Tempus fugit

2. june 2017 at 16:52 | Simona Gray
Občas, keď je všade ticho a on sa započúva a skutočne, skutočne sa sústredí, zdá sa mu, že to počuje. Marí sa mu, že ten zvuk prichádza odniekiaľ z diaľky, z neba alebo z pekla, to už skutočne nevie, a ani mu na tom nezáleží. Záleží len na tom zvuku, na tom tichom tik-tak, tik-tak, ktoré odmeriava uplynulý čas, odmeriava sekundy, ktoré zostávajú do konca.
Pretože viete, ten problém s nesmrteľnosťou je ten, že si čoskoro začnete uvedomovbať každú sekundu, každú uplynulú chvíľku, ktorá vás ťahá stále ďalej a ďalej od času, ktorý nazývate ako svoj domov a ťahá vás dopredu, do neznáma, do toho veľkého Niečoho, o čom nemáte ani páru. A čo je najhoršie, nie je to len čas, ktorý plynie. Ľudia plynú tiež. Odchádzajú, preč, spolu s časom, kdesi ďaleko do ničoty, kam on nikdy nebude môcť.

Čas je vtipná vec; nikdy si nezačnene uvedomovať, ako plynie, až keď ho už uplynulo strašne veľa a vy si odrazu uvedomíte, že na čele máte vrásky a vaše vlasy sú biele (alebo si, v prípade, že ste nesmrteľný, uvedomíte, že vaši priatelia majú zrazu na čele vrásky a zatiaľ čo vaše vlasy zostali čierne ako havranie perie, tie ich sú biele ako sneh počas ich poslednej zimy) a začnete načúvať tomu tichému tik-tak. Vtedy si uvedomíte, že Boh je skutočne Veľký hodinár a začnete dúfať, že keď vaše hodiny zastanú, uvidíte jeho a nie toho druhého. Ale na také myšlienky už je väčšinou neskoro, pretože to, na čom záleží, je ako ste prežili ten čas, o ktorom ste si ani neuvedomovali, že plynie a nie ten, z ktorého ste opatrne odkrajovali každú minútu.

Kedysi, dosť dávno na to, aby už tie spomienky vyzerali ako zábery starého filmu, ale nie dosť dávno na to, aby na ne spomínal ako na staré dobré časy (pretože staré dobré časy boli tie, keď ešte ľudia rátali čas inak ako teraz; keď sa slnko opieralo do chrbtov otrokov, ktorí k nebu vŕšili kamenie, pretože ich páni ho chceli dosiahnuť a on s tými pánmi vysedával v tieni, oblečený v zlate a hodvábe a neveril tomu, že to niekedy skončí), poznal jedného muža. Bol to spisovateľ, hoci v tej dobe ešte spisovatelia neboli to isté, čo sú dnes, a ako prvý mu vnukol do hlavy myšlienku plynúceho času. Volal sa José alebo Javier alebo Jorge, ale napísal veľmi dlhú a vyčerpávajúcu báseň, ktorej celá jedna časť hovorila len o plynutí času.
Tempus fugit.
Vtedy sa mu zdala zbytočne dlhá a prepiata a tvrdil, že sa určite nikomu nebude páčiť, ale o celé storočia neskôr to pochopil a tá báseň bola stále živá. José, Javier alebo Jorge mal pravdu. (Taktiež povedal, že všetci sú rieky, ktoré končia v mori, ale v tom pravdu nemal, aspoň v jeho prípade nie).

Načúvať neznesiteľnému plynutiu času bolo vyčerpávajúce a deprimujúce sa preto sa vždy snažil vyhýbať tomu ako len mohol. Namiesto toho si užíval svet, pokým tam ešte bol a snažil sa nemyslieť na to, čo sa s ním stane, až skončí.



 

1 person judged this article.

Comments

1 Leri Goodness Leri Goodness | Web | 2. june 2017 at 17:18 | React

Čas je neskutečně relativní, někdy si říkám, jestli vůbec existuje...celá ta kulatá věc, pojmenovaná "hodiny" s čísly kolem dokola. Někdy bych uvítala, aby ho alespoň na chvíli lidstvo vytratilo z hlavy. Docela by mě zajímalo, jak bychom se bez něj obešli a jestli bychom se dokázali na chvíli zastavit a přestat utíkat.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement