Prvá kapitola, v ktorej chce ísť Bill domov 2/2

12. july 2016 at 10:34 | Simona Gray |  Podsvet
Bill si potichu odfrkol a opäť upriamil svoju pozornosť na okno a všimol si, že sa akosi zotmelo. Najprv sa zľakol, že stratil pojem o čase a cesta trvá tak dlho, že už prišiel večer, ale potom si uvedomil, že obloha sa zaťahovala - zatiaľ čo za nimi mohol stále zachytiť útržky bledomodrej letnej oblohy, zdalo sa, že oni sa ponáhľajú do búrky - nad horizontom pred nimi sa zbiehali oceľové a sivomodré mraky, ktoré sľubovali búrku. To bude skvelý začiatok prázdnin, pomyslel si a zatvoril oči, dúfajúc, že zvyšok cesty sa mu podarí prespať.


Prebudilo ho silné zahrmenie a takmer vyskočil zo sedadla. Jeho mama sa vpredu zasmiala. ,,Dobré ráno," povedala mu. ,,Už sme takmer tu."
Ukázalo sa že takmer tu znamenalo zaostale vyzerajúcu dedinu so zlými cestami - pardon, cestou, viac ich tam totiž nebolo a Bill cítil, ako sa celé auto natriasa, keď prechádzalo výmoľmi a dierami, ktoré ju zdobili, skupinku starých, vysokých domov, maličké námestie, jeden obchod s potravinami a ošarpaný kostol. Bill cítil, ako mu na krku naskočila husia koža. Chcel ísť preč. Jeho matka ale, ako sa zdalo, prežívala úplne odlišné pocity.
,,Ach, vyzerá to tu tak pokojne," vzdychala. ,,Hneď by som sem prišla aj s tvojím otcom a užila si pár dní oddychu od mesta a práce."
Bill jej chcel navrhnúť, aby tak kľudne urobila, môže to otočiť, vysadiť ho doma a ona s otcom sa môže zbaliť a ísť tam. Aspoň na víkend. Pozval by Elliota a urobili by si filmový večer, už dlho si chceli dať Star Wars maratón. Našťastie mal ale toľko rozumu, že to nepovedal nahlas.
Christine čoskoro zišla z hlavnej cesty na akúsi vedľajšiu, ktorá sa ani nedala nazvať cestou, nakoľko to bola udupaná zem vedúca cez les, ktorý sa rozprestieral za dedinou a Bill začal mať ešte horšie tušenie ako to, čo ho trápilo dovtedy. Jeho strýko nebýva v dedine? Snáď len nebýva kdesi na samote v lese, úplne odrezaný nielen od normálnej civilizácie, ale aj od toho, čo sa nazývalo civilizáciou pred asi sto rokmi?
Niekoľko minút nebol schopný vydať ani len hláska, len tam sedel a s naširoko roztvorenými očami sledoval katastrofu, do ktorej sa rútil. Jeho najhoršie obavy sa stali skutočnousťou, keď jeho matka odstavila auto na akejsi lúke uprostred divočiny a s úsmevom sa k nemu oobrátila. ,,A sme tu," oznámila mu a Bill chcel kričať. Keď sa pozrel z okna, naskytol sa mu pohľad na starobylo vyzerajúci sivý dom porastený brečtanom a strýka Camerona, ktorý im kráčal oproti, až kým nezastal pri nízkej, gravírovanej kovovej bránke, ktorá vyzerala rovnako staro ako zvyšok pozemku.
Nuž, pomyslel si smutne, keď vystupoval z auta a prehodil si cez plece svoj batoh, nabudúce si budem určite dávať väčší pozor na to, čo kam hádžem.
Cameron O´brien vyzeral rovnako vidlácky ako v Billových predstavách. Bol podobne vysoký ako jeho sestra, ale na rozdiel od nej mal na hlave záplavu ryšavých vlasov, ktoré vyzerali, že popierajú Newtonove gravitačné zákony a rovnako ako ich majiteľovi, je im to úplne jedno. Tvár mal opálenú a pehavú a vyzeral vlastne celkom milo a príjemne. Ale jeho šatník budil dojem, že vytiahol z kontajnera vrece oblečenia a vypral ho - hnedozelená károvaná košela a bledohnedé menčestrové nohavice toho boli pre Billa dostatočným dôkazom. Hlasné ,,ach, malý Arnold, ako si mi len vyrástol!" slúžilo len ako dodatočné potvrdenie, ktoré Bill skutočne nepotreboval.
Ani jeho matka nevyzerala pobavene. ,,To deti zvyčajne robia, Cam," poznamenala chladne a postrčila Billa dopredu, pretože sa silou-mocou snažil neprekročiť hranicu strýkovho pozemku a držal sa v bezpečnej blízkosti auta. Akosi tušil, že keď jeho noha prejde za kovovú bránku, už nebude cesty späť. ,,Najmä keď si ich nevidel desať rokov."
Strýko Cameron vypustil z úst hlboký povzdych a akosi previnilo pozrel svojej staršej sestre do tváre. ,,Veď vieš, že som bol zaneprázdnený," povedal na svoju obranu.
Christine si zložila ruky na hrudi a nadvihla obočie. ,,Čím?" opýtala sa. ,,Chovaním sliepok?"
Jej brat nemeškal a kontroval jej ešte vyššie zvvihnutým obočím, takže takmer splývalo s jeho ryšavými vlasmi. ,,Vždy si bývala vtipná," poznamenal sucho a potom sa obrátil k Billovi, ktorý začínal dúfať, že si tí dvaja skočia do vlasov a on sa bude môcť nenápadne vypariť. Očividne nemal také šťastie. Strýko sa na neho usmial a Bill chcel ujsť. Ďaleko.
,,Tak poď, Arnold," povedal a položil mu ruku na plece. ,,Ukážem ti dom. Alebo to urobí Thomas...už sa na teba tešil. Nie je tu veľa detí v jeho veku, s ktorými by mohol tráviť čas," dodal zamyslene a zdvihol zo zeme Billovu tašku. V nasledujúcom momente bol prinútený prekročiť hranicu medzi normálnym, civilizovaným svetom a časovou kapsulou, z ktorej sa možno už nikdy nevráti.
Vstúpil na pozemok strýka Camerona.
Obrátil hlavu a vyslal pár zúfalých, prosebných pohľadov svojej matke, ale tá sa na neho len usmiala, zakývala mu, vyložila z kufra auta jeho kufor a bez slova ho podala svojmu bratovi. Potom nastúpila a odišla.
Nechala ho tam.
Skutočne ho tam nechala.
Bol stratený.
Chvíľu mlčky kráčal vedľa strýka, neschopný slova, ohromený strašnou realitou, ktorá ho postihla. Netrápilo ho dokonca ani to trápne ticho, ktoré medzi nimi vládlo.
Strýka Camerona ale asi hej, lebo si po chvíľke odkašľal a strašne nervózne pôsobiacim bezstarostným tónom prehodil: ,,Ehm, no, takže, počul som, že si sa konečne zbavil tej gýčovitej ohavnosti po našej matke."
Bill cítil, ako mu červenejú uši. ,,Hm...áno."
Strýko Cameron sa zasmial a postrapatil Billovi vlasy. Postrapatil mu vlasy. Neslýchané. Akoby bol malé dieťa. On bol smrť. A temnota. Ľudia sa ho mali báť, nemali ho tľapkať po hlave.
Musel sa zatváriť otrávene, pretože jeho strýko sa rozosmial ešte viac a na dôvažok ho pobúchal po chrbte a to takou silou, že ho takmer prehodilo dopredu.
Chcel aby to skončilo.
Jeho prianie bolo o chvíľu našťastie čiastočne vyplnené, pretože konečne prišli k domu, z ktorého sa ozval prenikavý hlas pripomínajúci rozbíjanie porcelánovej vázy po vašej babičke.
,,Cameron!"
Strýko O´Brien sa okamžite prestal smiať a zatváril sa vážne. Bill zodvihol hlavu a v otvorených dverách viktoriánskeho domu uvidel stáť síce nízku, ale zato pomerne nebezpečne vyzerajúcu ženu v zástere, ktorá bola zrejme pôvodne biela. Teraz na nej boli fľaky od niečoho, čo vyzeralo ako čokoláda a čučoriedky. Krátke, čierne vlasy jej odstávali na všetky strany a spolu s bojovým výrazom v tvári a vareškou v ruke jej dodávali vzhľad čarodejnice, ktorú niekto vyrušil pri chystaní jej najnovšieho elixíru a chystala sa ich zakliať.
,,Cameron O´Brien!" zopakovala, tentokrát o niečo hlasnejšie a zastrašujúco si založila ruky vbok. ,,Ten chlapec tu nie je ešte ani desať minút a už ho desíš?" Potom prekvapivo rýchlo zbehla po schodoch smerom k nim, s vareškou stále v ruke. Podišla k strýkovi Cameronovi a postavila sa na špičky, aby ho pobozkala na kútik úst - Bill si všimol, že sa nenápadne zohol, pretože inak by jej pery skončili niekde na jeho brade - a potom sa postavila pred Billa, aby si ho poriadne obzrela. Položila mu ruky na plecia a Billa ovial závan čokolády a čerstvo upečených koláčov. ,,Och, zlatíčko, tak rada ťa konečne vidím..." povedala a neprestávala sa pri tom usmievať. Billovi sa dokonca na malú chvíľku zamarilo, že má v očiach slzy. ,,Je to taká škoda, že som nemala šancu vidieť ťa ako malé dieťa. Ach. Som si istá, že s Thomasom by ste boli dobrí kamaráti. Nuž, ale čo už," pustila ho, ale neodpustila si posledné potľapkanie po pleci, ,,čo bolo, bolo. Môžete to dobehnúť aspoň teraz." Chystala sa vrátiť do domu, ale v poslednej chvíli sa otočila a opäť pozrela na Billa. ,,Mimochodom, zlatko...ako by si chcel, aby sme ťa volali? Viem, že v tomto veku sú deti zvlášť citlivé na to, ako ich rodičia volajú, viem to ešte od Brendola...vždy naliehal, aby sme ho volali Bren..."
Strýko Cameron si teatrálne povzdychol. ,,On stále nalieha, aby sme ho volali Bren, Catelyn. Pretože si mu dala meno Brendol."
Jeho manželka ho ignorovala a ďalej venovala svoju pozornosť Billovi. ,,Máme ťa volať Arnold? Alebo Arnie?"
,,Ehm...vlastne preferujem svoje stredné meno," dostal zo seba Bill a trochu sa strhol, keď sa strýko Cameron vedľa neho začal nekontrolovane smiať. ,,Bill."
Pani O´Brienová prebodla svojho manžela vražedným pohľadom. ,,Nedostaneš koláč," povedala tichým, vážnym hlasom a rezkým krokom vykročila späť k domu. ,,Billie, som veľmi rada, že si u nás a dúfam, že sa ti tu bude páčiť," zvolala ešte zo schodov na Billa a vrhla na strýka Camerona odsudzujúci pohľad. Až keď vošla do domu sa konečne prestal smiať a rukávom košele si utrel slzy.
,,Ach, prepáč..." dostal zo seba a celkom úspešne potláčal ďalší smiech. ,,Úplne ťa chápem. Ale keby mňa pomenovali po našom starom, dobrom otcovi, asi by som si zmenil meno a odsťahoval sa niekam do Austrálie. Moja sestra mala vždy zmysel pre drámu."
Bill chcel povedať, že mala vždy najmä zmysel pre prehnané tresty, ale nedostal sa k tomu, pretože kdesi v dome buchli dvere, ozval sa strašný dupot a vzápätí vyletel z vchodových dverí malý, ryšavý chlapec v rozťahanom tričku Metallica, ktoré nielenže na ňom vyzeralo akosi zvláštne a nemiestne, ale ešte mu aj siahalo po kolená. Ten chlapec sa v priebehu niekoľkých sekúnd na Billa vrhol,skôr, ako sa strýko Cameron alebo Bill samotný stihli spamätať.
,,Bratranec!" vykríkol nadšene, keď ho konečne pustil s medvedieho (ehm, medvedieho nie, na to rozhodne nemal dosť sily) objatia a úplne ignoroval Billovo zdesenie. Potom ho chytil za ruku a ťahal po schodoch dnu, vôbec nečakajúc na jeho názor. ,,Ukážem ti dom," sľuboval. ,,A potom mi z kuchyne prepašuješ koláčiky. Tebe ich mama určite dá."
Bill chcel ísť domov.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement