April 2018

Knižná výzva na rok 2018

17. april 2018 at 12:17 | Simona Gray
Viem, je už apríl a tieto články sa väčšinou píšu na začiatku roka, ale hádam mi prepáčite, keďže na začiatku roka som tento blog ešte nemala.
S knižnou výzvou som ale začala aj sama pre seba. Tento rok chcem prečítať 100 kníh - zatiaľ mám 25. Verím tomu, že sa mi to podarí ( a ak by to náhodou nevychádzalo, som ochotná stráviť tohtotočný Silvester čítaním tých najtenších kníh, ktoré doma nájdem, aby som to dobehla).

Snažím sa zameriavať hlavne na klasiku, knihy v angličtine a nejakú náučnú literatúru. A zároveń si pripomínam knihy z detstva.

  1. Mary Shelley: Frankenstein
  2. Ursula K. Le Guin: Čarodej Zememorí
  3. George Orwell: Zvieracia farma
  4. Ernest Hemingway: Starec a more
  5. Roald Dahl: Podivuhodný příběh Henryho Sugara a jiné povídky
  6. Stephen King: Nočná zmena
  7. Paul Halpern: Vesmír
  8. J. K. Rowling: Harry Potter and the Goblet of Fire
  9. A. A. Milne: Winnie-The-Pooh
  10. Ryszard Kapuscinski: Impérium
  11. Jane Austenová: Jana Elliotová
  12. Pat Welsh: Crowfieldska kliatba
  13. Spencer Johnson: Kam sa podel môj syr
  14. Michail Afanasievič Bulgakov: Puškin
  15. Aldous Huxley: Brave New World
  16. Bulgakov: Moliére
  17. William Shakespeare: Macbeth
  18. Joanna Harris: Runemarks
  19. William Blake: Selected poems
  20. Gabriel García Márquez: Kronika vopred ohlásenej smrti
  21. James Joyce: Dubliners
  22. Astrid Lindgrenová: Oslavy v Bullerbyne
  23. Astrid Lindgrenová: Veselo je v Bullerbyne
  24. Friedrich Nietzsche: Aphorisms on Love and Hate
  25. A. A. Milne: Dva lidé
  26. Lucy Maud Montgomeryová: Annin vysnívaný domov
  27. Guido Knopp - Uchopenie moci
  28. Thomas Hardy: Ľudia z lesa
  29. Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba

A tak som vstala z mŕtvych

17. april 2018 at 10:17 | Simona Gray |  život
Nie ako zombie, aspoň dúfam.
Ešte asi pred rokom tento blog prekvital a to aj napriek tomu, že som sa v tej dobe pripravovala na maturitu (je to len rok? Nechce sa mi tomu veriť. Zdá sa mi, akoby to bolo najmenej päť rokov - tak veľmi som sa odvtedy zmenila, tak veľmi sa odvtedy zmenilo všetko okolo mňa). Potom som si ho zrušila, pretože ma chytil posledný, smiešny závan puberty a "oh, začnem novú školu, nikto ma tam nebude poznať, bude to nový začiatok, let the past die, kill it if you have to". Pár týždňov dozadu mi prišiel nejaký e-mail od blog.cz a pochopila som z neho, že táto adresa by sa ešte dala obnoviť - bohužiaľ, všetky články sú, pochopiteľne, preč. Zaujímavé ale je, že obrázky mi tu v zložkách zostali.

A čo je so mnou?
Odkedy som skončila školu, išlo to so mnou dolu vodou (chyba za chybou; ako som si mohla mylieť, že študovať históriu je dobrý nápad? Som praktický človek; čo by som robila s históriou a žurnalistikou, navyše vyštudovanými v Česku?). Pár mesiacov po tom, ako som skončila som aspoň pracovala v Martinuse; teraz už ale nie som len tam a nečinnosť ma ubíja. Je to tým horšie, že som sa ocitla v akomsi začarovanom kruhu nešťastia a nespokojnosti - najprv mi našli fibroadenóm, potom sa mi zapálili uzliny (aspoň dúfam, že to bol len zápal; je to už takmer týždeň, čo som dobrala antibiotiká, ale jedna z nich je ešte stále viditeľne zväčšená) a potom je tu tá katastrofálna situácia a atmosféra, v ktorej som nútená žiť. Rátam dni, ktoré mi ešte zostávajú do začiatku ďalšieho semestra (za predpokladu, že pôjde všetko podľa plánu a vezmú na na UMB; pravdepodobnosť, že by sa to nestalo, je malá, ale aj tak mám občas strach).
Som nešťastná a občas sa cítim sama. Cítim sa ako zviera uväznené v klietke a nedokážem sa poriadne nadýchnuť.
Ale to nevadí. V podobnej situácií som už bola mnohokrát predtým a vždy som prežila. Som bojovník - stojím, radšej sa ohnem, akoby som sa mala zlomiť. Viem prežiť a viem, že ak vydržím, koleso sa znova otočí a ja budem na vrchole. A zatiaľ môžem robiť to, čo viem najlepšie - vytiahnuť z momentálnej situácie všetko, čo sa dá a využiť to vo svoj prospech. Život mi dal citróny a ja si urobím limonádu.
Na ničom mi už príliš nezáleží. Keď vám na niečom záleží a potom sa to pokazí, bolí to a človek sa z toho dlho spamätáva. Preto je lepšie zachovať si odstup a udržiavať si realistický, možno až cynický pohľad na svet - budete tak pripravení na všetko a nič, čo sa vám stane, vás už neprekvapí.