14. História si pamätá

29. april 2016 at 19:30 | Simona Gray |  52 príbehov
Týmto znižujem svoj sklz na neuveriteľnú hodnotu tri!!!

,,Skutočne? Tak znejú rozkazy?"
Mladý dôstojník len sklopí pohľad a prikývne. Rozkazy sú rozkazy a tí, čo sú dole ich musia prijímať, inak raz niekto vydá rozkaz, aby im prehnali hlavou guľku a inštinkt prežitia býva silnejší ako svedomie. Aspoň krátkodobo. ,,Áno, pane," povie takmer nečujne a trhne sa, keď generál podvedome buchne dlaňou o dosku stola. Soška orla s roztiahnutými krídlami sa zatrasie a spadne. Zvonka počuť výkriky a streľbu.
,,Nemôžeme to urobiť," hlesne generál takmer nečujne, tak potichu, až si dôstojník na moment myslí, že sa mu to led zdalo. Keď ale zodvihne hlavu a pozrie na svojho veliteľa, vidí, že uprene pozerá na veľkú mapu prišpendlenú na stene, celú pokrytú farebnými špendlíkmi označujucími strategické body, polohy vlastných, spojeneckých a nepriateľských vojsk. Pomedzi ne sa hadili farebné nitky, spájali mestá a tvorili hranice bojových línií. Generál na moment vyzeral, akoby ju chcel strhnúť a spáliť a dôstojníkovi ho prišlo ľúto. Uvedomil si, že by nechcel byť na jeho mieste. Nechcel by byť na jeho mieste, nútený urobiť rozhodnutie, na ktorom nebolo nič ľudské či racionálne.
Ale ľudskosť bola slovo, ktorej význam už oni dávno zabudli.
,,Odíďte," vyštekne na neho, keď sa spamätá a on s radosťou poslúchne, takmer vybehne z miestnosti a zastaví sa až na chodbe.
Generál unavene klesol do kresla a porazene si zložil hlavu do dlaní. Čo to od neho žiadajú?
Občas premýšľal nad tým, či v tejto vojne náhodou nestojí na zlej strane, ale potom si vždy povedal, že človek predsa nemôže robiť nič zlé, ak bráni svoju vlasť. Čo môže ale človek robiť, keď sa z jeho vlasti stane železný kolos, ktorý mliaždi telá nevinných a kúpe sa v ich krvi? Môže ho len pomôcť stavať a dúfať, presviedčať samého seba, že je to správne.
Boli časy, keď bol na to hrdý, keď si zakladal na páske, ktorú nosil na ramene a s hrdosťou zdravil svojho vodcu.
Ale ako čas postupoval, koniec pôvodne bleskovej vojny bol stále v nedohľadne a sláva a lesk vlasti v jeho očiach pobledli, pretože za ňu umierali chlapci, ktorí ešte život ani nemali a muži, ktorí ten svoj museli nechať v krížovej paľbe.
Z otvorených okien boli stále počuť výkriky. Ľudia sa búrili a on cítil, akoby ho odrazu prigniavila ťarcha všetkých tých tiel, ktoré v tejto vojne padli k zemi.
Nemôže poslúchnuť rozkazy. Tentokrát nemôže poslúchnuť rozkazy, hoci pochádzali od samotného vodcu.
História si totiž pamätá. História si pamätá a tvoria ju víťazi, a je jasné, kto túto vojnu vyhrá.
História si ho nemôže pamätať ako muža, ktorý vyhodil do vzduchu mesto.
Ak bude treba, zrovnajte ho so zemou. Vyhoďte ho do vzduchu. Len sa neopovážte stratiť nad ním kontrolu.
Nie.
Rezignovane si z hrude začal skladať odznaky. Pomaly si odopínal insígnie, ktoré zbieral posledné roky, pocty, ktoré mu zabezpečila vojna za to, že zabíjal ľudí.
Ako poslednú si zložil z ramena červenú pásku a potom si dal opäť zavolať mladého dôstojníka.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement