tebou, II.

9. may 2015 at 16:00 | Simona Gray |  Zostanem s tebou
Mohla som však prečítať všetky knihy o schizofrénií, Tomas sa nevyliečil a ja som nikdy nenašla odvahu ísť za ním.
V návale zúfalstva a hnevu papier pokrčím, trhám ho, stláčam do guličky, akoby on mohol za všetky moje problémy. Hodím ho za zbraňou a po rokoch sa konečne nahlas rozplačem nad vecami, ktoré boli a mohli byť.
***


Svätý Mort bola najmodernejšia súkromná nemocnica v štáte Maine, dve hodiny cesty autom od môjho domu. Sympatická budova z červených tehál, obrastená brečtanom, sa nahádzala mimo mesta, obklopená zeleňou mainských lesov. Pacienti potrebujú pokoj, povedala mi riaditeľka ústavu, keď som jej prvý krát zavolala, pár dní potom, ako som Tomasa našla v kuchyni na zemi.
Niektorí pacienti nenájdu pokoj ani v chráme budhistických mníchov, poviem si mrzuto keď zastavím na poloprázdnom parkovisku. Chvíľu len tak sedím v aute, motor nechávam bežať, rukami zvieram volant a pozerám pred seba, na slnkom zaliatu záhradu. Môžem odísť.
Ešte stále môžem odísť.
...všetko bude v poriadku, vrátim sa, budeš v poriadku...
Päť rokov.
Zatvorím oči a vytiahnem kľúč zo zapaľovania.
Motor zhasne.
Veci, ktoré boli a mohli byť.
Môžu byť...

Pred dverami do spoločenskej miestnosti, v ktorej pacienti väčšinou prijímajú návštevy zastanem. Obleje ma studený pot a srdce sa mi rozbúcha, ruky i nohy mám odrazu ako z kameňa a zdá sa mi, že mi na hrudˇ padli Dvojičky, spolu s tým lietadlom, a znovu pomyslím na útek.
Ale nemôžem.
Viem, že nemôžem.
Nie po piatich rokoch neustáleho presúvania tohto dňa, ktorý raz musel prísť a kvôli ktorému som dlhé noci nespala, v duchu si prehrávajúc všetky možné scenáre. Bolo to ako keď máte nejaké zdravotné problémy, nejakú chronickú chorobu, ktorú ste si googlili na Internete, ale báli ste sa ísť k lekárovi, až ste sa nakoniec odhodlali a aj tak máte zajačie úmysly.
Zdá sa mi, akoby mi nad hlavou viselo na napnutom lanku závažie, ktoré každým dňom priberalo na váhe a spúšťalo sa čoraz nižšie. Strašné bremeno, ktoré mi láme chrbát a ja ho už viac nedokážem niesť.
Zhlboka sa nadýchnem a stlačím kľučku.

Tá miestnosť rozhodne nikdy nevyzerala ako časť psychiatrickej liečebne. Veľká, svetlá izba s farebnými stenami, oblúkovitými oknami a muškátmi na parapetách pripomínala skôr sympatickú klubovňu v nejakej škole. Nijaké zvieracie kazajky a nijakí slintajúci ľudia s divými pohľadmi, ktorí čupia v kúte a trhajú si vlasy.
Nebola som tam päť rokov, no v podstate sa nič nezmenilo a ja si spomínam si na ďalší z rozhovorou s riaditeľkou ústavu - pacienti potrebujú rutinu a väčšina z nich reaguje na zmeny pomerne...neprispôsobivo.
Napravo od dverí stojí šachový stolík, pri ktorom sedia dvaja muži v strednom veku a zhovárajú sa. Občas niekto z nich spraví ťah a všimnem si, že čierny už v podstate prehral a je len otázkou času, kedy ho biely vojaci celkom obkľúčia.
Zastanem si pri stolíku a jediným pohľadom prebehnem celú miestnosť.
Takmer celú.
Ku knižnici na druhej strane miestnosti nepozriem.
Viem, koho tam uvidím.
,,Slečna Martinová?" osloví ma mladá sestrička v bielom tričku s logom Queen a ja viem, že moja posledná šanca na útek práve zmizla za rohom.
,,Pani Martinová, " upresním ju nie práve priateľsky a snažím sa predstaviť si, čo asi vidí.
Vysokú ženu po tridsiatke s rukami zašpinenými od farieb. Vysokú ženu s vpadnutou tvárou a kruhmi pod očami, svedčiacimi o mnohých prebdených nociach, s vlasmi, ktoré akosi stratili lesk a tvoriacimi sa vráskami okolo očí, ktoré ale nie sú od smiechu.
Ženu, ktorá by nikdy nebola dobrou matkou a nevedela byť ani dobrou manželkou.
No i napriek tomu, že to všetko vidí sa na mňa usmieva a ja ju obdivujem a zároveň nenávidím za jej schopnosť pretvarovať sa.
Nemám rada masky ale želám si , aby som ich vedela nosiť.
Ukáže smerom ku knižnici, kam sa stále odmietam pozrieť a dodá, že so mnou chcela hovoriť Tomasova doktorka.
Na moment sa mi to zdá smiešne a absurdné - akoby som prišla vyzdvihnúť do školy dieťa a jeho učiteľka si so mnou chcela pohovoriť o jeho prospechu. Ale potom si spomeniem, že to dieťa je mŕtve a ja som po piatich rokoch prišla za svojím manželom, ktorý sa mi dávno stratil v halucináciách a môj hlas k nemu cez záplavu tých ďalších, nástojčivejších hlasov, už nedoľahne.
Viem, že už to odkladať nemôžem, ani o minútu dlhšie. Keď sa sestrička vzdiali, vykročím ku knižnici so sklonenou hlavou.
Srdce mi bije až v kdesi v krku a zdá sa mi, že každý krok, ktorý urobím, trvá celé storočia. Až pár krokov pred svojím cieľom sa prinútim pozrieť pred seba.
Sedí tam, ako inak. Kreslo je obrátené ku stene, takže vidím len jeho strapaté, svetlohnedé vlasy.
Musím sa zhlboka nadýchnuť, aby som sa upokojila. Bude so mnou vôbec chcieť hovoriť? Ako zareaguje? A čo ak ma vôbec nespozná?
Pred piatimi rokmi som ho sem nechala zatvoriť, sľúbila som mu, že sa vrátim a potom som odišla.
Som len pár krokov od kresla a chystám sa prehovoriť, ale Tomas ma predbehne.
,,Ahoj, Mandy."
Vždy hovorieval, že by ma vedel spoznať aj slepý, v záplave tiel stanice metra. Tvrdil, že by som sa k nemu nikdy nedokázala odzadu prikradnúť a nastrašiť ho - vždy ma vraj prezradí vôňa farby a plátna, vôňa ateliéru a cigaretového dymu.
Nepoviem nič, len si sadnem na prázdne kreslo vedľa neho a konečne sa mu po piatich rokoch prizriem.
Nevyzerá ako v mojich nočných morách, nemá na sebe zvieraciu kazajku. Nemá nechty obhryzené do krvi a z kútika úst mu netečie pena. Je len trochu pochudnutý a uškŕňa sa.
Vyzerá a zároveň nevyzerá ako môj manžel. Jeho pohľad je cudzí. Cudzí, chladný a vzdialený. Jeho očiam chýba nežnosť, ktorá tam vždy sídlila.
,,Aké prekvapenie, Mandy," povie priškrteným hlasom, rozhadzujúc pritom rukami, ,,nevedel som, že sú dnes návštevné hodiny. Mohla si aspoň zavolať, bol by som si obliekol niečo....reprezentatívnejšie." Ukáže na svoj vyťahaný sveter a vyblednuté džínsy.
Len tam sedím a mlčím, pozerajúc si na ruky - nepoviem nič na svoju obranu. Nemám na to právo a obaja to vieme. A aj keby som mohla, nevedela by som, ako sa brániť.
,,Čo také prelomové sa stalo v tvojom živote, Mandy, že si si spomenula na svojho psychotického, nesvojprávneho manžela zatvoreného v polstrovanej cele, nekoherentne kričiaceho niečo o hlasoch, ktoré mu hovoria, že príde koniec sveta?"
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement