Bohyne Plochozeme, I. časť

3. july 2016 at 10:09 | Simona Gray |  viebrimač
Áno, áno, áno. Skutočne to robím. Don´t judge me, okay? Pratchettov štýl je geniálny. Starring: Godess of Time, the legendary Godess of Fandom and Porn and everyone´s favourite wizzard.



Na Ostrove Bohov plynul čas až podozrivo pravidelne, aspoň posledné dva dni. To sa stávalo skutočne málokedy, kedže Času vždy vládla Gray, najmladšia z Bohýň Viebrimaču, ktorá bola známa svojím vysokým stupňom ADHD a preto sa pravidelne stávalo, že jeden deň trval buď pár hodín, alebo naopak aj celé mesiace (pretože vždy zabudla natiahnuť svoje mnohé hodiny, ktoré zaberali celú jednu izbu v jej dome a merali čas v rôznych krajinách a realitách ich Vesmíru). Časom si na to ale všetci zvykli a ľudia začali tieto časové anomálie pripisovať rôznym veciam ako teórie relevantity či preťahovaniu času spôsobeného nejakou zvlášť neatraktívnou činnosťou.
Ale Bohovia Viebrimaču neboli ľudia a vedeli, že je to len Grayina nespoľahlivosť. Keď ale dva dni po sebe trvali presne dvadsaťštyri hodín ( a nijaké sekundy navyše, pretože Stvoriteľka bola múdra a zabezpečila všetko tak, aby sa nezbieral nijaký zbytkový čas a nijaký mesiac nebol ukrátený ani o deň. To len ľudia mali zlé meracie prístroje a začali diskriminovať február), začali tušiť, že niečo zrejme nie je tak celkom s kostolným riadom. Pravidelné východy a západy slnka im ale vyhovovali a preto sa Stvoriteľka nesnažila zasiahnuť. Až keď sa dozvedela, že zmizla aj Bohyňa Fandomu, začala byť trošku znepokojená, pretože sa jej v mysli vybavili spomienky na ich početné návštevy zeme smrteľníkov, ale potom si povedala, že pokiaľ nikde nie je voľným okom pozorovateľným bordel, je to v poriadku, a otvorila si ďalší cider.

Presne pred dvoma dňami zaklopala malá postavička na dvere domu Bohyne Fandomu. Teda, skôr spadla na dvere, keďže mala obe ruky plné malých knižočiek a pokúsila sa zaklopať tak, že kopla do dverí. Gray ale nikdy nebola dobrá v udržiavaní rovnováhy.
Keď jej Ebony konečne prišla otvoriť, práve zbierala knihy, ktoré sa jej rozsypali po celej ich "You are not welcome" rohožke a keď uvidela, čo to boli za knihy, zhrozene zhíkla a začala ich tiež zbierať.
,,Skutočne si zhodila na zem moje knihy?!" dožadovala sa vysvetlenia od mladšej bohyne. ,,Moje posvätné knihy?!"
,,Ehm, prepáč," ospravedlňovala sa a balansovala s vežičkou kníh na jednej ruke. ,,Prišla som ti ich vrátiť."
,,Už si ich prečítala?" opýtala sa Bohyňa Fandomu a v očiach sa jej zračilo očakávanie. Tie knihy boli pre ňu posvätné a od toho, čo jej na ne Bohyňa času povie sa bude odvíjať ich následný vzťah.
,,Áno!" zvolala Gray nadšene, vyskočiac pri tom pár centimetrov do vzduchu. ,,Úplne to milujem! Zbožňujem Batožinu a Vetroplaša! Myslíš, že keď poprosím Stvoriteľku, dovolí mi použiť jeden z jej portálov a navštíviť Plochozem?..."
Ebony myslela len na to. Spokojne sa uškrnula nad tým, že mladú bohyňu opäť raz pomerne ľahko zviedla na krivé chodníčky (aj keď bola tej mienky, že sa nič nevyrovná tomu, keď ju predstavila japonským kresleným obrázkom pre dospelých) a získala spoločníka na cestu, na ktorú sa ona sama chystala už dlho.
Bolo načase preprášiť jej vlastný portál, ktorý bol uložený už dlho v pivnici jej domu. Nepovažovala za rozumné pýtať si zvolenie od Stvoriteľky, pretože Eruveré by celkom určite poukázala na ich predchádzajúce výlety do iných svetov, ktoré....ehm...väčšinou dopadli fiaskom. Z toho posledného si Gray priniesla akúsi zvláštnu verziu Huxa, ktorý sa teraz možno až príliš spriatelil s jej mačkami a Stvoriteľka len čakala, kedy z nich vychová stormtrooperov.
Ich výlet do Plochozeme by celkom iste neschválila.
,,Ale no tak, načo by sme obťažovali Eruveré?" povedala nahlas a posotila Gray dovnútra, zatvoriac za ňou dvere, ,,Má predsa veľa práce. Nič sa nestane, keď jej nič nepovieme. A čas bude za teba ovládať Hodinárka, alebo nie?"
Oči malej bohyne sa rozjasnili. ,,Áno!" zvolala nadšene. ,,Máš úplnú pravdu! Och, to je skvelé, uvidíme Batožinu!"
***
V Ankh-Morporku svitlo ráno a jeden nedoštudovaný čarodej sa prebral zo svojho spánku v akomsi slamníku s pocitom, že sa čoskoro niečo pokazí a celý Vesmír sa mu opäť raz vysmeje do tváre. Nemal tento pocit preto, že to bol nejaký výnimočne silný čarodejník (v skutočnosti väčšinu svojho života ovládal len jedno zaklínadlo, a aj to sa už pred pár mesiacmi vrátilo späť do Oktáva, ktoré následne zhltla Batožina), ale skôr preto, že sa už za pár rokov naučil rozoznávať taký ten zvláštny šteklivý pocit, ktorý mával vzadu na zátylku vždy, keď sa niekde pohli nejaké ozubené kolieska vedúce k udalosti, ktoré by mali len neblahý dopad na jeho osobu.
,,Tentoraz už svet skutočne zachraňovať nebudem," zamrmlal si popod nos, keď sa vyškriabal zo sena a vytriasol si z vlasov pár zablúdených slamiek. Niektorým sa ale predsa len podarilo vzdorovať gravitácii a zostali na svojom mieste. Vetroplaš si ich nevšimol. ,,Čo myslíš? Chce sa ti opäť raz trepať cez celú Plochozem a prežrať sa ľuďmi, ktorí ti stoja v ceste?" opýtal sa filozoficky Batožiny, ktorá sa na krátkych nožičkách vypotácala spod slamníka a pretiahla sa ako mačka. Dokonca aj zívla. Vetroplaš nad ňou mávol rukou a vylovil zo sena svoj obdratý klobúk. ,,Och, nechaj tak," poznamenal, ,,pravdepodobne ti chutia. A myslím, že viac ako pečené zemiačiky."
Truhlica z dreva inteligentnej hrušky pri slovnom spojení "pečené zemiačiky" spozornela a venovala čarodejovi veľavýznamný pohľad, ktorému ani on nedokázal dlho vzdorovať. Povzdychol si a vybral sa smerom k hlavnej ulici. ,,Tak poď," zavolal na Batožinu, ktorá ho nasledovala s oddanosťou, ktorú ste mohli nájsť len u drevených, vražedných truhlíc, ktoré sa pohybovali pomocov stoviek malých nožičiek ,,A nejdeme tam len kvôli tebe. Tak či tak som si chcel dať niečo na raňajky," dodal sebavedome, aby si o sebe Batožina náhodou nezačala namýšľať.

Prasknutý Bubon býval zrána väčšinou poloprázdny, pretože ľudia si v tom čase buď líhali spať (ak poctivo pracovali v noci) alebo sa práve budili (ak sa chystali poctivo pracovať cez deň) a Vetroplaš aj s Batožinou zamierili k svojmu zvyčajnému miestu. Problém ale bol, že tam niekto sedel. Niekto v hnedom plášti s kapucňou na hlave.
Vetroplaš prezieravo zastal a veľkou okľukou zamieril k inému stolu, akoby sa nič nebolo stalo. Bol si vedomý toho, že iný človek/čarodejník/chlap/žena by sa s tým nepárali a z mosta do prosta by cudzincovi oznámili, že sedí sa ich mieste a potom by už postupovali podľa jeho reakcie, buď by sa stiahli, dali sa s ním do reči alebo by sa stiahol cudzinec.
Ale Vetroplaš nechcel zbytočne pokúšať Osud. Niečo mu hovorilo, že ten sviniar ho nemá veľmi v láske.
Práve sa chystal sadnúť si k stolu v bezpečnej vzdialenosti od cudzinca, keď sa zrazu ten cudzinec zdvihol a sadol si oproti nemu. Vetroplaš len preglgol a zviezol sa na stoličku, dúfajúc, že ho Batožina v prípade núdze zachráni.
,,Ehm," odkašľal si čarodejník po pár minútach trápneho ticha, ktoré nastane vždy, keď si k vám sadne niekto neznámy a obaja čakáte, že ten druhý prednesie prvé slová, ,,môžem...môžem vám nejako pomôcť?"
Prišelec zdvihol ruky a Vetroplaš sa inštintívne prikrčil. Cudzinec si zložil z hlavy kapucňu a Vetroplaš sa narovnal, aby sa konečne pozrel do tváre neznámemu, ktorý ho vyhodil z jeho miesta. Chvíľu ho pozoroval s mierne naklonenou hlavou a potom predniesol tie pamätné slová.
,,Koľko máš, dvanásť? Ak odo mňa chceš, aby som ti tu kúpil alkohol, lebo tebe ho nepredajú, odpoveď je nie."
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement