Nikdy

21. june 2017 at 12:50 | Simona Gray |  I write
Nikdy sa nevzdával. Nikdy.

A preto nevidel dôvod vzdať sa ani teraz, hoci sa mu zatmievalo pred očami od bolesti a ľudia okolo neho ho vyzývali, aby sa priznal a oni to mohli ukončiť.
On si ale dokázal udržať ešte posledné útržky zdravého rozumu, aby si uvedomil, že ak by sa priznal (bolo by to falošné priznanie, vynútené, pretože on nikdy nespravil nič z toho, z čoho ho vinili), znamenalo by to istú smrť; upálili by ho na hranici ako vtedy toho falošného vyslanca nebies, Savonarolu, alebo by ho obesili a nechali jeho telo, nech sa hojdá vo vetre a kŕmia sa na ňom havrany.

Vladári, pomyslel si trpko vo vzácnom momente jasnozrivosti, keď takmer necítil bolesť (neskôr si uvedomil, že len stratil cit v rukách; keď sa vrátil, vrátila sa aj bolesť v plnej sile). Človek sa môže aj rozkrájať a predsa sa im nezavďačí.


Inokedy sa mu jeho situácia zdala taká smiešna, že sa nahlas smial celé minúty, šialeným, štekavým smiechom, kým neprišiel žalárnik a nekopol ho, aby ho umlčal.

Ako ľahko sa dá spadnúť. Je to ešte ľahšie, ako keď vám zviažu ruky za chrbtom, pretiahnu lano cez kladku a vytiahnu vás až k stropu, takže vaše telo sa ocitne takmer v horizontálnej polohe a celá jeho váha spočíva na rukách. A akoby toho nebolo dosť, lano občas uvoľnia, takže padáte, ale predtým, ako sa ocitnete na zemi, kat lano znova zaistí a váš pád je prudko prerušený, ale vaše telo aj tak padá a to náhle trhnutie vám vykĺbi obe ruky.
Zatiaľ to zažil trikrát, ale niečo mu hovorilo, že to ešte zďaleka nebolo všetko.

Myslel na Florenciu. Na mesto, ktoré mu vzali.

Medici. Keď sa mu zima z kamennej podlahy zažierala do kostí, začínal ľutovať, že sa skutočne nezaplietol do nejakého sprisahania na ich zosadenie. V prvom rade by aspoň bolo úspešné.

Premýšľal, ako dlho ešte vydrží a ako dlho ho tam ešte plánujú držať bez priznania. Nerobil si nádeje, že sa sami od seba rozhodnú, že je nevinný a nechajú ho ísť - sú to Medici a tí si vždy dali záležať na tom, aby sa so svojimi nepriateľmi vysporiadali tvrdo.

A on odmietal žobroniť o milosť. Toľko sebaúcty a hrdosti mu ešte zostalo. Neprizná sa k niečomu, čo nespravil a nebude kvôli tomu ani prosiť ako pes.

Na chodbe sa ozvali ťažké kroky a štrngot kľúčov. Dvere jeho cely sa otvorili.

,,Buongiorno." Na boľavé plecia mu dopadli ťažké ruky a prinútli ho vstať. Krútila sa mu hlava a chvíľu bojoval s túžbou zvracať, ale nakoniec ju potlačil. Sebaúcta, pomyslel si. Hrdosť.

Zvládne to. Nevzdá sa. Dnes môže byť v nemilosti, ale to sa môže v budúcnosti zmeniť. Nikdy neveril v osud, ale v tej chvíl veril, že mu možno bude priať. A nevzdá sa. Bude robiť všetko preto, aby sa opäť dostal do ich priazne a potom všetci uvidia. Pretože on má niečo, čo oni nie a nech robia čokoľvek, nikdy sa toho nevzdá.

·Forma mučenia, ktorá je opisovaná v tomto kúsku sa nazýva strappado a je to skutočne nechutná, bolestivá vec, ktorú mohli vymyslieť len ľudia.
Niccolo Machiavelli bol po svojom uväznení a mučení rodinou Medici vylúčený z politického života a hoci sa snažil, do politiky sa už znovu nedostal - zabránila mu v tom náhla smrť.

 

2 people judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement