10. Kat

10. april 2016 at 15:02 | Simona Gray |  52 príbehov
A Gray sa stále darí udržiavať sklz na štandardné štyri poviedky...
Táto poviedka mala mať v sebe zakomponované odpočítavanie. Celý týždeň som premýšľala nad tým, ako to urobiť, kým som si nespomenula, že mi Bohyňa Fandomu k tej poviedke o Katyni povedala, že by som to mohla skúsiť napísať s drhého pohľadu. Tak som to urobila.
Ak by ste chceli tú prvú poviedku, je TU.


Keď mu povedali, čo má urobiť, nepýtal sa prečo. Nikdy sa na nič nepýtal, nespochybňoval metódy a rozhodnutia dôstojníkov a to z neho robilo dobrého vojaka. Bol dobrý vojak a to bol jeden z dôvodov, prečo ho spolu s inými vybrali a odviezli na odľahlé miesto, dali im tam do ruky zbrane a povedali im, že to, čo teraz urobia, robia pre vlasť a budú o tom mlčať, až kým im nepovedia inak.
Nabil teda svoju zbraň a bol dobrým vojakom.
Byť dobrým vojakom ale neznamená, že prestanete byť človekom, hoci občas si želal, aby to tak bolo.
Celú noc stál na vlhkej lesnej pôde, načúval cvakaniu a výstrelom ich zbraní a ignoroval výkriky tých, o ktorých im povedali, že sú to nepriatelia. On totiž vedel, že nie sú, nehovorili správnou rečou a vôbec nevyzerali nebezpečne. Boli to obete, ktoré sa ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi a odmietali sa vzdať ktorémukoľvek z nich, príliš hrdí na to, aby dobrovoľne prijali cudzie názory a ideológie a príliš slabí na to, aby povedali nie a postavili sa im.
Neprestával si opakovať, že to robí pre vlasť, ale táto technika padla s prvým mužom, ktorý sa mu zvalil do blata pri nohách.
Takmer mu prišlo zle.
Takmer, pretože bol dobrý vojak a dobrý vojak vždy plní rozkazy i keď to občas znamená, že nemôže byť dobrým človekom.
Keď obloha celkom sčernela a v nevidomých očiach mŕtvych sa začali odrážať hviezdy, začal si sám pre seba v duchu odpočítavať v nádeji, že tak upokojí svoje rozdrásané nervy, že bude schopný sústrediť sa na niečo iné ako na kovový pach krvi, ktorý mu stúpal k nozdrám a usádzal sa tam. Matne si spomínal, že niečo také robil už ako dieťa, keď sa potreboval upokojiť; počítal od desať, stále dokola a dokola, znova a znova, neustále si opakujúc, že to už počíta naposledy.
Už len desať ľudí, opakoval si v duchu, hoci dobre vedel, že to nie je pravda, už zastrelím len desať ľudí a potom to skončí.
Z jednej desiatky sa ale stala ďalšia, a po nej opäť odznova, presne ako keď bol dieťa. Vedel, že nemá zmysel, či bude počítať alebo nie, bude tam stáť a nabíjať a strieľať až do rána, alebo kým plukovník nepovie dosť.
Ráno bolo však ešte ďaleko za Uralom a plukovník stál nehybne, pasívne, nezainteresovane dohliadal na masaker, uprostred ktorého stál.
Desať...
Nízky, chudý muž so šedivejúcimi vlasmi, ktorý sa odmietal otočiť chrbtom a tak ho musel zastreliť odpredu, takže posledná vec, ktorú vo svojom živote videl bola jeho tvár jeho kata a hlaveň zbrane. Mal sa radšej otočiť a pozerať na hviezdy.
Deväť...
Vysoký, chudý vojak so strapatými vlasmi, ktorý niečo zúfalo vykrikoval. Zazdalo sa mu, že v jeho zmätenej reči začul slovo mama.
Osem...
Sedem...
Šesť...
Päť...
Vysoký, kostnatý chlapec s červenými vlasmi v dôstojníckej uniforme, primladý na to, aby ju nosil, primladý na to, aby tam vôbec bol. V bledej tvári posiatej pehami mal strach a kým ho zastrelil (pretože to musel urobiť, musel zastreliť všetkých, aj toho chlapca, pretože bol dobrý vojak a keď vojna skončí, možno bude môcť opäť byť aj dobrým človekom), krátko pozrel na ďalšieho väzňa a potom vyvrátil hlavu k oblohe.
Jeho telo dopadlo na zem ako všetky ostatné.
Štyri...
Tento tvrdým pohľadom prevŕtaval plukovníka, ktorému sa to nepáčilo. Niekoľkokrát na neho zakričal, aby pozeral na zem, ale on nepočúval. Možno nerozumel. Keď napľul plukovníkovi k nohám, prekvapilo ho to tak strašne, že vystrelil skôr a trafil ho do krku. Spadol k červenovlasému chlapcovi a mykal sa, kašľal, snažil sa nadýchnuť a z krku sa mu valila krv.
Nebol ale čas pozastaviť sa nad tým, nebol čas uštedriť mu ešte jeden výstrel z milosti, aby ukončil jeho trápenie, nebol čas ani vhodné miesto dovoliť výčitkám svedomia, aby sa vynorili na povrch.
Dobrí vojaci nemajú výčitky svedomia a to ich odlišuje od dobrých ľudí, ktorí sú zvyčajne zlými vojakmi.
Treba pokračovať, lebo ráno je ešte stále za Uralom a plukovník stále nedal nové rozkazy.
Tri...
Dva...
Jedna...
Ten muž bol ešte stále nažive a prestal sa trepať až vtedy, keď ho prikryli telá ďalšej desiatky.

Keď napokon svitlo ráno a denné svetlo odhalilo jatky a smrť okolo nich, plukovník konečne drsne zakričal, že je koniec. Vtedy jeden z jeho vojakov klesol na všetky štyri do blata zmiešaného s krvou a opakoval, že on v tú noc zabil len desiatich ľudí.
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement