9. Paralýza

1. april 2016 at 16:25 | Simona Gray |  52 príbehov

Vrátil sa a jeho to ani najmenej neprekvapovalo. Kedysi si predsa boli takí blízki. Bolo len logické, že teraz, keď znova objavili jeden druhého s ním bude chcieť tráviť viac času.
Len dúfal, že nebude chodiť až tak často.
Občas sa skutočne potreboval aj vyspať.
Nepotreboval otvárať oči, aby vedel, že je tam. Cítil ho pár sekúnd predtým, ako sa prebudil, do jeho sna sa priplazila ľadová úzkosť, ktorá mu zovrela žalúdok, sprevádzaná ťaživou prítomnosťou niečoho, čo sa mu usadilo na hrudi.
Nemal mu to za zlé. Nepredpokladal, že mu chce zámerne ubližovať. Pravdepodobne to pre neho bola len hra. Asi nechápal, že on je už dospelý a prebúdzať sa na to, že vám na hrudi sedí váš mŕtvy sa mu už viac nezdá normálne.
Nemusel otvárať oči na to, aby vedel, ako vyzerá. Vždy vyzeral rovnako. Mal sinavú tvár a vpadnuté, krvou podliate oči človeka, ktorý už dlho umieral a smrť si poňho nie a nie prísť. Do bledej tváre mu padali strapaté ryšavé vlasy.
Sedel mu na hrudi a jeho mŕtve oči hľadeli do prázdna. Nebolo na ňom nič živé a on nechápal, ako si kedysi mohol myslieť opak. Ale vtedy bol len malé dieťa a malé deti žijú v magickom realizme a preto sa mu nezdalo čudné, keď sa mu jeho brat objavil v izbe noc po tom ako umrel.
Teraz je už ale dospelý a chápe, že to, čo vyzerá ako jeho starší brat je niečo zlé. Vie to, lebo to sedí na jeho hrudi až takmer nemôže dýchať, kostnatými kolenami ho pichá do rebier a na tvári má znepokojujúci úškrn. Vanie z toho niečo diabolské. Keď bol vtedy malý, možno to bol skutočne jeho brat. Spomínal sa, že si vtedy sadol k nemu na posteľ a rozprával sa s ním, hovoril mu, že musí byť silný a nemá sa báť a že on je už v poriadku. Bol priateľský a vyzeral živšie ako kedykoľvek počas posledných mesiacov svojho života.
Keď o tom na druhý deň povedal mame, udrela ho, po prvý krát za jeho sedem rokov mu strelila facku a prísne mu povedala, že si nemá vymýšľať, že sa mu to len snívalo a už o tom nemá hovoriť. Brat ho navštívil ešte jeden krát a potom ho nahradila tá vec, ktorá na ňom sedela aj tera.
Nemohol sa pohnúť. Nemohol sa zhlboka nadýchnuť, ale neprepadal panike. Vedel, že to čoskoro pominie a bude sa mu to zdať ako sen. Stalo sa mu to už toľkokrát, že to ani nepočíta.
Kedysi, keď prvý krát začal chápať, že jeho brat je už preč a tá vec na seba len berie jeho podobu, kedysi sa snažil kričať. Rýchlo však zistil, že to nemá zmysel, pretože jeho pľúca sa odmietajú nafúknúť natoľko, aby do nich nabral dostatočné množstvo vzduchu na sformovanie výkriku, ktorý by zobudil susedov vo vedľajšom byte alebo by mu aspoň dal pocit reálnosti a čiastočnej kontroly nad situáciou.
Výkrik je však nemožný a on musí nehybne ležať na posteli, so strašnou ťarchou na hrudi, pozerať do toho prázdneho pohľadu a cítiť, ako z neho pomaly vyprcháva energia. Našťastie to ale vždy trvá len pár minút - alebo sekúnd, možno sa to len jemu zdá ako minúty - a potom je tá vec preč, akoby tam ani nikdy nebola a on sa konečne môže hýbať.
Nie však tentoraz.
Tá vec ho už gniavi pridlho a keď sa k jeho krku zdvihnú tenké biele ruky, nedokáže urobiť nijaký pohyb, ktorým by ich zastavil. Keď si zdesene uvedomí, čo sa deje, čo sa čoskoro stane, všimne si, že na kraji postele sedí jeho brat, ten skutočný, nie jeho studená napodobenina, a smutne sa usmieva. Pohľad má živý a vlasy sa mu vo mdlom svetle pouličných lámp lesknú ako meď.
Zovretie na jeho krku zosilnie a on odovzdane zatvorí oči.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement