Len dve vety

3. november 2015 at 19:25 | Simona Gray
Len dve vety

Niektorí ľudia vedia, že na napísanie hororu či len na navodenie tej pravej, strašidelnej atmosféry, ktorá vás núti neisto sa obzerať ponad plece, netreba veľa slov. Na to, aby sme sa báli, nepotrebujeme zložitý dej, nepotrebujeme vidieť obrazy plné krvi. Občas stačia len dve vety. Ten pravý strach je totiž založený na stiesňujúcej neistote a neurčitosti nebezpečenstva. A predstave toho, čo všetko by mohlo byť.



Neznášam, keď som sama doma. Nemám potom na koho zhodiť všetky tie zvuky pochádzajúce dole z chodby.

Nikdy sa nepokúšajte zhliadnuť tú vec v kútiku vášho oka. Má dôvod na to, prečo nechce byť videná.

Zrkadlá vedia byť desivé. Najmä vtedy, keď sa na vás váš odraz uškŕňa.

Keď idem spať, dávam si pozor, aby bola v mojej izbe absolútna tma. Nechcem sa totižto zobudiť a v pološere vidieť ako niečo sedí na mojej stoličke a sleduje ma.

Najprv ma nevideli prichádzať a potom ma prestali vidieť úplne. Tak som to začala využívať vo svoj prospech.

Nadránom na vždy zobudí dcéra, keď si ide ku mne ľahnúť do postele. Bolo by to milé, keby nebola už tri roky mŕtva a neopakovala, že ma musí chrániť pred príšerami.

V absolútnom tichu môžete začuť tie najstrašnejšie veci. Tak sa ich nikdy nesnažte začuť.

Prisahala by som, že keď som ten obraz kupovala, nestála na ňom nijaká postava. Taktiež si nepamätám, že by som pri okne mala stromy, ktoré by v noci vrhali tiene k mojej posteli.

Neverili mi, že v mojej skrini žije príšera. Tak som ich do nej zavrela.

Nikdy som sa neodvážila vyjsť na povalu nášho domu, hoci odtiaľ počujem búchanie a kroky.Bojím sa, že keby som tie dvere otvorila, niečo by som odtiaľ mohla pustiť von.


,,S kým sa to zhováraš?" opýtala som sa svojej päťročnej dcéry, keď som ju počula rozprávať sa samú so sebou v jej izbe. Odpovedala, že hovorí s tým dievčatkom zo skrine.


Mama zavesila do chodby nový obraz, ale mne sa nepáči. Chodba sa zdá oveľa dlhšia a tmavšia, a ten chlap na ňom sa na mňa stále pozerá...


Bojím sa pozerať do okna. Vždy tam vidím odraz tváre, ktorá nie je moja.


,,Máte krásnu dcéru," povedala som žene pri cestovinách, pozerajúc na rozkošné dievčatko, ktoré sedelo v nákupnom košíku. Žena zbledla, pozrela na mňa a bezvýrazným hlasom povedala: ,,Ale ja nemám nijaké deti."


To, že tam bol tieň, ktorý nemalo čo vrhať, bolo desivé. Ale to, že keď sa vrátila, zrazu zmizol, to bolo ešte horšie.


Nie je nič príjemnejšie ako zobudiť sa za zvukov klavíra. Pravda, pokiaľ nežijete sami, nemáte nijaký klavír a nie sú tri hodiny ráno.


Našla som si zmeškaný hovor od svojho brata. Problém bol v tom, že v mobile nebola karta a môj brat bol mŕtvy.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement