7. Cesta 2/2

19. march 2016 at 21:11 | Simona Gray |  52 príbehov
Huh, druhá časť. Mala som asi tri odlišné konce (dva z nich mali skončiť smrťou), ale nakoneic som použila úplne iný...more playful one, I think :D *smirks*

,,To je spravodlivé," vyhlásil Aniku spokojne a nahol sa k Pútnikovi, takže ich tváre sa takmer dotýkali. ,,Mali by sme našu dohodu stvrdiť."
,,Tak dobre," súhlasil Pútnik. ,,Ako váš ľud stvrdzuje dohody?"
,,Začneme bozkom," uškrnul sa lesný duch a takemr nežne chytil do dlaní Pútnikovu tvár.
Ten sa nebránil.


Ráno prišlo nečakane a Pútnik sa prudko strhol zo spánku, náhle si uvedomujúc hrboľatosť zeme, na ktorej ležal, studený vzduch na jeho nahej pokožke a rýchlo chladnúce teplé miesto vedľa neho, kde ešte pred malou chvíľkou ležal Aniku. Práve jeho neprítomnosť bola to, čo ho prebudilo.
Ospalo sa posadil a pod krkom si pridržal Anikuho ťažký plášť, ktorým bol počas noci zakrytý. Lesného ducha nikde nevidel a na chvíľu ho premohla panika, strach, že ho oklamal a nechal ho napospas čiernej zlobe lesa.
Netrvalo však dlho a z húštia po jeho ľavici sa vynoril Aniku, oblečený vo svojich čiernych šatách. Rukávom si z úst utieral niečo červené a Pútnik si nebol istý, že to boli lesné maliny.
,,Ach, už si hore," zvolal veselo, keď videl, že Pútnik ho pozoruje. ,,Nevedel som, kedy sa asi prebudíš. Nemám ani poňatia, ako dlho vy ľudia spíte."
Posadil sa na zem vedľa Pútnika a akoby podvedome zablúdil rukou do jeho vlasov. Pútnikovi naskočila husia koža, ale dotyk mu bol príjemný a pristihol sa, že sa do neho opiera, zatiaľ čo lesný duch sa samoľúbo uškŕňa.
,,Obleč sa," rozkázal mu a vytiahol mu ruku z vlasov. Pútnik mal čo robiť, aby nad stratou dotyku frustrovane nezastonal. ,,Naraňajkuješ sa po ceste, musíme vyraziť čo najskôr. Ak chceš odísť z lesa ešte pred svitaním, čaká nás celodenný pochod."
Pútnik vstal a čiernu róbu zo seba nechal skĺznuť na zem pri jeho nohách.
Anikuho pobavený úsmev odhalil jeho vlčie zuby.
***
Lesný duch ho neviedol po chodníku; viedol ho pomedzi pichľavé húštiny a husté kríky, skrz úzke stružky potôčikov, ktoré sa kľukatili cez celý les a priťahovali roje komárov.
Zatiaľ čo Aniku sa cez nízky konáre a vyššie kriačiny pohyboval s ladnosťou a svižnosťou lane, Pútnik bol čoskoro vyčerpaný a zúfalo túžil po odpočinku. Vo vlasoch mal zamotané tenké konáriky a lístie a kožu, ktorú nemal zakrytú mal čoskoro celú doškriabanú, červenú a opuchnutú od štípancov. Keď sa lesného ducha napoludnie zúbožene opýtal, prečo nejdú po chodníku, Aniku mu odpovedal, že to už pre nich nie je bezpečné. Viac mu nepovedala a Pútnik bol príliš unavený na to, aby vyzvedal viac.
Boli na ceste už takmer celý deň, keď si Pútnik s radosťou v srdci všimol, že stromy okolo nich konečne začínajú rednúť a pomedzi ich konáre preniká čoraz viac svetla. Husté kríky taktiež začínali miznúť a čoskoro položil nohu na mäkkú rovnú lesnú pôdu, pokrytú len vrstvou machu a tlejúcich listov. Keď zodvihol hlavu a pozrel sa pred seba, zbadal, že les náhle končil a medzi stromami sa črtala zelená lúka zaliata slnkom.
Aniku zastal pár krokom za ním, neprekročil pomyslenú čiaru oddeľujúcu Počarovaný les od zvyšku sveta.
,,Tu sa naše cesty rozídu, Pútnik," vyhlásil lesný duch potichu, akoby smutne, a Pútnik si všimol, že si cez hlavu opäť prehodil kapucňu. ,,Nezabudol si na našu dohodu, alebo áno?" Naklonil hlavu nabok ako zvedavé dieťa, netrpezlivo očakávajúc Pútnikovu reakciu.
,,Nie...." odvetil mu zamyslene a pravou rukou si váhavo siahol na opasok, z ktorého mu visela jeho krátka dýka. ,,Pravdaže som nezabudol." Pomaly ju vytiahol z pošvy a zodvihol si ju k hlave, chytiac fo druhej ruky pramienok svojich medených vlasov.
Aniku ho sústredene sledoval, žlté oči mu svietili z tieňa kapucne a Pútnika na moment premohol závrat, svet sa s ním zatočil a všetky zmysly na neho kričali aby sa otočil a utiekol preč, ča najďalej od lesného ducha, do bezpečia, tam, kde nad ním už Počarovaný les nebude mať moc.
Zvalil to však na dusný vzduch a zostal stáť na mieste. Sľúbil lesnému duchovi svoje vlasy a on je muž slova. Dohody vždy dodrží.
Jediným rýchlym pohybom odrezal prameň vlasov spoza pravého ucha a bez slova ho podal Anikuovi, ktorý sa za ním bez slova natiahol.
Až keď uvidel spokojný úsmev lesného ducha, obrátil sa na odchod s pocitom, že to už viac nevydrží, že ho stiesnená atmosféra lesa zabíja a musí sa dostať preč. Hlava sa mu motala a kolená akoby nedokázali niesť jeho váhu. Už tam nevydrží ani o minútu dlhšie. Zastavil ho však hypnotický hlas, ktorý ho prinútil zostať na mieste.
,,Ja som ti dal svoje meno, Pútnik," zavolal za ním Aniku zvláštnym tónom, ,,neprezradíš mi ty svoje?"
Niečo mu hovorilo, aby mlčal, aby len pre všetko na svete neprezradil lesnému duchovi svoje meno, pretože je to tá posledná vec, ktorá ho drží v bezpečí, ale v hlave mu stále znel jeho hlas a neustále musel myslieť na dotyk jeho horúcich rúk.
,,Oberyn," odpovedal napokon chrapľavo, zvuk si ledva hľadajúc cestu spomedzi jeho popraskaných pier. ,,Volám sa Oberyn."
Aniku meravo prikývol a pramienok červených vlasov zmizol v koženom vrecku na jeho opasku. ,,Rád som ťa spoznal, Oberyn," povedal vážne. ,,Niečo mi hovorí, že sa ešte stretneme."
Zmizol ako hmla a Pútnik by bol prisahal, že sa mu to celé prisnilo nebyť kratších vlasov za jeho pravým uchom a ledva vititeľných modrín na jeho krku a hrudi.
***
Po dlhých dňoch strávených bez možnosti pohľadu na jasnú oblohu sa jej Oberyn nedokázal nabažiť. Biele múry jeho mesta sa majestátne vypínali oproti modrej oblohe a vojaci stojaci na svojich miestach na hradbách poslušne salutovali, keď uvideli svojho kráľa vracajúceho sa z dlhej cesty. Mesto ho privítalo so všetkými poctami a manželka synom, ktorý mal vlasy presne takej istej červenej farby ako on, ale i napriek tomuto všetkému nedokázal nájsť pokoj.
V myšlienkach sa neustále musel vracať do temnoty Počarovaného lesa a hoci jeho kráľovná bola mladá, krásna a múdra, on myslel na lesného ducha.

Týždeň po svojom návrate začal náhle chradnúť. Nedokázal spať a nemohol jesť, netešil sa z teplých slnečných lúčov na svojej koži, netešili ho slová jeho manželky ani pohľad na syna. Strácal sa a felčiary mu dlho nedokázali pomôcť, pretože nevedeli, čo mu vlastne je. Až napokon prišiel počas Svätojýnskej noci neznámy liečiteľ, o ktorom sa hovorilo, že po meste robil zázraky a kráľovná ho dala zavolať do paláca, aby sa pozrel na jej manžela. Ten mu venoval len jeden krátky pohľad, bezmocne pokrčil plecami a ukryl si dlane do rukávov svojho čierneho plášťa.
,,Jeho duša zostala v Počarovanom lese," povedal vážne. ,,Ukradol mu ju lesný duch a teraz ho k sebe volá."
Kráľovná prepukla v plač a ukryla si tvár do dlaní. ,,Nie je nič, čo by sa dalo robiť?" opýtala sa a zahľadela sa svojmu manželovi do tváre. Už celé dni nepovedal ani slovo, len hľadel von oknom na vzdialené vrcholce stromov Počarovaného lesa.
,,Treba nájsť ducha, ktorý mu dušu zobral," odvetil Liečiteľ zamatovým hlasom. ,,Treba nájsť ducha, ktorý mu počaroval a prinútiť ho, aby odvolal dohodu, ktorú s ním uzavrel."
Kráľovná na neho pozrela s nádejou v očiach a zúfalo ho chytila za ruku. ,,Prosím, pomôžte mu," zvolala, ,,nájdite toho lesného ducha a zrušte tú dohodu."
,,Budem ho musieť zobrať zo sebou," povedal Liečiteľ a kývol na kráľa. ,,Bude so mnou musieť opäť vstúpiť do Počarovaného lesa."
,,Urobte čokoľvek, len nech ho to zachráni."
Nevšimla si, že Liečiteľ sa pod tmavou kapucňou uškrnul.

,,Vieš," začal Pútnik a obrátil hlavu, aby mal lepší výhľad na Anikuho, ktorý sa rozvaľoval vedľa neho, ,,mohol si jej povedať, že to "zrušenie dohody" znamenalo, že si mi nikdy neukázal cestu a ja tu musím ostať."
Aniku vyzeril zuby a pretočil sa, takže ležal na bruchu a mohol pobavene pozorovať nahého muža vedľa seba. ,,Prečo, vadí ti to?"
Oberyn sa uškrnul a Aniku zacítil náhly príval hrdosti keď sa pozrel do jeho jasnožltých očí. Musel uznať, že s ryšavými vlasmi vyzerali dobre. ,,Nie veľmi," odvetil, ,,tu sa mi to páči viac."
Nahol sa bližšie k Anikuovi a vzal jeho tvár do dlaní, aby ho pobozkal. Vyšší muž bol však svižnejší a rýchlo sa pretočil, takže sedel na Oberynovej hrudi a prebral kontrolu nad situáciou.
,,Vitaj na temnej strane, Pútnik," zašepkal mu do ucha a vkĺzol rukou do jeho červených vlasov, pevne ich zvierajúc až kým menší muž nevydal tichý ston.
Dvaja lesní duchovia strávili na lesnej pôde celú Svätojánsku noc. A po nej aj každú ďalšiu.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement