8. Les mŕtvych

24. march 2016 at 21:08 | Simona Gray |  52 príbehov
Je dvanásty týždeň....ja mám ôsmu poviedku...to je štvorpríbehový sklz...to nie je až také zlé....
Táto poviedka sa mala podľa zadania odohrávať počas vojny. Ak niekto pochopí, o čom to vlastne je, tak sa pred ním skláňam. Ak nie, mal by rozšíriť svoje vedomosti z histórie.


Zaujímalo ho, či sa po vojne niekto dozvie, čo sa s nimi stalo. Či niekoho bude zaujímať, kam sa podeli. Prečo sa nevrátili domov spolu s ostatnými.
Desila ho predstava, že ich len prehltne zem a tým to skončí, nikomu nebudú chýbať, nikto nevyroní slzu nad ich hrobom, pretože nebudú vedieť, kde ležia. Možno si na nich nikto nespomenie, pretože ich mená budú vymazané z histórie a nikto nebude mať odvahu ukázať na biele miesta a opýtať sa, čo tam bolo. Možno to bude, akoby ani nikdy neexistovali.
Bola tma a všade okolo znela streľba. Prehlušovala ľudské výkriky, prehlušovala plač mužov, ktorých vliekli na smrť.
Spomenul si na svoju matku. Na to, ako plakala a prosila ho, aby neodchádzal. Ako jej sľúbil, že sa čoskoro vráti domov.
Nemal sľubovať niečo, nad čím nemal nijakú moc. Do očí sa mu začnú tlačiť slzy. Výkriky zaznievajú bližšie a bližšie.
Je nemožné povedať, kedy sa vráti domov.
Nikto z nich sa nevráti, pretože ich nepriateľ je rudé monštrum, kolos, ktorému nezáleží na ničom a na nikom.
Zatvorí oči a hneď to aj oľutuje, pretože zakopne a hrubý koreň stromu a vojak za ním mu zaborí medzi lopatky hlaveň svojej zbrane. Čosi na neho vykríkne a on zvažuje, že sa otočí a jednu mu vrazí, aspoň mu zlomí nos, urobí aspoň niečo, nech je to akokoľvek zúfalé, len aby nemal pocit, že ho odviedli bez boja.
Nakoniec ale neurobí nič, len ďalej kráča ďalej, pretože všade okolo neho sú ľudia, ktorí už viac nie sú ľuďmi, len mechanické príšery a tiene. Kráča ďalej s pohľadom upreným na chrbát väzňa pred sebou a v duchu sa začína domáhať Boha, Boha, o ktorom mu matka hovorila, že je stále s ním, že na neho dáva pozor a zosiela svojich anjelov, aby ho chránili. Teraz je ten Boh asi príliš zaneprázdnený, pretože na neho v celom svete volajú stovky ľudí a nemôže byť pri každom jednom z nich. Zrejme mu už aj dávno došli anjeli. A možno, možno bol taký znechutený, keď sa na nich pozrel z nebies, že sa rozhodol, že ich nechá napospas ich osudu, že ich nechá, aby sa navzájom vyvraždili, všetci do jedného, a on potom stvorí ďalšieho človeka, dokonalejšieho ako toho predtým.
Existovala však i možnosť, že jeho matka, že všetky matky sa mýlia a nebdie nad nimi nijaký Boh. Ak by to totiž bol taký milujúci otec, ako o ňom hovoria, dovolil by, aby jeho synovia trpeli v tme a boli vedení na smrť ako baránky?
Boli stratení, všetci, celá jedna várka, ktorú priviedli po zotmení, pod rúškom tmy, viac ako tristo duší, ktoré musia umrieť. Aj všetci ostatní. Všetkých ich čaká smrť. Nepriateľ si rozdelil ich zem, vzal im ich slobodu a teraz si berie aj ich životy.
Do svitania bolo už len pár hodín, ale on vedel, že ho už nezažije. Tentokrát ho pred diabolskou mocou noci nezachráni zakikiríkanie kohúta ako keď bol malé dieťa. Teraz je príšera spod postele skutočná a zje ho zaživa.
A potom aj všetkých ostatných.
Zastane.
Už čoskoro. Už je pred ním len pár ľudí. Už len chvíľa a všetko sa skončí. Bude môcť ísť domov.
Príde mu zle a kolená sa mu začnú podlamovať. Všade okolo neho je smrť, prichádza každých pár minút. Telá padajú k zemi takmer synchronizovane, padnú do prachu a už nevstanú, a potom na ich miesto naženú ďalšieho nešťastníka. Všimne si, že zrýchľujú. Zrejme si uvedomili, že do rána to nestíhajú a musia sa poponáhľať.
Už len chvíľa.
Keď opäť pozrie pred seba, žalúdok mu urobí salto, pretože tam vidí toho mladého dôstojníka, s ktorým sa zhováral v tábore. Pochádzali z rovnakého mesta, mal vlasy červené ako mrkva a nemal tu byť, nikto z nich tu nemal byť, ale nie on, nie on, takmer chlapec, takmer dieťa, ktorého doma čakala matka. Bože, ak existuješ, ak ti na nás záleží, nenechaj ho umrieť. Nenechaj už nikoho z nás umrieť.
Boh sa však neozýva a keď sa za chlapca postaví vojak a priloží mu zbraň na zátylok, on je jediný, ktorý mu hľadí do očí, snaží sa ho pohľadom upokojiť, snaží sa vsugerovať mu myšlienku, že všetko bude dobré, ale nedarí sa mu to, keď tomu sám neverí. Drobné telo padne na zem s tupým buchnutím a Boh stále nič neurobil.
Je to tu.
Je na rade.
Postavia ho tesne k okraju plytkej jamy, v ktorej ležia desiatky tiel, ale on pozerá len na ryšavého chlapca, cítiac ľútosť a hnev. Jeho slepé zelené oči pzerajú na hviezdnatú oblohu. Ako môžu svietiť hviezdy, keď ich krv ktorí zem?
Na zátylku zacíti chladivý dotyk kovu. Uveodmí si, že na jeho rozhorúčenej pokožke je to takmer príjemné.
Nezatvorí oči; uprene pozerá na vojaka pred sebou, na toho, ktorý to má všetko na starosti. Vyzerá ako človek. Ale nie je to človek.
Dá do toho pohľadu toľko nenávisti, koľko dokáže a krvavému dôstojníkovi sa to, samozrejme, nepáči. Vrazí mu a čosi na neho kričí; chce, aby zavrel oči, aby na neho nepozeral.
Zbabelec.
Potkan.
Sviňa.
Na perách sa mu pomaly sformuje pohŕdavý úsmev a napľuje mu k nohám.
Vojak, ktorý stál sa ním sa toho pohybu zľakol; neočakával to a tak vystrelí, prestrelí mu krk a on padne na zem, na ryšavcovo mŕtve telo, dusiac sa vlastnou krvou.
V zornom poli má len mŕve telé a čižmy svojich vrahov, ktoré tmavnú. Zatvorí oči. Spomína na svoj rodný dom a premýšľa, ako sa asi bude tváriť jeho matka, keď sa dnes tak neočakávane ukáže vo dverách. Prekvapí ju.
Výstrely sa lesom mŕtvych ozývajú až kým nesvitne chladné, aprílové ráno. Vtáci ho však tentokrát neohlásia spevom a medzi stromami sa drží mŕtve ticho.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement