16. Pustina

17. may 2016 at 8:41 | Simona Gray |  52 príbehov
Keď som toto dala prečítať sestre, povedala, že je to incestné. Keď som to dala prečítať Bohyni Fandomu a Porna, vyhlásila, že je to incestnejšie ako thorki. Musím povedať....že som to rozhodne nemala v pláne, keď som to písala. Ale akosi sa to....proste....stalo. A ešte je to aj trošku divné. Ako...dosť.




Tichý, nehybný vzduch rozochvel výstrel. Odrazil sa od skalnej steny kdesi v diaľke a takto, niekoľkokrát znásobený bolestne zarezonoval zamrznutou pustatinou.
K zemi padla mladá laň a pomalým, unaveným krokom ubitého človeka sa k nej vybral statný muž v špinavom kabáte, s puškou visiacou z pleca. Bez ťažkostí si zviera prehodil cez plece a mlčky zamieril k neveľkému zrubu, skrývajúcemu sa na kraji lesa. Okrem pušky mal po ruke i svoj kolt, keby náhodou; človek nikdy nevie, kedy sa objaví neželaný hosť.

Keď pod oknami konečne zazneli Lewisove ťažké kroky, obloha dávno stmavla a Tim sa triasol od zimy. Už pred niekoľkými hodinami, keď vonku opäť začalo prituhovať, chcel vstať a priložiť do kozubu, pretože oheň vyhasol len chvíľu po Lewisovom odchode, ale zistil, že je ešte stále príliš slabý na to, aby vstal z postele. Preklínajúc svoju bezmocnosť, celý deň ležal a kašľal na tvrdej prični, snažil sa aspoň trochu zobriať medzi kožušinami a dekami a neustále myslel na to, že ak sa Lewisovi niečo stane, ak stúpi do pasce, ak niekde spadne alebo narazí na zúrivého medveďa, on zostane zamknutý v tejto mizernej chate, neschopný postarať sa sám o seba. Niečo na nej ho navyše neskutočne stiesňovalo, akoby s ňou mal spojenú nejakú spomienku, na ktorú si ale za nijakú cenu nemohol spomenúť, nech sa akokoľvek snažil.
Keď starší muž vošiel do zrubu s mŕtvou, už z kože stiahnutou laňou a veselo si pritom popiskoval, odľahlo mu. Ľahol si na bok a sledoval ho, ako prešiel až do provizórnej kuchyne a tam položil ich večeru na stôl a až potom sa obrátil k nemu.
,,Ako sa cítiš?" opýtal sa ho s úsmevom, keď si k nemu sadol na kraj lôžka a položil mu ruku na plece. Tim len dúfal, že si aspoň umyl ruky snehom, keď tú laň stiahol z kože.
,,Čo myslíš, ako sa mám?" odsekol mu a chcel sa otočiť k stene, dať mu najavo, že je na neho nahnevaný, ale Lewis nepustil jeho plece, pevne ho držal a znemožnil mu akýkoľvek pohyb.
,,Tim..." oslovil ho potichu a prstom pravej ruky ho jemne pohladil po líci. Mal ľadové ruky a Tima striaslo, ale aspoň vedel, že si ich umyl. Zatvoril oči a dovolil svojmu bratovi, aby mu priložil ruku najprv na čelo a potom mu hánkami prstov prešiel po krku a brade, aj keď nevedel, aký to má význam, keďže mal také ľadové ruky, že nemal šancu zistiť, či mal horúčku alebo nie. Predpokladal, že to urobil skôr ako upokojujúce gesto pre nich oboch.
,,Bol si preč celý deň," odvetil mu priškrtene, keď znova otvoril oči a uvidel ustarostený výraz svojho staršieho brata. ,,Mohlo by sa ti niečo stať. Nemohol by si sa vrátiť. Potom by sme tu umreli obaja."
,,Tim, už len pár dní. Už len pár dní a prídu po nás, uvidíš," ubezpečil ho Lewis chlácholivým hlasom, takým, aký sa používa, keď hovoríte s deťmi alebo bláznami. Tim sa robil, že si to nevšimol.
,,Za tých pár dní sa ale môže všeličo stať," kontroval mu pesimisticky, rozhodnutý nevzdať sa tak ľahko, hoci vedel, že sa to skôr či neskôr stane. Bol v nevýhode. Bol chorý, unavený a odkázaný na dobrú vôľu svojho brata. Bol unavený z tej istej pesničky, z tých istých slov, ktoré mu brat opakoval každý deň. Ostatní museli odísť, pretože sa mali striedať skupiny. Ja som tu zostal s tebou a odídeme s ďalšou skupinou, ktorá príde o pár dní.
Tim mal občas problém mu uveriť a dnešok bol jeden z tých dní.
Lewis však nemal v pláne nechať sa vyprovokovať. Pohladil Tima po vlasoch, presne tak, ako to robieval, keď boli malí a Tim sa k nemu v noci vkradol do postele a pritúlil k nemu svoje drobné telo, pretože sa bál búrky a veril, že brat ho ochráni.
Ani jeden z nich nemohol uveriť tomu, koľko času odvtedy uplynulo a ako veľmi sa obaja zmenili. Tim sa už viac nebál búrok a nehľadal útočište u staršieho brata, pretože už dávno prestal veriť tomu, že ho dokáže od všetkého uchrániť.
,,Vždy myslíš len na to najhoršie," poznamenal nakoniec, načo sa mladší z bratov bez slova obrátil k stene.
Lewis ho chvíľu porazene pozoroval, bez slova hľadel na bratove takmer biele vlasy, ktoré boli ako jediné viditeľné medzi záplavou diek a kožušín, pod ktorými sa jeho chudé telo takmer strácalo. Bojoval s túžbou vziať ho do náručia a tuho ho objať, tak, ako kedysi, keď bol Tim ešte tým malým chlapcom, ktorý veril, že Lewis dokáže čokoľvek. Tie časy ale dávno skončili a mal právo tomu viac neveriť. Ani Lewis tomu nakoniec neveril.
S tichým povzdychom vstal a pobral sa rozhrabať dávno vyhasnuté ohnisko, v duchu si nadávajúc za to, že bol preč tak dlho až vyhaslo. Timovi musela byť zima. Tiché zakašlanie prichádzajúce z lôžka v kúte jeho predpoklady len potvrdilo.
***
Tim nevedel povedať, ako dlho tam už boli. Mohlo to byť pár dní a mohlo to byť aj pár týždňov - dni sa mu zlievali do jedného a nedokázal odhadnúť, koľko času už vlastne strávil na provizórnom lôžku. V skutočnosti si ani poriadne nespomínal ani na nič, čo sa odohralo predtým - jeho spomienky obostierala hmla, taká, aká sa dvíha zo zeme po dlhom, horúcom dni, keď konečne príde dážď. Jej krútiace sa kúdoly zastierali Timovu myseľ ako záves, ktorý bol príliš ťažký na to, aby ho odtiahol. Keď sa s tým zveril Lewisovi, ten mu len povedal, že sa s tým nemá trápiť a má radšej odpočívať.
Tim by ho aj rád poslúchol, ibaže zakaždým, keď zatvoril oči, prenasledovali ho obrazy plné krvi a smrti. Budil sa s výkrikom na perách a nepríjemným pocitom, že zabúda na niečo dôležité, ktorý sa mu ťaživo usádzal kdesi v žalúdku. Lewis mu opakoval, že je to v poriadku a má na to zabudnúť, ale Tim vedel, že nehovorí pravdu. Nech totiž Lewis hovoril, čo chcel, nech sa akokoľvek snažil niekoho oklamať, jeho oči neboli schopné lži, jeho zelené, úprimné oči ho vždy prezradili.
Keď sa do nich Tim poriadne zahľadel, chápal, že pravda je iná a že tam nezostali kvôli jeho chorobe. Vedel, že ostatní lovci neodišli, pretože pokiaľ si spomínal, prvé dni vonku neustále husto snežilo, aj Lewis trávil celé dni vo vnútri a nebolo možné, že by mohli v takom počasí odísť, keď nebolo vidno ani na krok. Okrem toho k nemu občas zvonku doľahlo štekanie a zavýjanie psov, ktoré vždy ťahali záprah. Ak boli psy tam, ako mohli odísť? Už sa viac Lewisovi nezdôveroval so svojimi snami, v ktorých stál uprostred izby, pokrytý krvou od hlavy po päty, nie po tom, ako si všimol tmavú škvrnu na podlahe, len tak ledabolo zakrytú kožušinou grizzlyho.
Zalieval ho strach z toho, čo sa možno stalo, z toho, čo on zrejme urobil a o čom Lewis musel vedieť, ale nespomínal to. Kde sú ostatní? Snažil sa spomenúť si, koľko ich tam vlastne bolo, snažil sa spomenúť si aspoň na jednu vec, ktorá sa odohrala tesne predtým, ako ochorel, ale tá hustá, mliečna hmla mu v tom bránila a vždy ho nakoniec len rozbolela hlava. Lewisa sa na to nemohol opýtať, pretože mal pocit, že hoci vie jeho starší brat o celej veci viac, ako dáva najavo, zrejme nie je ochotný sa s ním o to podeliť, a to Tima desilo.
***
,,Nič neješ," poznamenal Lewis jeden večer, keď Tim len nehybne sedel na posteli, opretý o stenu a apaticky zízal do plameňov, miska s polievkou nepovšimnutá po jeho pravici.
,,Hm...?" Pomaly zdvihol hlavu a pozrel na svojho brata. Jeho tvár ožarovali plamene a na moment sa Timovi zdalo, že je späť vo svojom sne a vidí muža zaliateho krvou. Striaslo ho a Lewis sa zamračil. ,,Je ti zima?" opýtal sa ustarane a Tim len pokrútil hlavou. Lewis na neho chviľu pozeral so zvláštnym výrazom v tvári a zdalo sa, že už-už niečo povie, ale nakoniec len takmer nebadateľne mykol plecom a vrátil sa k svojej polievke. Ticho napokon ale prerušil Tim. ,,Ostatní neodišli, však?" spýtal sa trasľavým hlasom, nepozerajúc na svojho brata.
Lewis si zhlboka povzdychol a položil svoju prázdnu misku na masívny dubový stôl. Ťažkým krokom prešiel cez malú miestnosť, vyhýbajúc sa grizzlyho kožušine na zemi a sadol si vedľa Tima. ,,Nie," odvetil priamočiaro a smutne sa zadíval na svojho brata. ,,Neodišli. Ale chceli."
Timovi v mysli preblesla sivá spomienka, krátky obraz jeho krvavých rúk, cítil tvrdú, drsnú podlahu zbitú z neopracovaných dosiek pod bosými nohami a videl Lewisa, ako stojí uprostred miestnosti. Vydesene zaspätkoval a pritisol sa k stene, naširoko roztvorenými očami s hrôzou sledoval svojho brata, ktorý sa neprestával smutne usmievať. ,,Zabil si ich!" vykríkol Tim, uvedomujúc si závažnosť a váhu toho činu, toho strašného hriechu, ktorý teraz ťažil bratovu dušu. S hanbou si ale uvedomoval, že mu zároveň odľahlo, že to podľa všetkého spáchal Lewis a nie on a tá ťažoba z dna jeho žalúdka zmysla, akoby sa prebudil zo zlého sna. ,,Prečo...?"
,,Chceli ti ublížiť," odvetil Lewis sucho, akoby konštatoval počasie. ,,Nikdy som ťa sem so sebou nemal brať." Pokrútil hlavou, akoby ľutoval svoju vlastnú hlúposť a neschopnosť.
,,Takže po nás neprídu," poznamenal ticho Tim a opäť sa cítil strašne sebecky, pretože myslel len na vlastné dobro a nie na to, že keď prídu ďalší lovci a zistia, čo sa stalo, Lewisa pravdepodobne zastrelia, pretože nielenže žili v divočine, ale platil pre nich aj jej zákon.
,,Budú sa čudovať, prečo sa predchádzajúca skupina nevracia," povedal potichu Lewis. ,,A prídu to sem skontrolovať."
,,Musíme utiecť," šepol Tim a konečne zdvihol hlavu a pozrel na brata. ,,Musíme utiecť, niekde preč. Niekde, kde nás nenájdu."
Lewis len pokrútil hlavou. ,,Vieš, akí sú," povedal vážne. ,,Sú ako psy. Keď zachytia stopu, nepustia sa jej. Uštvali by nás na smrť. A ty si chorý. Nešlo by to."
,,Zastrelia ťa." Tima začínali v očiach páliť slzy, ale snažil sa to ignorovať. ,,Zastrelia ťa..."
,,Ale teba nie," odôvodnil Lewis s tým svojím smutným úsmevom.
,,Kedy si mi to chcel všetko povedať?" vykríkol Tim znenazdajky a náhle pocítil hnev voči svojmu bratovi, hoci na to nemal dôvod. Mal by mu byť vďačný, pretože ho očividne ochránil pred oveľa horším osudom, ak teda to, čo hovoril, bola pravda, a Tim nemal najmenší dôvod neveriť svojmu bratovi.
,,Bol si zmätený," odpovedal Lewis potichu. ,,A nespomínal si si na to. Na nič. Tak som si povedal, že bude najlepšie ťa tým nezaťažovať."
,,Ale zaťažil si ma," namietol Tim a potom sa bez premýšľania hodil bratovi do náručia, pritisol sa k nemu tak tuho, ako to len išlo. Rukami ho stískal okolo krku a ukryl si tvár do jeho pleca.
,,Tebe neublížia," poznamenal po chvíli Lewis, pohládzajúc brata po chrbte. ,,Si ešte vlastne dieťa. A si v tom všetkom nevinne."
,,Ale čo ty?" zafňukal Tim a unavene si oprel hlavu o bratovo plece. ,,Čo bude s tebou?"
,,Ja príjmem následky za svoj čin, nech budú akékoľvek," povedal potichu Lewis a pohladkal Tima po takmer bielych vlasoch. Spomínal si, že keď bol malý, boli slamové, ale ako dospieval, vybledli.
Chvíľu tak spolu sedeli, ticho, bez slova, ani jeden z nich sa neodvážil narušiť to posvätné spojenie, ku ktorému medzi nimi došlo. Bolo to, akoby sa z nich opäť stali deti.
,,Koľko ich vlastne bolo?" opýtal sa po hodnej chvíli mladší z bratov potichu.
,,Traja," odvetil Lewis váhavo a zdráhal sa pokračovať, no Tim nadvihol hlavu a pozrel na neho v očakávaní, že bude pokračovať.
,,Boli v syndikáte nový a starší lovci naliehali, aby som ich vzal zo sebou, zaučil ich, keď som už bral aj teba," vysvetľoval mu zamračene. ,,Boli to nedisciplinovaní holobriadkovia, len o niečo starší ako ty a hneď som vedel, že s nimi budú problémy." Na moment sa odmlčal, akoby si nebol istý, či má hovoriť ďalej. ,,Bolo to v ten deň, ako si ochorel. Nechcel som ťa s nimi nechať samého, ale bolo treba ísť skontrolovať pasce, ktoré sme nakládli deň predtým a oni nepoznali okolie, takže som nemohol poslať ich a nechcel som ich ani brať so sebou, pretože som vedel, že by ma boli len zdržovali. Keď som sa vrátil..." Hlas sa mu zlomil a už viac nehovoril. Tim ho k tomu ani nenútil. S Lewisovým rozprávaním sa hmla z jeho mysle začala pomaly dvíhať a on si spomínal na udalosti toho osudného rána, keď ho surovo prebudili zo spánku a zhodili na drsnú podlahu uprostred miestnosti, tam, kde teraz tmavá grizzlyho kožušina zakrývala krvavý fľak na zemi.
Lewis ich zastrelil, v okamihu, ako otvoril dvere a videl, čo sa deje. Zastrelil ich puškou, ktorú si so sebou v to ráno vzal do lesa, keď šiel kontrolovať pasce. Ich telá potom zavliekol hlboko do lesa, hneď ako sa postaral o brata, a tam ich nechal napospas divej zveri.
,,Nemôžeš im povedať pravdu?" prerušil ticho zlomeným hlasom Tim a s nádejou v očiach, jemu tak charakteristickou, pozrel na staršieho brata.
Lewis len zachmúrene pokrútil hlavou. ,,Im na tom nezáleží," pokrčil plecami. ,,Skutočnosť, že som zabil troch lovcov a pripravil ich tak o zisk je to jediné, čo ich zaujíma. To jediné, na čom im záleží."
,,Možno si ich nemusel zabiť," poznamenal tichým hlasom Tim. Prestal stískať svojho brata a len sa o neho nehybne opieral. ,,Možno by stačilo, keby si ich len zastavil."
Lewis neprítomne prikývol. ,,Možno." Zhlboka sa nadýchol a zbystril sluch, keď v diaľke začul zvonenie spiežovcov a vzdialené štekanie psov. Ukradomky pozrel na Tima, ale jeho brat mal zatvorené oči a zdalo sa, že nič nepočul.
Takže nie pár dní. Už má len pár minút. V duchu dúfal, že im to bude trvať dlhšie a on dostane viac času s bratom. Mýlil sa.
Keď prišli, Tim spal a Lewis bol za to vďačný.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 K. K. | Web | 17. may 2016 at 8:53 | React

Ahooj, mám nový blog o Hilary Duff a byla bych ráda, kdyby ses na něj mrkla, napsala názor, popřípadě se zapojila do nějakého hlasování (modní policie, hot or not, atd).. omlouvám se moc za reklamu, ale nějak musím začít :(

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement