Katrina

13. november 2015 at 16:23 | Simona Gray |  I write
Ešte niekedy cez prázdniny som písala poviedku do súťaže, ktorú usporiadala stránka Duše pisálka, ale keďže vyhodnotenie im už trvá dosť dlho, rozhodla som sa, že už naň čakať nebudem a poviedku uverejním aj teraz pretože sa mi skutočne nechce písať iné články. Téma súťaže znela "Byť mladý a cítiť ostrý šíp lásky". Čo sa týka mojej poviedky, ak máte niečo proti homosexuálom, radšej ju nečítajte a ak vám nevadia gayovia ale lesbičky áno, tak ju tiež nečítajte. Postavy sú len dielom mojej imaginácie a dej sa nezakladá na pravde (aj keď by som veľmi rada vlastnila taký zrub ako hlavná postava).



V zrubovom dome vládne ticho, prerušované len dopadaním dažďových kvapiek na mäkkú lesnú pôdu a praskaním dreva v otvorenom kozube. Nie sú tu prítomné niejaké iné otravné zvuky, nijaký civilizačný šum, ktorý by mal šancu vyrušovať ma z mojej samoty.
A tak sa mi to páči.
Žiadny hluk, žiadne výfukové plyny, žiaden stres uponáhľaného života dnešného storočia. Nijakí zadebnení ľudia, s ktorými by som sa inak musela vysporiadavať, každý deň, každú hodinu, stále.
To je na živote v samote vlastne tá najlepšia vec.
Nie je tu vôbec nikto a vy tak máte od všetkých úplný pokoj.
Nijakí ľudia ani ich ponižujúce šepkanie či súdiace pohľady a hlavne, žiadna Katrina.
Len totálna samota, ktorú som si sama vytvorila.
Po hnedej koži z kanadského medveďa prejdem cez otvorenú obývačku do malej miestnosti na konci domu. Útulne zariadená, otočená na západ, s veľkým oknom, z ktorého vidím na hory týčiace sa v diaľke. Moja pracovňa. Šálku s popoludňajším čajom položím na masívny dubový stôl, hneď vedľa písacieho stroja so založeným hárkom čistého papiera. Novela, na ktorej som pracovala posledné tri mesiace je už v obálke pri dverách, čaká na moju najbližšiu návštevu v meste, aby som ju mohla odoslať svojmu vydavateľstvu, čaká ticho a trpezlivo, ako všetky predmety v mojom dome, kým na ne obrátim svoju pozornosť.
Potrebujem niečo písať, ale na novú knihu ešte nemám dostatok poznámok a na krátku poviedku mi nič nenapadá. V mojej samote sa pre mňa totiž z písania stalo niečo viac ako práca, niečo viac ako záľuba či zvyk. Písanie sa pre mňa stalo potrebou, je to niečo, čo musím robiť, tak ako iní ľudia potrebujú jesť a spať na to, aby prežili. Udieranie do kovových klávesov starého písacieho stroja je mojím ekvivalentom komunikácie s inými ľuďmi, mojou vlastnou verziou rozhovoru a socializácie. Musím niečo písať, musím zo seba každodenne niečo dostať, pár slov, pár riadkov, pár strán, pretože inak by som sa tu zbláznila.
Sadnem si do koženej kancelárskej stoličky, ktorá predstavuje jeden z mála kusov moderného vybavenia, ktoré som si sem vzala. Sedieť celé hodiny na drevenej stoličke rozhodne neprospieva zdraviu spisovateľa.
Povzdychnem si a zahľadím sa z okna. Už dávno prišla jeseň, ráno som mávam za oknami nepreniknuteľnú hmlu a cez deň zase farebné lístie kropí dážď. Vietor ho stŕha z konárov, ktoré sa potom naťahujú k môjmu domu ako ruky kostlivca, snažia sa dosiahnuť na mňa, strhnúť ma späť. Ale ja sa nedám. Nikdy nedovolím nikomu, aby ma prinútil ísť späť.
Pohľad mi padne na kalendár a zachmúrim sa. Je sedemnásty október. Dnes má dvadsaťštyri rokov. Hnevá ma, že si stále pamätám dátum jej narodenín. Je to patetické., je to dôkaz toho, že sa cez to stále nedokážem preniesť, hoci som sa rozhodla nechať všetko za sebou. Ten nešťastný deň spred siedmich rokov, kedy som si myslela, že by mohla zdieľať moje city....
Z hrdla sa mi vyderie akýsi neinteligentný zvierací zvuk a napijem sa z čaju, hoci je ešte horúci, nútim svoje ústa, aby ignorovali požiar, ktorý sa v nich zrazu rozhorel, posielam dolu krkom lávu a dúfam, že si užíva narodeniny spolu s jej trápnou, konzervatívnou rodinou, ktorá ma bez väčšieho premýšľania odsúdila do pekla. Spolu s ňou. Spolu s ním.
Tresnem prázdnou šálkou o dosku stola a uvedomím si, že na písanie tohto príbehu budem potrebovať niečo silnejšie. Z baru teda vytiahnem fľašu whisky a prstami pohladím klávesy písacieho stroja.

Keď máte sedemnásť, zo všetkých strán od vás rôzni ľudia požadujú strašne veľa vecí, hoci vy nemáte ani najmenšiu chuť im vyhovieť. Chcú od vás, aby ste sa správali zodpovedne, aby ste konečne detské hry zanechali mladšej generácií a aby ste sa zaradili do sveta, ktorý oni vybudovali a zaúčali sa dospelosti pod ich bedlivým pohľadom. Snažia sa vás naprogramovať tak, aby ste bez reptania prijali ich názory, aby ste robili všetko tak, ako to celé roky robili oni a poslučne kráčali chodníkmi, ktoré vysekali do srdca nedotknutej prírody a zaliali ich betónom.
Čaká sa, že vyštudujete a potom budete celý život vykonávať tú istú prácu, hoci ju začnete nenávidieť. Budú chcieť, aby ste si našli partnera, založili si s ním rodinu a mali deti. A ani sa nenazdáte a zrazu budete tými "oni" vy.
Nemala som v pláne dopustiť čokoľvek z toho a chcela som zostať sama sebou, tu a teraz.

Katrinu som spoznala v prvom ročníku základnej školy. Bola celkom iná ako ja, malá, tmavovlasá, s veľkými čiernymi očami a nevinným úsmevom. Bola jedináčik, v škole nikoho nepoznala a tak rýchlo sa z nás stali najlepšie kamarátky.
Možno až príliš rýchlo.
Išli sme spolu na rovnakú strednú a tam sa z nás stala známa dvojka, málokedy ste videli jednu bez druhej. Spolu sme ráno chodili do školy, spolu sme trpeli na všetkých hodinách a spolu sme zase odchádzali domov. Aspoň prvý rok to tak bolo.
Katrina sa pre mňa stala najdôležitejším človekom na svete a zatiaľ čo ostatné spolužiačky si našli priateľov a spolužiaci priateľky, my dve sme stále mali len jedna druhú a mne to tak vyhovovalo. Vtedy som to celkom nechápala, ale nevedela som si predstaviť, že by som sa o Katju, ako som ju volala, mala deliť s nejakým tupým príslušníkom opačného pohlavia, ktorý by páchol potom, bozkával ju na jej drobné, plné pery a bol by si s ňou blízky tak, ako by som ja nikdy nemohla byť.
Bývali sme v malom meste. Malom, konzervatívnom meste s kostolom, farou a kňazom, v meste, kde každý poznal každého a súkromné záležitosti tam v podstate neexistovali.
Katrinina matka v kostole hrala na organe a jej otec dirigoval zbor. Mala som si hneď uvedomiť, že to nedopadne dobre. Že sme odlišné. Že ona, svätá Katrina by sa nikdy neznížila do hriechu aby cítila to isté, čo ja.

Nemala som otca a nikdy mi to nevadilo. S mamou sme bývali samé, v starom dome bokom od mesta, sebestačné a šťastné, nepotrebujúc muža k tomu, aby sme prežili.
Ale ako to už býva v malých mestách a ako som to už raz spomenula, každý poznal každého a keď sa niekto nesprával podľa nepísaných pravidiel, tak ho dedinské babky a vážené matky s usoplenými deťmi a grobianskymi manželmi pretriasali na ceste z nedeľnej omše. Nikdy nedali pokoj. Keď sa na to teraz, po rokoch pozriem, uvedomím si, že im to nemám za zlé. V takom malom, nudnom meste si predsa človek musí nejako skrátiť čas. Potrebuje nejaké klebety na to, aby si okorenil pomalé, nekonečné nedeľné dopoludnie.
Keď mama zistila, že je tehotná, údajne hneď vedela, kto je otcom, ale poslala ho kčertu s tým, že si vystačí sama. Hovorila, že keby si ho vzala len kvôli tomu, že s ním čakala dieťa, zničila by nám všetkým životy. A je lepšie vrátiť sa z krátkej cesty. Keď sa pozriem na tých, ktorí nemali odvahu sa tak zachovať, musím s ňou len ticho súhlasiť. Avšak obyvatelia nášho mesta, s Katjinými rodičmi na čele, to považovali za hrdelný zločin, neodpustiteľný hriech, za ktorý sa bude zodpovedať Bohu. Spolu so mnou, samozrejme.

S Katrinou sme si dlhú dobu boli takmer ako sestry a ja som si čoraz lepšie uvedomovala, že nie som ako ostatní. Že Katja pre mňa nie je len kamarátka a že ľudia ma budú nenávidieť ako Frankensteinovo monštrum, že ma budú prenasledovať vidlami a pochodňami, aby ma vyštvali preč, z ich malého obmedzeného mesta, ktoré v mojich očiach zaspalo niekedy pred dvoma storočiami a odmietalo sa pohnúť vpred.

,,Nemám rada chlapcov," povedala som mame raz pri obede, pozerajúc do taniera z polievkou. Zdalo sa mi, že tie tri slová vážia celé tony, ťažili ma už celé týždne, odkedy som si túto pravdu o sebe naplno uvedomila. Ale až teraz, keď som ich konečne vyslovila som si naplno uvedomila ich váhu. Mama zdvihla hlavu od svojho taniera a pozrela na mňa s potmehúdskym úsmevom, pri ktorom zo mňa hneď opadol všetok strach. Jej úsmev mal na mňa vždy taký účinok.
,,Ja viem," povedala, ,,vlastne som to tušila, odkedy mi tvoja učiteľka v škôlke povedala, že keď ste mali tancovať v pároch, zaliezla si do plastového domčeka a hádzala kocky do každého chlapca, ktorý sa ku tebe odvážil priblížiť." Pri tej spomienke som sa zasmiala. Jedna z najlepších chvíľ môjho detstva.

Čím sme boli staršie, tým viac sa mi Katrina vzďaľovala. Jej návštevy u mňa boli čoraz zriedkavejšie a keď som mala prísť ja k nej, vždy si našla nejakú výhovorku, kvôli ktorej sa to nehodilo. Bola čoraz ďalej a ja som na ňu nedosiahla, akokoľvek som naťahovala ruku, ktorou som ju chcela zachytiť.
V škole som stále častejšie sedávala sama, väčšinou v prednej lavici a zozadu som vždy počula chichot spolužiačok. A Katriny. Snažila som sa predstierať, že ma to nebolí, ale nedarilo sa mi to.
Trhalo mi to srdce z hrude.

Na konci tretieho ročníka sme sa už takmer nerozprávali. Nebolo to tak, že by sme sa pohádali, rozišli sa v zlom, alebo sa niečo medzi nami stalo - stala sa tá prirodzená vec, ktorá sa stáva s väčšinou priateľstiev. Naše cesty sa proste rozdelili.
Nebolo to však mojou vinou.
A poslednou kvapkou bolo, keď si Katrina našla priateľa.

Volal sa Tomáš a bol perfektným modelom Dokonalého otca konzervatívnej rodiny No.1. Aspoň tak sa vyjadrila mama, keď som jej v ten októbrový večer so zachmúreným výrazom v tvári oznámila, čo sa stalo. ,,Asi ho vyhrabali jej rodičia na jednom z tých stretnutí mládeže, ktoré orzanizujú," vyhlásila, trieskajúc šálkami o stôl tak silno, až som sa bála, že im poodbíja ušká. Mama sa riadila motttom, že takmer všetky problémy celkom určite vyrieši šálka pariaceho sa Earl Grey. A ak nie, môžeme v ňom aspoň utopiť svoj žiaľ. Ja som v tej chvíli chcela utopiť Perfektného otca konzervatívnej rodiny No.1.

Zdalo sa, že Katju začínalo hrýzť svedomie kvôli nášmu pošliapanému priateľstvu. Všimla som si, že sa cez hodiny stále častejšie pozerá mojím smerom, k prednej lavici, v ktorej som sedávala sama a vyzerá smutne a previnilo. A potom ma pozvala na oslavu svojich narodenín.
,,Stále sme kamarátky, Silvia," povedala, keď ma pozývala, ,,nechcem, aby si si myslela, že...že už viac nie sme."
Klamárka, povedala som si pre seba, keď potom odbehla kamsi preč spolu so svojimi novými kamarátkami.
Pozvanie som však prijala.

Na ľuďoch je najpozoruhodnejšia skutočnosť, že chcú vždy veci, ktoré nemôžu mať. Čím je pre nich niečo vzdialenejšie a nemožnejšie, tým väčšmi na tom ľpnú, snívajú o tom, že to vlastnia, túžia a zúfajú si. Pri neopätovanej láske to platí dvojnásobne. Túžba milovať sa zmení na potrebu vlastniť. A tá nakoniec zhorí a zostane len nenávisť a túžba po odplate, túžba spôsobiť tomu druhému takú bolesť, akú ste cítili aj vy.
To isté sa stalo aj mne.

,,Som rada, že sa to medzi nami urovnalo, Silvia." Katrina sa na mňa usmievala, sedela vedľa svojho priateľa a držala ho za ruku. A ja som jej tak strašne chcela jednu vraziť.
,,Áno," prikývla som so zaťatými zubami, ,,ja tiež."
,,Na základke sme boli najlepšie kamošky, Tomáš," chichotala sa, ťahajúc svojho vyvoleného za ruku, ,,všade sme chodili spolu. Ale život ide ďalej." Teatrálne si povzdychla, akoby jej to bolo skutočne ľúto. Zovrela som pohár v ruke tak silno až sa mi zdalo, že počujem praskanie skla.
,,Áno. Život ide ďalej."
,,A zostanete kamarátky," ozvala sa zrazu jej mama, nudná, striktná žena so strieborným krížom hojdajúcim sa na krku. ,,Oba si založíte rodiny, budete mať deti...."
Nevydržala som. Celou silou som tresla pohárom o stôl.
,,Ona si založí rodinu, " precedila som pomedzi zuby. ,,Potom jej tento tu," bradou som kývla na zdesene sa tváriaceho Dokonalého otca konzervatívnej rodiny No. 1 , ,,jej urobí dieťa. Z nej sa stane úbohá, patetická žienka domáca, ktorá bude celé dni prať jeho špinavé oblečenie, kŕmiť jeho usmrkané dieťa a keď večer príde domov, bude ho poslušne čakať v posteli."
Od hnevu sa mi zahmlievalo očami. Pomaly som vstala. Katrina a jej matka na mňa hľadeli, akoby práve uzreli samotného diabla. ,,Pretože to je jediná vec, ktorej sú takí, ako vy schopní," pokračovala som ,,každý má podľa vás svoje miesto, osud každého z nás riadi niekto iný, niekto, kto sa o nás ale vôbec nestará." Krútiac hlavou som sa pobrala ku dverám. Pár krokov od nich som sa ale otočila a pozrela sa na Katrinu. Len na ňu, nevidela som ani jej matku, ani Tomáša, ani nikoho iného, len ju, takú, ako bola kedysi, keď sme jedna pre druhú znamenali všetko.
,,Nikdy si nezaložím rodinu," povedala som jej do tváre, ,,nikdy nebudem mať deti. Pretože to nie je pre mňa. Tebe to však želám. Želám ti ten nudný, rodinný život. A možno raz, možno ti raz aj budem želať , aby si v ňom bola šťastná."
Potom som odišla. Viac sme sa nikdy nezhovárali, ignorovala som ju. Prestala pre mňa existovať.
O rok neskôr mi vydali prvú knihu, ktorá mi zabezpečila celkom príjemnú, zabezpečenú budúcnosť s dostatkom financií na to, aby som viedla svoj osamelý život v horách. Mám to tu rada. Nijakí otravní susedia.
Som sama. Nijaký priateľ ani priateľka. Mám len mačku, ktorá sa väčšinu času potuluje po lese okolo domu a keď sa vráti, dožaduje sa jedla a maznania.
Nechcem to znova zažiť. Nechcem sledovať, ako sa láska mení na nenávisť.

Povzdychnem si a opriem sa, prechádzajúc si dlaňami po tvári. Začínajú ma páliť oči. Zasmejem sa. Katrina. Ako som mohla byť niekedy tak strašne hlúpa?
Keď som s mamou naposledy volala, povedala mi, že Katrina má tri deti. Je na materskej posledných päť rokov a pribrala. Je z nej žienka domáca.
Pri mne by sa jej niečo také nikdy nebolo stalo.
Ale to nevadí. Je to minulosť a viac na tom nezáleží.
Vytiahnem papier s písacieho stroja a chvíľu čítam, čo som napísala. Nie je to dobré. Nedalo by sa to použiť na nič, ale to nevadí. Preto som to totiž nepísala. Písala som to preto, aby som sa konečne vysporiadala s Katrinou a jej neustálou prítomnosťou v mojej hlave, ktorá ma zväzovala. Teraz môžem byť konečne voľná.
S papiermi v ruke prejdem do obývačky a vidím, že v kozube zostalo už len pár tlejúcich uhlíkov. Bez premýšľania do nich hodím svoj práve napísaný príbeh a s akousi satisfakciou sledujem, ako papier žltne, krúti sa, černie a drobí na popol. Oheň sa znova rozhorel, hoduje na horľavom materiály, ktorý som mu podhodila. Po chvíľke, keď už z poviedky takmer nič nezostalo, prihodím do ohniska pár kúskov naštiepaného dreva.
Som voľná.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement