Vianočný zázrak

25. december 2015 at 13:13 | Simona Gray |  I write
Šťastné a veselé, i keď táto poviedka rozhodne nie je šťastná a veselá....čo mala byť pôvodne neškodná vianočná sickfic s postavami, ktoré v mojej mysli predstavujú Anakina a Obi-Wana sa zvrhla na temnú, prídavnú poviedku k Novej Spoločnosti. Môžete tu vidieť, ako strašne neznášam Annu a aký je Fitzgerald Ellenwood aka Khan-Assange-Sherlock strašne cool. Šťastné a veselé!

Keith a Nathan spolu žijú v zničenej časti Londýna, ktorú nechal Ellenwood bombardovať pri nástupe Novej Spoločnosti. Prežívajú zo dňa na deň a Keith je navyše chorý. Anna Lee im pomáha, aby uľavila svojmu boľavému svedomiu, ale nie je to dosť. Nathan sa modlí za vianočný zázrak, ktorý ale nie je taký, ako si ho predstavoval.




,,Keith. Keith, no tak..."
Odpoveďou mu bolo len tiché zastonanie, nepekne znejúci kašeľ vychádzajúci niekde z hĺbky hrude a frustrovaný povzdych. Popravde však nič iné ani nečakal.
Povzdychol si a nahol sa bližšie k drobnej postave schúlenej na posteli, zakrútenej pod azda všetkými dekami, ktoré v dome mali. Nathan sa čudoval, že on sám sa ešte má počas studených nocí čím zakryť.
,,Keith, prosím." Položil staršiemu mužovi ruku na plece, požadujúc od neho niečo, čo ani jeden z nich nemohol ovplyvniť.
,,Nathan...." Keith nakoniec otvoril oči, obrátil sa na bok smerom k svojmu priateľovi a unavene na neho pozeral.
Nathan mal chuť plakať. Keith bol biely ako stena, oči mu na chudej tvári žiarili horúčkou a i napriek tomu sa usmieval.
Neusmievaj sa, Keith. Prosím, neusmievaj sa. Keď tu nebudeš, ten vyčerpaný úsmev sa mi bude zjavovať a privedie ma k šialenstvu.
Nahlas však nepovedal nič. Len prinútil svoje ústa, aby sa roztiahli do úsmevu a položil na posteľ tašku, ktorú so sebou priniesol. ,,Niečo som ti priniesol," povedal a Keith sa prestal usmievať, namiesto toho sa zatváril vážne a ustarane. ,,Nathan, nemôžeme si to predsa dovoliť," povedal slabým, vyčítavým hlasom a pokúsil sa nadvihnúť na lakti, na čo však nenašiel dosť sily a len vyčerpane klesol späť na vankúše. Nathan sa z posledných síl snažil prinútiť svoj falošný úsmev, aby neskĺzol z jeho unavenej tváre. Pobozkal Keitha na líce možno je to posledný bozk, ktorý mu dávaš, možno ho v nasledujúcej sekunde opustia všetky sily a umrie ti pred očami a pohladil ho po ramene panebože, aký je chudý, jeho ruka je ako palička. ,,Sú Vianoce, môžeme sa trochu rozmaznávať," poznamenal, pokrčiac ramenom. Sú to možno tvoje posledné Vianoce, moje posledné Vianoce s tebou.
,,Kde si to zohnal?" opýtal sa Keith podozrievavo a opäť sa pokúsil posadiť. Nathan ho chytil okolo ramien och, bože, cítim každú jeho kosť a pomohol mu oprieť sa o čelo postele, naprúvajúc mu vankúše za chrbtom.
,,Anna," odvetil a Keith chápavo prikývol. Anna, ich anjel z nebies, odkedy Keith ochorel. Zohnala mu lieky, infúzie a vybavila prácu pre Nathana.
,,Sú tam veci na večeru," pokračoval. Sadol sa na posteľ do tureckého sedu, tak blízko ku Keithovu ako mohol bez toho, aby mu ublížil občas sa bál, že sa ho len dotkne a on sa mu pod rukami rozpadne na kúsky a hladkal ho po hlave. ,,Doniesla nám aj vianočný stromček, kým si spal. Mám pre teba aj darček. Jeden z tých otrasných svetrov, ktoré tak zbožňuješ." Keith sa usmial. Možno len preto, aby sa Nathan cítil lepšie.
,,Kde bude na Vianoce ona?"
Nathan pokrčil plecami. ,,Neviem," odvetil popravde. ,,Nepríde mi ale ako typ, ktorý oslavuje Vianoce."
,,Možno už nemá dôvod," poznamenal Keith a Nathan si povedal, že má asi pravdu. Anna Lee skutočne nemala najmenší dôvod na oslavu nejakých sviatkov.
Keď sa ale nad tým zamyslel, mal ho on? Žil v polorozpadnutom dome so zatekajúcou strechou v zbombardovanej časti Londýna a Keith sa mu strácal pred očami.
A predsa, akási detská časť jeho duše, tá, o ktorej si myslel, že je už dávno mŕtva akosi verila na vianočný zázrak. Bolo to nelogické, ale nemohol si pomôcť, pretože keď si ľahol vedľa Keitha a objal ho, cítil pod prstami všetky jeho rebrá, cítil splašený tlkot jeho srdca, akoby ho držal v rukách a s každým kŕčovitým zakašľaním si čoraz lepšie uvedomoval, že to nezvládne, že je príliš vyčerpaný, príliš slabý a len zázrak zabráni tomu, aby ho stratil.
Prosím, pane, viem, že som nebol vždy dobrý, ale prosím, prosím, neber mi Keitha.
,,Človek si vždy nájde dôvod," poznamenal nakoniec. Pobozkal Keitha na horúce čelo a postavil sa. ,,Pospi si," povedal, ,,ja zatiaľ niečo uvarím."
,,Môžem spať, keď budem mŕtvy," namietol Keith potichu a Nathan sa ho rozhodol ignorovať. Pomohol mu si znova ľahnúť, naprávajúc mu deky, ktoré z neho skĺzli keď sedel. V momente, ako ležal sa schúlil do fetálnej polohy a Nathan si želal, aby mohol urobiť viac.
***
Človek má taký život, aký si ho zariadi.
Ak je to pravda, tak potom je ten najmizernejší organizátor na svete.
Nie, on mal proste smolu. On mal proste smolu, osud ho nenávidel a z nejakého neznámeho dôvodu ho trestal, hoci si nespomínal, že by niekedy urobil niečo zlé. Možno to bolo niečo z minulého života.
Prečo ale potom trpí aj Keith?
Pretože ho miluje. Miluje ho a vidieť ho trpieť mu spôsobuje neuveriteľné muky.
Niektoré dni boli také zlé, že v noci premýšľal nad tým, že by bolo pre nich oboch možno jednoduchšie, keby nechal zapnutý plyn a oni by proste zaspali, jeden druhému v náručí.
Nedokázal to však urobiť. Pretože Keith nechcel zomrieť, on nie. Kedykoľvek po pozrel do očí, poriadne mu pozrel do očí, videl za závojom únavy a utrpenia strašnú, neuhasiteľnú vôľu žiť a tú mu proste nedokázal vziať.
Potom ale stretol Annu, Annu Lee, ktorá bola stelesnením vzbury, vzbury a odboja, ktorému nie celkom chápal, a začala im pomáhať. Nechcela za to nič, nikdy, len sa občas zjavila uprostred noci s taškou plnou vecí a pár krát priviedla i lekára.
,,Musím vedieť, že robím viac úžitku ako škody," poznamenala asi pred troma mesiacmi, keď bol Keith zvlášť chorý a celé dni a noci ležal v delíriu. Odniekiaľ doniesla veci z nemocnice, antibiotiká, umelú výživu a infúzie. ,,Musím vedieť, že môj život ešte má zmysel."
Nechápal tomu, čo hovorila, ale i napriek tomu ju počúval. Niekedy spolu neskoro v noci sedeli v studenej kuchyni osvetlenej len mihotavými plameňmi sviečok a popíjali lacné víno, ktoré Anna doniesla. Rozprávala mu o veciach, ktoré ju trápia, o tom, ako jej Ellenwood zničil život, o mužomi menom Andrew, ktorého kedysi milovala, ale on si vybral bezpečnejší život a ona zostala sama. Zverila sa mu so svojimi plánmi, keď mala v sebe viac alkoholu ako zvládala, so svojimi na zničenie Ellenwooda a Novej Spoločnosti.
Myslel si, že sú to nebezpečené myšlienky a Anna je nebezpečný človek. Celý svoj život sa snažil takým veciam vyhýbať, nevyhľadával ich a ignoroval, pretože mohli narušiť jeho pokojný život.
Jeho život už ale viac za veľa nestál tak sa o známosti s nebezpečnými ľuďmi s nebezpečnými myšlienkami nestaral. A navyše im pomáhala.
Cez tenkú stenu k nemu doľahli ozveny Keithovho dusivého kašľa, ktoré ho vytrhli zo zamyslenia a uvrhli ho späť do pochmúrnej, studenej reality. Pár sekúnd len stál a načúval, modlil sa, aby kašeľ ustal, ale nestalo sa tak. Zvuky Keithovho trápenia pokračovali, Nathan si dokázal živo predstaviť, ako dávivý kašeľ otriasa jeho slabým telom, ako sa zúfalo snaží polapiť dych a z očí sa mu rinú slzy.
Mal by ísť tam. Mal by ísť za ním, sadnúť si k nemu na posteľ a držať ho, kým to neprejde.
Zistil však, že sa nedokáže prinútiť pohnúť, že nie je schopný otvoriť tie dvere a len tam stáť, len na neho pozerať, sledovať, ako si vykašliava pľúca a nebyť schopný pre neho čokoľvek urobiť.
Nenávidel tú bezmocnosť.
Tak tam zostal stáť, uprostred kuchyne, so slzami v očiach, rozorvaný medzi túžbou dať Keithovi viac liekov na spanie a ukončiť jeho utrpenie alebo aspoň možnosťou predať svoju dušu trebárs aj diablovi, len aby mu pomohol. Pretože to boli jediné dve možnosti. Buď Keith alebo on.
Nakoniec sa zrútil na zem v záchvate tichého plaču, prsty zaborené do vlasov na spánkoch, akoby si ich chcel vyšklbnúť jedným mocným trhnutím, schúlil sa na špinavú zem pri stole, načúval utíchajúcemu kašľu a želal si vianočný zázrak.
***
Prebudilo ho zaklopanie na dvere. Myslel si, že sa mu sníva, pretože sa prebral na studenej zemi a on predsa nespáva na zemi, vždy leží vedľa Keitha a dáva na neho pozor.
Potom si spomenul na svoje predchádzajúce zrútenie a s povzdychom sa pozviechal, rukou si masírujúc stuhnutý krk. Jeho otupené zmysly si ešte nestihli uvedomiť, že nie je možné, aby im niekto uprostred noci klopal na dvere, pretože žijú na mieste, kde sa každý stará len o seba a Anna mu predsa povedala, že dnes už nepríde. Napriek tomu ale prešiel ku dverám a otvoril ich.
A je to tu. Tu je odplata za stýkanie sa s nebezpečnými ľuďmi s nebezpečnými myšlienkami.
Na prahu jeho dverí stál anjel. Anjel smrti s krvavočervenou kravatou a znamením beštie na tvári.
Fitzgeraldovi Ellenwoodovi sa z jeho mŕtvolne bielej tváre nedalo vyčítať vôbec nič. Ignorujúc Nathana prekročil prah a prešmykol sa popri ňom do chodby, akoby mu to tam patrilo, akoby tam bol už tisíc krát a nebola hlboká noc.
,,Čo..." Nathan si uvedomil, že nie je schopný čokoľvek povedať, že tam len stojí a pozerá, ako sa Prezident Novej Spoločnosti pozval do jeho kuchyne a usadil sa na stoličke pri stole.
,,Posaďte sa, pán Reeves." Ellenwoodov hlas ho prekvapil. Znel mladšie ako predpokladal a navyše bol celkom....príjemný. Vzbudzoval dôveru.
Poslúchol. Sadol si oproti Ellenwoodovi a v slabom svetle presvitajúcom cez špinavé okná pozeral na popáleniny pokrývajúce polovicu Prezidentovej tváre. Cítil, že by mal niečo povedať, aspoň sa ho opýtať, odkiaľ vie jeho meno, ale neodvážil sa. Okrem toho, mal nepríjemný pocit, že Ellenwood vie viac ako len jeho meno.
,,Zaplietol ste sa s nebezpečným človekom, Nathan," začal Ellenwood zoširoka a Nathan cítil, ako mu žalúdok urobil salto. Tu to je, tu je jeho vianočný zázrak, teraz ho odvedie niekde preč, budú ho mučiť a vypočúvať a kto sa potom postará o Keitha?
Potom si ale uvedomil, že keď otváral dvere, nevšimol si nikoho iného, niejaké auto s vojakmi a všetko nasvedčovalo tomu, že Ellenwood prišiel sám. Prišiel sám do najnebezpečnejšej štvrte Londýna.
,,Chápem, že ste nemali veľmi na výber," pokračoval Ellenwood a Nathan sa trošku upokojil. Ak by ho chcel odviesť kvôli Anne, neprišiel by predsa sám. Poslal by po neho tajnú políciu, ktorá by ho odviedla pod rúškom noci a jeho krik by nikto nepočul. ,,Ocitli ste sa v nezávideniahodnej situácií a Anna Lee vám poskytla pomoc, aby uľavila svojmu boľavému svedomiu."
,,Boľavému svedomiu?" Nathan zamrel. Tie slová z neho vyšiel skôr, ako mal čas nad nimi porozmýšľať. Ellenwood sa ale iba usmial.
,,Pán Reeves," povedal dôverne a lakťami sa oprel o stôl, takže sa k nemu nakláňal, ,,Anna sa len málokomu pochváli tým, že vďaka jej...rebelantským aktivitám, v ktorých dobro tak neskonale verí....umrelo viac ľudí ako počas čistiek na začiatku mojej vlády." Oprel sa dozadu a premeral si Nathana chladnými, modrými očami. Za oknami sa začínalo rozvidnievať. ,,Verte mi, ja nie som mužom násilia. Preferujem asertívne vyjednávanie. Čo sa ale o Anne Lee vskutku povedať nedá..." Pravá ruka mu zablúdila k spálenej pokožke na tvári a Nathan nepochyboval o tom, že vinu za jeho znetvorenie niesla Anna.
Z vedľajšej izby sa opäť ozval Keithov kašeľ a Nathanovi zovrelo srdce. ,,Čo chcete?" opýtal sa zostra. Nepáčilo sa mu, ako Ellenwood otočil hlavu za náhlym zvukom a ako sa zamyslene usmial.
,,Ako som povedal, preferujem asertívne vyjednávanie." Ellenwood vstal a z vnútorného vrecka svojho bieleho saka vybral nejaké papiere, ktoré položil pred Nathana. ,,Ak sú moje informácie správne, váš priateľ je chorý a s najväčšou pravdepodobnosťou sa bez odbornej pomoci nedožije Nového roku. Preto mám pre vás návrh."
Nathan na pár sekúnd zatvoril oči. Vedel, čo od neho Ellenwood bude chcieť a on bol ochotný mu to dať, pretože Keith sa v spálni opäť rozkašľal a ak má byť toto jeho vianočný zázrak, nech sa tak stane.
,,Počúvam."
Ellenwood sa spokojne usmial a z druhého vrecka vybral strieborné pero, ktoré posunul Nathanovi. ,,Pôjdete so mnou," začal potichu. ,,Pôjdete so mnou, ja vám dám slušnú prácu, slušné ubytovanie a garantujem vám, že moji lekári dostanú vášho priateľa z toho jeho nepríjemného zápalu pľúc v priebehu týždňa. Jediné, čo od vás budem chcieť ja sú informácie. Veci, ktoré vám Anna Lee povedala, čokoľvek, nech by sa vám to zdalo akokoľvek bezvýznamné."
Nathanova tvár zostávala vážna. ,,A čo ak s tým nebudete spokojný? Čo ak zistíte, že veci, ktoré mi povedala vám budú nanič?"
Ellenwood sa usmial. ,,Sú Vianoce, Nathan. Robím to pre vás aj z dobroty srdca, nie len kvôli Anne. Navyše, nie je jediná, kto si potrebuje kompenzovať nečisté svedomia. Okrem toho si myslím...že veci, ktoré viete, mi celkom iste pomôžu."
Nathan vzal do ruky pero a podpísal papiere pred sebou, bez toho, aby na Ellenwooda čo i len pozrel. Vysielal vďaky nebesiam a to i napriek tomu, že práve zapredal dušu diablovi.
Toto bol jeho vianočný zázrak.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement