Vojak

27. june 2015 at 14:12 | Simona Gray |  Fanfictions
Rozhodla som sa navštíviť Osmičku v tej pivnici, kde ho držím. Bože, čím som sa to stala, ja som nebola takáto krutá....Na stene oproti sebe mám prilepený obrázok 50th anniversary s Osmičkou v čele a tak škaredo sa po mne díva....to bude asi moje svedomie....aký zvláštny pocit.
Mimochodom, keď si sestra toto prečítala, začala sa strašne smiať a poznamenala, že jej to pirpomína proces so Cersei vo finále Game of Thrones. Prečítala som si to ešte raz a pridala som sa k nej.
Ale v tomto nejde len o Osmičku ako takú, chcela som trošku zobraziť ako to mali vojaci počas svetových vojen (áno, čítam The Absolutist, predtým som pozerala Monocled Mutineer, mám protivojnovú náladu a stále mám v pamäti svoje pocity, keď som čítala Na Západe nič nové.)


Zmlátia ho, keď odmietne bojovať, a potom ho nechajú celý deň stáť v pozore na pražiacom slnku, polomŕtveho od únavy a horúčavy.
Už nevie, kto je, pretože mu vzali všetko, čo predstavovalo jeho osobnosť. Keď náhodou niekde uvidel svoj odraz, nespoznával sa.
Čím sa to stal?
Čo to z neho urobili?
***
Ostrihali mu vlasy. Náhlivo, nešetrne, neopatrne, britva odšklbávala jeho dlhé kučery a keď ich videl padať na zem, chcelo sa mu plakať, ale ovládol sa.
Boli vo vojne a taký luxus ako slzy si nemohol dovoliť.
Nevydal nijakú reakciu ani vtedy, keď sa mu ostrá britva zarezala do pokožky na hlave.
Robili z nich vojakov, neboli v kaderníckom salóne.
Vo vnútri však kričal, tak zúfalo, ako to vie len ten, kto vie, že je úplne bezmocný, zúfalo kričal kvôli tomu, čo malo prísť.

Vzali mu jeho kľúč od TARDIS, hoci kopal a škriabal ako malé dieťa, ktorému berú jeho obľúbenú hračku.
TARDIS bola jeho. TARDIS bola jeho domov, najstaršia spoločníčka na cestách, ktorá s ním bola v dobrom i v zlom, nikdy ho neopustila a nikdy ho nezradila.
Nemali právo mu ju vziať.
Schúlil sa do najtemnejšieho kúta baraku a potichu plakal, slzy na tvári sa mu farbili dočervena od krvi, ktorá mu stále stekala po hlave.

Vzali mu aj jeho oblečenie, vrecúško jelly babies, sonický šrobovák a klbko vlny. ,,Nie je vhodný do boja," presviedčali ho, keď si odmietal vyzliecť svoj kabát, keď sa zubami-nechtami držal posledných vecí, ktoré mu zostali. Nakoniec si ich ale vzali tiež. Vzali si všetko, čím bol, všetko, čo ho robilo niekým.
Dali mu uniformu. S gallifreyským znakom na pravej strane hrude, tvrdú a nepohodlnú, utkanú s drsného materiálu. Jednoúčelné oblečenie, na bojisko, kde bude po chvíli pofŕkané krvou a roztrhané na franforce.
Tak to už ale vo vojne chodí.
Vytrhli z neho Doktora a násilne ho nahradili vojakom, dali mu do ruky zbraň a postavili ho do rady ďalších, rovnakých ako on, v rovnakom oblečení, s rovnakou zbraňou.
Pešiaci na šachovnici, postavení na to, aby umreli v prvej línií.
Prečo vojny vždy posielajú aj tie najvyspelejšie civilizácie do ich evolučnej minulosti?
Teraz je nikto.
***
Slnko zachádza za obzor a on môže konečne klesnúť do prachu, na kolená, zvaliť sa na zem od únavy. Dvaja vojaci, ktorí pri ňom držali stráž ho vezmú medzi seba a odvlečú ho späť do výcvikového tábora, aby sa to zajtra mohlo začať odznova.
A potom, keď usúdia, že je pripravený, že už v ňom nezostal ani kúsok Doktora, keď bude prázdny, pošlú hotam.
Aby zabíjal a ničil, pretože to je to, čo vo vojne musia robiť všetky bytosti, pretože vojna sa inak vyhrať nedá.
Doktor by to neurobil. Doktor by to nedovolil.
Ale on už nie je Doktor a v ruke drží zbraň, postavený v pozore, pripravený odpovedať, áno pane, nie pane, ďakujem pane. Už je len časťou stroja, časťou mašinérie, ktorú pošlú do cesty tej nepriateľskej.
Pretože tak to vo vojne chodí.

 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement