Čím som sa stal 3/3

13. june 2015 at 17:38 | Simona Gray |  Fanfictions
Jediné, čo vám k tomu poviem je, že som to takto vôbec nechcela ukončiť. Pôvodne som chcela napísať relatívne šťastný, fluffy koniec, ktorý by zahŕňal niečo slashy s Doktorom a Fitzom.
Vyvinulo sa to však úplne inak.
Diametrálne inak.
Písanie tohto ma zabilo a nenávidím sa.


,,Idem do práce."
,,Uhm."
,,Cestou späť pôjdem okolo obchodu, chceš niečo?"
,,Nie."
Od dverí zaznie povzdych nasledovaný šuchotom kabáta, ktorý si Fitz oblieka. Potom štrngot kľúčov a nakoniec buchnutie dverí.
Osamie a to je chvíľa, na ktorú čakal odkedy sa Fitz včera vrátil z práce.
Potkýnajúc sa o Fitzove príliš dlhé nohavice výde zo spálne, v ktorej teraz trávil väčšinu času, keď bol Fitz doma, a prejde do chodby, kde mal jeho spoločník zavesené kľúče. S natiahnutou rukou chvíľu prechádza od jedného ku druhému, kým nájde ten správny, od malej pivnice, ktorá patrila k Fitzovmu bytu. Cítiac sa trochu previnilo otvorí dvere (kľúč od bytu Fitz vždy nechával v zámke) a vykĺzne na chladnú chodbu, v hrubých ponožkách nevydávajúc takmer nijaký zvuk.
Peniaze, ktoré dal Fitzovi, keď ho tu tak strašne dávno vysadil, sa už dávno začali míňať a piatkové hranie v bare neplatilo nájom a už vôbec nemohlo uživiť dospelého muža a Pána času, ktorý prežíval zväčša na liekoch na spanie a Fitzom naordinovaných antidepresívach. Preto bol Fitz nútený začať pracovať v miestnom kvetinárstve a Doktor tak trávil polovicu dňa sám v byte. Netrvalo dlho, kým si obaja uvedomili, že im to tak vyhovuje, hoci ani jeden z nich to nepovedal nahlas - Fitzov byt nebol TARDIS a byť tak dlho s niekým zatvorený v takom malom priestore väčšinou vyústi do ponorkovej choroby.
Takto si Fitz mohol aspoň na sedem hodín oddýchnuť od Doktorovej bledej, vpadnutej tváre a zväčša nezaujatého pohľadu a Doktor sa mohol venovať veciam, o ktorých Fitz nemusel vedieť.
Takmer perfektná symbióza, pomyslí si Doktor cynicky, keď schádza dole schodmi, ako je možné, že sme sa jeden druhému tak odsudzili....?
Kedy sa to stalo?
Zíde až na koniec schodiska a zabočí do úzkej, tmavej chodby skrývajúcej sa pod schodami. Trasúcimi sa rukami (nikdy predtým sa mi ruky netriasli a teraz nedokážem ani udržať šálku) sa natiahne, aby otvoril dvere, za ktorými sa nachádzali kovovými mrežami pooddeľované pivnice obyvateľov domu.
Ľudia, s tými ich neustáli tendenciami všetko krabicovať.
Dvere sú však odomknuté a to ho prekvapí. Inokedy, predtým, by ho to zaujalo, vyvolalo by to v ňom aspoň nejakú zvedavosť, ale teraz len mykne plecami a vojde dnu.
Čo sa to zo mňa stalo...? Čím som sa stal...?
Zo sklonenou hlavou kráča tenkou chodbičkou k Fitzovmu bloku, ignorujúc všetko okolo.
Prečo museli bojovať? Prečo musela byť tá sprostá vojna? Hlúpa, nezmyselná vojna so všetkou tou smrťou a umieraním a ním uviaznutým niekde v strede, medzi povinnosťou voči vlastnému ľudu a povinnosťou k vlastnému menu.
Doktor.
Som stále Doktor....?
Odrazu do niečoho narazí, začuje hlasné zakliatie a keď sa o zlomok sekundy neskôr spamätá, uvedomí si, že vrazil do mladej ženy, ktorá si zrejme vyberala bicykel, ktorý teraz leží na zemi vedľa nej.
,,Och...ospravedlňujem sa," povie trocha bezvýrazne a podá jej ruku, aby jej pomohol vstať. Zdvihne blond hlavu a pozrie na neho veľkými zelenými očami. Usmeje sa. ,,Nič sa nestalo." Prijme podávanú ruku a vyšvihne sa hore, chvíľku si oprašujúc prach z modrých džínsov. ,,Nevidela som ťa, ponáhľam sa do práce," dodá s akýmsi nezbedným úsmevom a Doktor si nemôže pomôcť a napriek všetkému sa usmeje, a je to prvý poriadny úsmev za dlhé mesiace.
Celkom zabudol, aký je to pocit.
Dievča zdvihne bicykel a on sa pritlačí k mriežke, aby okolo neho mohla prejsť von, pomaly vedúc bicykel vedľa seba.
Je už takmer pri dverách, keď sa zrazu otočí, v blond vlasoch jej svieti svetlo z otvorených dverí. ,,Si v poriadku?" opýta sa otázku, ktorá je celkom namieste, najmä keď si uvedomí, že má na sebe príliš dlhé džínsy, príliš veľké fialové tričko a vyzerá príliš vyčerpane a vyhasnuto.
Rezignovane prikývne a keď dievča odíde (hoci očividne nevyzerá byť veľmi presvedčená jeho odpoveďou), dostane sa konečne k Fitzovej časti pivnice, v ktorej si bez jeho vedomia počas posledných týždňov zariadil malú dielňu.
Vojde dnu a sadne si na zem k malému prístroju, ktorý len včera dostaval.
Je načase ho vyskúšať.
Detektor, skne s dosahom niekoľkých miliárd svetelných rokov, pripravený nájsť a zamerať akúkoľvek stopu gallifrejskej DNA.
Zadrží dych a zapne ho, hoci v kútiku mysle vie, aký bude výsledok.
Cíti sa sám.
A videl predsa Gallifrey horieť.
Čo ešte hľadá...? Aký chce ešte dôkaz....?
Bola to jediná možnosť.
Jediné možné riešenie.
Jediný spôsob ako ukončiť Časovú vojnu a s ňou aj všetko to nezmyselné zabíjanie.
Zachránil som Vesmír, pomyslí si tupo, hľadiac na blikajúcu kontrolku svojho skenu, zachránil som Vesmír a Čas, skôr ako zhoreli a prepadli sa do ničoty.
Ale za akú cenu?
Koľko bolo v tej chvíli na Gallifrey detí...?
Zažmúri oči. Sken zúfalo bliká. Pripomína mu malého, mechanického vtáčika zatvoreného v klietke.
Prístroj začína pípať, vtáčik uväznený v klietke šalie.
Už si nemôže hovoriť Doktor.
Otvorí oči a uvidí mreže pivnice.
Aj on je v klietke.
Aj on je vtáčik zatvorený v klietke.
Gallifrey je preč. Všetci sú preč. Všetci sú mŕtvi.
Zostal sám.
Posledný Pán Času, sám zo svojou TARDIS, naveky odsúdený utekať pred sebou samým a pred tým, čo spravil.
Prístroj zmĺkne. Na malej obrazovke sa objaví jediná číslica a on sa ani nemusí dívať na to, aby vedel, aká.
Jedna.
Posledný Pán Času.
V záchvate zlosti schytí detektor do rúk a rozmláti ho o betónovú podlahu, kope do neho, ničí ho, akoby on mohol za všetky jeho problémy.
Znič seba, Doktor. To ty za to môžeš.
Frustrovane vykríkne a vybehne z pivnice, zabuchnúc za sebou dvere, až otrasie celou bytovkou. Na nič nemysliac vybehne von, do chladného novembrového počasia, hoci má na sebe len tenké tričko a žiadne topánky.
Vždy bez topánok, pomyslí si sarkasticky, utekajúc cez špinavé ulice, ako som začal, tak aj skončím...
Ľudia idúci okolo na neho vrhajú zmätené pohľady, ale on si ich nevšíma, uteká pomedzi nich.
Tak rýchlo už dlho nebežal.
Už sa zrejme ani nezastaví.
Srdcia mu bijú v hrudi ako splašené a prestáva vládať, ale i napriek tomu pokračuje, až kým nedobehne k modrej búdke stojacej pri kontajneroch v špinavej, zapadnutej uličke.
TARDIS.
,,Teraz už mám len teba," povie nahlas a z krku si zvesí kľúč a prekvapene zistí, že zmenil tvar. Teraz vyzeral ako celkom obyčajný pozemský kľúč od akýchkoľvek dverí.
,,Len ty a ja, starká." Vojde to TARDIS v rovnakej chvíli ako ucíti, že začína regenerácia.
Už bolo načase. Táto TARDIS už viac nepatrila jemu.
Gotická miestnosť zaprataná haraburdím zmizla a nahradila ju jednoduchá, minimalistická okrúhla miestnosť s konzolou uprostred. Rozhodne nie pre neho, preto musel prísť niekto ďalší.
Na zábradlí bola prevesená Fitzova kožená bunda, ktorú si tam zrejme kedysi zabudol.
Áno, to bude lepšie. Len si bude musieť zohnať topánky.
Keď si oblečie kožený kabát, je preč.
***
Bola tam, presne ako predpokladal. Rose Tylerová, dievča z bytovky. Krčila sa v tieni v sklade plnom Autónov. Prečo sa vždy stretnú niekde v sklade?
Chytil ju za ruku s jediným slovom: ,,Bež!"
Posledný Pán Času, odsúdený utekať nikde, len preč, preč od sebe samého a toho, čo bolo.
To však neznamená, že musí utekať sám.
 

2 people judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement