Už včera bolo neskoro

4. april 2016 at 17:01 | Simona Gray |  I write
Kratšia poviedka, ktorú som pôvodne napísala do marcového čísla časopisu Abdon na tému Už včera bolo neskoro. Vyzerá to tak ako to vyzerá najmä preto, že som to písala v stave hlbokej depresie, keďže dva týždne dozadu boli na tumbrl samé fanarty na Huxovu popravu a AO3 nevyzeralo inak. Ale čuduj sa svete, mám tam muža a ženu a ani jeden z nich nie je ryšavý. Bolo mi to trápne a...hm...v skutočnosti by som asi nebola schopná napísať o Huxovej smrti....(a bum, v ďalšej fanfic Huxa určite zabijem....)
Enjoy.
Oh, a doporučujem pistiť si k tomu buď I am building and Empire od Alpines, Dear Dictator od Saint Motel, alebo aspoň Emperor´s New Clothes od Panic!At The Disco.



,,Ešte stále je čas."
Nedá najavo, že ma počula, neodpovedá na moju poznámku. Len ďalej neprítomne hľadí z malého štvorcového okna, pozoruje, ako sa jej impérium rozpadá v prach.
Prisahal by som, že sa rozpadá spolu s ním.
,,Ešte stále môžeš povedať, že ľutuješ."
Vďaka týmto slovám z nej konečne dostanem reakciu, niečo, čo sa vodcom odbojárov (nie, už viac nie sú odbojári a disidenti, vyhrali, sú víťazi; dosiahli čo chceli, pokorili ju, dostali ju na kolená a minca sa obrátila) nepodarilo za celé dva týždne, čo ju väznili v studenej cele Bašty. Pomaly otočí hlavu a pozrie na mňa chladným pohľadom a ja si uvedomím, ako veľmi ju udalosti posledných dní poznačili. Dlhé čierne vlasy má neupravené a bez života, v tvári je biela ako stena, pokožku má tenkú ako papier, až jej cez ňu presvitajú fialové žilky a pod očami má kruhy, ktoré pripomínajú modriny.
Vyzerá ako človek, ktorý umrel už pred niekoľkými dňami, ale jeho telo stále leží na katafalku, vystavené na obdiv.
Presne to aj je.
,,Ľutujem?" opýta sa s nadvihnutým obočím a pohŕdavým výrazom v tvári. Hlas má síce zachrípnutý od nepoužívania (a možno je aj chorá, pomyslím si, vo veži je zima a cez nezasklené okno tam fúka mrazivý vietor), ale aj tak má v sebe stále silu ženy, ktorou bývala.
Krvavá diktátorka.
Hovoria o nej, že zabila milióny, ale v skutočnosti ich nezabila o nič viac ako oni.
,,Nemám čo ľutovať," vyhlási pevným hlasom, prebodávajúc ma pohľadom. ,,Neurobila som horšie veci ako oni. Vieš, ako vyzerali moji dôstojníci, keď ich zachránili? Boli kosť a koža. Mučili ich. Ja som nikdy nenechala zajatcov zbytočne mučiť." Na chvíľu sa odmlčí, nadýchne, aby mohla pokračovať. Všimnem si, že ruky zaťaté v päste sa jej trasú. ,,Vzali len jednu stranu mince a začierňujú ju tak, až sa nedá prečítať, čo na nej vlastne bolo napísané. Postavila som impérium, vybudovala som ho zo svojej krvi a potu, priniesla som tomuto zasranému kusu skaly stabilitu a prospech. A teraz si vyliezli spod nejakého kameňa špinaví rebeli, vyhlásili sa za akýsi smiešny demokratický senát a idú písať svoju verziu histórie."
Na moment sa mi zamarí, že sa jej v očiach lesknú slzy, ale potom len rozčúlene odfrkne a opäť obráti svoju pozornosť na oceľovosivú oblohu za oknom.
Čochvíľa bude pršať.
V hlavnom meste prší neustále.
,,Nemusíš to predsa myslieť vážne," nalieham zúfalo a nakláňam sa k nej tak blízko, príliš blízko, až cítim teplo jej tela a v mysli sa mi vybavia spomienky na časy dlho predtým, ako sa z nej stala imperátorka. Rýchlo však zo seba tieto pocity strasiem a sústredím sa na prítomnosť.
Prítomnosť.
Prítomnosť je to jediné, na čom záleží, to jediné, čo vám zostane keď minulosť zhorí a budúcnosť je už stratená.
,,Nemusíš to skutočne ľutovať," pokračujem, teraz o niečo tichšie, ale o to naliehavejšie. Prečo nepočúva? ,,Bude stačiť, ak zahráš na city, predstieraj, že je ti to ľúto, bude to lepšie, zmiernia ti trest, môžem sa za teba prihovoriť..."
Rozosmeje ju to.
Je to úprimný smiech a i napriek okolnostiam ma z neho hreje pri srdci; zvykla sa tak smiať kedysi dávno, keď bolo ešte všetko v poriadku, keď nekľačala v prachu ale nosila oblečenie zdobené zlatom. Smiala sa tak, keď si dala dole ťažký vojenský kabát, zatvorili sa dvere a ona na pár vzácnych momentov nebola diktátorka a ja som nebol generál.
A obaja sme boli šťastní, že sme prežili ďalší deň v krvilačnom svete, ktorí sme sami pomáhali vytvoriť.
,,Na to už je neskoro," povie nakoniec mdlo a jej úsmev povädne. Vyzerá unavene a opustene. Vyzerá ako človek, ktorý ušiel dlhú cestu no jeho cieľ je stále v nedohľadne a on už ďalej nevládze. ,,Už včera bolo neskoro.
Odmlčí sa a potom opäť pozrie von oknom. Dole, pod bránami Bašty je počas posledných dní dňom i nocou prítomná skupinka ľudí. Občas, keď vietor prestane zavíjať, ich krik sa donesie až hore.
,,Počuješ ich?" opýta sa ho pohŕdavo. ,,Ešte včera mi kričali na slávu a dnes zapierajú moje meno a chcú ma mŕtvu."
,,Sú to obyčajní ľudia," namietnem priškrteným hlasom. ,,Nezáleží na nich. Nepočúvaj ich."
Vážne na mňa pozrie a tvári sa pritom tak smutne a ľútostivo, až ju chcem objať, držať ju v náručí a opakovať jej, že všetko bude v poriadku. Tak to ale medzi nami nikdy nefungovalo a navyše som nikdy nebol dobrý klamár.
,,Je to masa. Je ich veľa. A keď kričia, všetci spolu, ich hlas sa nesie doďaleka. K vladárom, bohom a aj tým, ktorí len túžia po moci. A ak chce človek vládnuť, musí sa naučiť, ako ten hlas využiť vo svoj prospech, ako ho prinútiť, aby hovoril také slová, aké chce on. Len s nimi im môžeme vládnuť. Bez nich sme ničím."
Už ani jeden z nás nič nepovie. Sedíme jeden vedľa druhého, v tichu, ktoré je prerušované len zavýjaním vetra a výkriky krvilačnej luzy do nášho sveta už viac neprenikajú.
Spolu pozorujeme zapadnúť slnko a radujeme sa vo svojom smútku, že sme prežili ďalší deň v krvilačnom svete, ktorí teraz vlastnia iní.
Ráno už pre Diktátorku prísť nestihne.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement